Historici sa zhodujú v tom, že kostnický koncil mal veľmi reprezentačné zastúpenie. Medzi početnými delegáciami národov Európy sa určite nestratila ani delegácia z Uhorska. Už preto, lebo ju viedol sám uhorský a rímsky kráľ Žigmund so svojou rodinou, s najvýznamnejšími prelátmi a stovkami šľachticov s ich rytiermi a služobníctvom. Spolu to bolo okolo 1000 osôb. O priebehu koncilu v Kostnici sa možno dozvedieť veľa podrobností nielen z oficiálnych dokumentov. Pozoruhodné svedectvo o ňom a jeho účastníkoch podáva aj kostnický mešťan Ulrich Richental vo svojom diele Kostnická kronika. Stala sa známa aj vďaka bohatým dobovým ilustráciam.
Zo zachovaného zoznamu účastníkov z Uhorska spomeňme aspoň ostrihomského arcibiskupa a súčasne ríšskeho kancelára Jána z Kaniže, vicekancelára Jána Ujvárosiho a palatína Mikuláša z Gorian. Bol tam aj významný šľachtic Ján z Perína (de Peren), Peter Čech z Levíc a Šaroviec, veľmož poľského pôvodu: Ľudovít z Brzegu, ktorý práve včase konania koncilu získal od kráľa celú Trenčiansku župu a Stibor, syna Stibora zo Stiboríc a Beckova.
Žigmund prišiel do Kostnice po svojej korunovácii v Achene, loďou po Rýne, presne na Štedrý večer okolo polnoci. Pápež počkal s omšou, kým sa premrznutí hostia zohrejú a občerstvia malváziou. Malvázia bolo sladké víno z talianskych odrôd viniča. Uhorská misia sa začala impozantne, účasťou na slávnostnej omši, na ktorej kráľ v rúchu diakona čítal vianočné evanjelium: V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta…” (Lk 2, 1-14). Po omši bol zo strany českých pánov informovný o tom, že napriek jeho glejtu bol Ján Hus uväznený v tmavej kobke domikánskeho kláštora. Žigmund urobil iba to, že J.Husa dal premiestniť do vzdušnejšej cely, kde mohol prijímať návštevy a dal prísľub, že bude na synode verejne vypočutý. Tým boli pozitívne Žigmundove kroky v prospech Husa vyčerpané. Je pozoruhodné, že za nedodržanie slova kráľa kritizoval aj slávny poľský rytier v jeho službách Záviš Čierny.
Svedectvá Ulricha Richentala v jeho kronike sú pre nás Slovákov obzvlášť dôležité. Nie preto, že v hodnosti maršalka mal na starosti zásobovanie účastníkov, ktoré podrobne opisuje. Okrem iného mal príkaz dom od domu spisovať prítomné neviestky, ktorých napočítal 718.
Richental o spomínanom Petrovi Čechovi zo Šaroviec , (Stechpeter von Shora) uvádza, že je zo Slovenska (usser Windenland), je pánom Toppelscheinu ( Topolčian) “ v slovenských krajoch (in Windischen landen ). Aj Stibora niekoľkokrát spomína ako “pána v slovenských krajoch ( in Windischen landen) medzi Moravou a Poľskom pri rieke, ktorú volajú Váh “ a na tej rieke má päť miest: Trenčín, Beckov, Uherský Brod, Holíč so Skalicou a Hlohovec”. ( Tu sa dopustil malých nepresností). Významná je aj ďalšia zmienka o Slovensku, v súvise s diecézou ostrihomského arcibiskupa, o ktorej uvádza, že leží v slovenských krajoch ( in Windischen landen). Napokon kostnický kronikár “slovenské kraje “ spomína ešte na jednom mieste, pri opise Žigmundovej cesty z Kostnice: “kráľ z Nemecka odišiel do Čiech, na Moravu a odtiaľ na Slovensko ( in Windenland), do Bratislavy a Vratislavy.” Tak popri pomenovaní samotného Uhorska (Ungerland) uvádza aj pomenovanie Slovensko (Windenland) ako prvú a najstaršiu zmienku o Slovensku! (P.Dvořák, D. Dvořáková)
Samotnú reprezentáciu Uhrov hodnotí Richentl nelichotivo. Píše, že Uhri sa pre svoju nepokojnú povahu nemohli zdržiavať v meste “lebo všade zaobchádzali s ľuďmi hrubo a mysleli si, že sa tu môžu správať ako vo svojej krajine”. Preto ich z mesta vyhnali do Petershausenu. Ani tu si nepočínali inak. Rúbali drevo v lesoch opáta a neplatili. Obyvatelia ich však dokázali spacifikovať. Richental pozval kráľa a jeho sprievod ako hosťov na svoj majetok. Hostia si pouväzovali kone o ovocné stromy. Zrejme až v tomto kraji, známom nielen vínom, ale aj kvalitnými destilátmi, spoznali hodnotu ovocných drevín. Žigmund im prikázal, aby si ich uviazali o mladé vŕby. Ale kritika sa ušla aj kráľovi za to, že od obdarovaných pánov prijímal ako odmenu aj ovce, kurence, pávy, vajcia, vosk a iné drobnosti. Nuž, Žigmund mal vždy hlboko do vrecka. Neskôr dal do zálohu Poliakom aj 16 spišských miest, ktoré boli vyplatené až po 350 rokoch.
Odchod Žigmunda z Kostnice s jeho sprievodom bol pre neho typický. Účastníci boli povinní uhradiť mešťanom všetky svoje trovy. Kráľ a jeho dvorania tak neurobili. Ukázalo sa, že u hostinských narobili veľa dlžôb. Kráľ mestskú radu presvedčil, že on dlhy vyrovná a dal mestu do zálohu rôzne strieborné a zlaté príbory a drahé látky, ktoré vraj majú väčšiu hodnotu ako dlh. Richental píše, že mesto obalamutil. Žigmund ich nikdy nevykúpil a predať sa nedali, lebo boli na nich kráľovské znaky a nikto ich nechcel kúpiť.
Po Lutherovej reformácii boli všetky veci spísané a ich hodnota bola odhadnutá na 20 000 zlatých. Suma, ktorú Žigmund dlhoval dosiahla 21 500 zlatých! To ešte nebolo všetko. Kráľov sprievod sa na spiatočnej ceste zastavil na odpočinok v Ulme, kde sa zdržal šesť týždňov a tu narobil nové dlhy. Tu sa už uhorskej delegácii tak nedarilo. Keďže mešťania dôrazne žiadali vyrovnanie dlhov, museli niektorí predať aj kone a brnenia, aby ich prepustili. Obyvateľov Kostnice odmenil však sám novozvolený pápež Martin V. Dostali sedemročné odpustky smrteľných hriechov a siedmych karén. Na reformu cirkvi však nedošlo. (ľuba)