Zelený štvrtok
-začiatok slávenia vykupiteľského činu v smrti a vzkriesení Pána
Prof.pastorálky, liturgiky a homiletiky Adolf Adam v knihe Liturgický rok (Historický vývoj a súčasná prax) k téme: Večerná slávnosť na Zelený štvrtok – Pamiatka Večer Pánovej uvádza:
“Židovsko-antická predstava, že deň začína už v predvečerom, sa i naďalej uplatňuje v liturgii, a to tak, že sa hlavné sviatky a nedele začínajú liturgicky sláviť už nešpormi predchádzajúceho dňa. Preto nie je nič neobvyklé, že aj večer Zeleného štvrtku už patrí k prvému dňu veľkonočného tridua, Veľkému Piatku.
Je to oprávnené aj obsahovo, a má to svoj zmysel, pretože v Ježišovej Poslednej večeri sa sviatostne predznamenáva Jeho vydanosť v obeti smrti na kríži. Tiež umývanie nôh v tento večer je zjavným znamením jeho slúžiacej a oddanej lásky. Ježišovo utrpenie na Olivovej hore, zradenie jeho nepriateľom a zatknutie v tento večer je tak vlastne začiatkom jeho utrpenia.
Latinsky sa tento deň menuje “Feria V in Cena Domini” (tj.5.deň týždňa o VP), alebo tiež “5.deňSvätého týždňa.
Slovenský názov názov Zelený štvrtok je z nemeckého Grúndonnerstag, len ľudovou etymológiou spojeného so zelenou farbou, lebo v skutočnosti sa s vysokou pravdepodobnosťou odvodzuje zo stredo-hornonemeckého slovesa, ešte dodnes živého v slovách grienen, či greinen, pričom oboje znamená plakať.
Zrejme to má vzťah k okolnosti, že cirkevné spoločenstvo v tento deň niekedy znovu prijímalo veriacich odsúdených k cirkevnému pokániu (nazývané tiež kajúcnikmi a “plačúcimi”.)
Liturgiu Zeleného štvrtku určuje predovšetkým spomienka na Ježišovu poslednú večeru (Paschu) a pri nej ustanovevenú eucharistiu.
Na niektorých miestach k pôstu pristupuje aj tzv. “pôst očí”– zahalenie kríža a oltárnych obrazov a “pôst uší”– umĺknutie organa a zvonov. Zvonenie často nahrádzal zvuk dreveneých klapačiek, alebo rapkáčov. Podľa niektorých je to len v cirkvi udržiavaná spomienka na čas, keď sa zvony v cirkvi ešte nepoužívali.”