Národný hrdina generál dr.M. R.Štefánik a jeho mausoleum na Bradle
( Vladimír Roy: )
I.
Tu orlom z hniezda vyletel
Na krídlach ducha po oblohu,
V hviezd svetoch hľadajúc svoj cieľ.
Hviezdoslav
Medzi najvýznamnejších géniov a hrdinov ľudstva patria tie vynikajúce osobnosti, ktoré zanechali po sebe nielen tvorbu umeleckú, diela vedecké a literárne, ale v súhlase so spoločenským celkom vedeli svojho ducha vteliť do organizácie, ktorá majúc pevné základy a formu odolala času, súc realizáciou eticky veľkých myšlienok, citov a chcení, ovládajúcich dobu, ale aj uskutočnením ideálu, siahajúceho až za hranice časnosti. Takýmto mimoriadnym uskutočňovateľom potlačovaných túžob svojho rodu a národa, hrdinom doby, žiarivým príkladom pre budúce pokolenia, bol aj spoluzakladateľ česko-slovenského štátu, generál dr. MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK.
Tento dobyvateľ slobody a samostatnosti národa slovenského narodil sa pod romantickým horským pásmom karpatského lesa, v dedinke Košariskách, neďaleko Brezovej pod Bradlom 21.júna 1880. Kraj, v ktorom prvý raz vzplanulo povstanie ujarmených Slovákov a ktorého sa horlivo zúčastnili potomkovia emigrantských rodov z blízkej Moravy a tu usadených husitských kališníkov, obával ľud nezlomnej, slobodymilovnej duše, ktorú nemohol pokoriť dravý prúd odrodilstva, proti nemu odhodlane bojoval aj Milanov otec PAVEL ŠTEFÁNIK (1844-1913), potomok krajňanského evanjelického kňaza- spisovateľa, tiež Pavla (1761-1831).
Košariská, ktoré pôvodne patrili ku brezovskej matkocirkvi, sa osamostatnili a za prvého duchovného správcu povolali si znamenitého kazateľa a národovca Pavla Štefánika ml., energického, vtipného, ale dobrého človeka, ktorého krstným otcom bol dr. Jozef Miloslav Hurban, vodca revolučného povstania slovenského (1848-49).
Mladý pastor bol odchovancom ešte nepomaďarčených domácich škôl. Vyššie štúdiá absolvoval na univerzite viedenskej a roztockej. Bol milovníkom kníh a literatúry, ktorý si radšej odtrhol od úst skyvu chleba, len aby nasýtil dušu pokrmom ducha a osvety. Nekloniac hlavu pred Geslerovým klobúkom bašov peštianskej vlády, do martinských Národných novín písaval rezké články. Rád aj básnil, ale svoje verše nechcel uverejňovať pre ich intímny ráz. Jeho manželka Albertína rod. Jurenková z Turej Lúky , dcéra kapitána slovenského dobrovoľníckeho zboru, bola horlivá Slovenka a do vôle Božej oddaná, starostlivá, nesmierne trpezlivá matka, ktorá dala život 12 dietkam, z nich Milan bol šiestym. Od útleho veku žil „ v orličom hniezde“, kde netrpeli bojácnosť, v ňom vládol junácky, výbojný duch a radom vylietali z neho do sveta smelé duše, schopné čeliť ťažkostiam a prekvapeniam života.
Tradície tolerančné, buditeľské a národno-revolučné, boli v rodine hlboko zakorenené a silne pôsobili na citlivú , vnímavú dušu nadaného Milana, ktorého starý otec mal za manželku Ľudovítu Šulekovú, dcéru sobotištského kňaza Jána Šuleka, sestru hrdinských mučeníkov slovenského revolučného odboja v meruôsmom Viliama a Ľudovíta Jaroslava. V národnom sebavedomí ho zoceľoval ešte aj jeho strýc a krstný otec, senický advokát Štefan Fajnor, známy hudobný skladateľ a povestný obranca prenasledovaných Slovákov- panslánov.
Deväťročný išiel na maďarčinu do Šamorína, potom študoval na evanjelických gymnáziach v Bratislave, v Šoprone a v Sarvaši, vždy v mestách obývaných nemaďarskými menšinami. Maturoval v Sarvaši, bývajúc u Moravčíkovcov, svojich príbuzných , a hoci bol dvakrát vylúčený zo stredných škôl pre rozhodné národné presvedčenie, ktorému vždy dával smele živý výraz, z tamojšieho ústavu, na ňom vládol spravodlivý duch správcu Benku, v roku 1898 odchádza ako prémiou vyznamenaný prematurus.
Štefánikova, svojráznym kopaničiarskym krajom, rodinným ovzduším, československou a slavianskou tradíciou formovaná duša, už od mladosti si nesmierne vážila slobodu, milovala ju nadšene, každému ju žičila, ale bola odhodlaná brániť ju do krajnosti i s nasadením života. Ako rodák kraja, čo slovenským zborom dal nejedného strelca istej ruky, pustil sa s odvahou do šíreho sveta, práve tak ako jeho krajania, ktorým ísť za Oceán bolo maličkosťou.
Znechutený domácimi školskými pomermi, na jeseň 1898 odchodí do Prahy, kde od založenia českej univerzity (1882) je hodne slovenskej študujúcej mládeže, stane sa poslucháčom techniky, ale pozdejšie povolí dávnej túžbe z detstva a v roku 1901 prestúpi na filozofickú fakultu študovať astronómiu. Je žiakom profesora dr.Tomáša G. Masaryka, ktorého prednášky mali na vývin a prehĺbenie jeho svetového názoru rozhodujúci vplyv; podľa vlastného priznania, on ho „presvedčil o tom, že je možné žiť v pravde a pre pravdu“a tým mu dal „mravný cieľ, pevný bod“.
(Z brožúrky Vladimíra Roya, nákladom a tlačou Daniela Pažického na Myjave 1932- 1..časť)