(* 10. 3. 1804 – + 26. 12. 1855) – V jubilejnom roku 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra viackrát bolo zdôraznené, že syn evanjelického učiteľa z Uhrovca patrí k najvýznamnejším osobnostiam nášho národa. S úctou sme si pripomenuli život a dielo tohto muža, ktorý napriek nepriaznivým pomerom srdcom a telom stál pri zrode moderného slovenského národa a v zápase o kodifikáciu spisovného jazyka. Jeho životná púť bola nesmierne zložitá, ako to prorocky naznačil slovami „My chytili sme sa do služba ducha a preto musíme prejsť cestu života tŕnistú!“
Známy jazykovedec a historik Dr. Ľubomír Ďurovič zdôraznil zvláštnu skutočnosť: „Keď nútene musel odísť z bratislavského lýcea, keď sa rozlúčil s partiou blízkych druhov, po tom, čo založil spolok Tatrín, a najmä po neúspechu ozbrojeného povstania – od tohto času mu začínajú všetci a všetko klásť odpor. Vždy, keď s niečím novým vychádza, opakovane naráža na nesúhlas a výhrady. Je to na jednej strane pochopiteľné … ale Štúr nikdy od nikoho nezažil uznanie. To si málokto uvedomuje, že bol celý život, odkedy vyšiel s návrhom novej spisovnej slovenčiny, len bitý. Štúrovi nikdy nikto nepovedal – to si krásne spravil! Nikdy ho nikto nepodržal. Musel stále znášať neúspech za neúspechom…“
Známe sú jeho spory a nezhody aj s tými najbližšími; Michalom M. Hodžom i Jankom Kalinčiakom… ale či toto tvrdenie nie je prehnané? Či naozaj Štúr nemal nikoho, čo by vedľa neho stál aj v tých najťažších chvíľach života, kto by ho tešil v zármutku, povzbudil skleslého v sklamaniach? Iste mal, veď poznáme toľko jeho, priateľov a nadšených stúpencov. Dnes upriamime pohľad na človeka, ktorého právom môžeme označiť ako Štúrov verný priateľ! A ním je Pavel Čendekovič, evanjelický farár v Malých Stankovciach pri Trenčíne. Kto bol, a aká bola
Životná cesta málo známeho člena Štúrovej družiny, prietržského rodáka Pavla Čendekoviča?
Okolo roku 1810 sa do Kunova pri Senici prisťahoval „faber ferarrius Pavel Čendekovič, alias Naháčan“ dovtedy „faber loci“ (čiže „miestny kováč“) prietržský i so svojou rodinou, manželkou Zuzanou rod. Šilháňovou, rodáčkou zo Sobotišťa a synčekom Pavlom narodeným / pokrsteným 10. marca 1804 v Prietrži.
Detské roky prežil v Kunove (dnes časť Senice); v Senici získal aj základné školské vzdelanie. Od roku 1818 navštevuje evanjelické gymnázium v Modre a na evanjelické Lýceum v Bratislave prichádza v r. 1821 do filozoficko-teologického kurzu. Štúdium čoskoro prerušil a stal sa vychovávateľom v Uhrovci (pravdepodobne) v rodine Karola Modrányho, provizora zayovských majetkov. Tam niekoľko rokov vyučoval aj na nemeckom inštitúte barónky Márie Zayovej. Už vtedy tu spoznal rodinu učiteľa Samuela Štúra i mladého Ľudovíta. S ním sa často stretával keď cez prázdniny prichádzal k rodičom do Uhrovca.
Ľudovít Štúr odchodom staršieho brata Karola z Bratislavy, zostal bez opory a tak sa stal úradníkom na Zayovskom panstve v Uhrovci. Zrejme práve vtedy, už roky trvajúca známosť medzi Štúrom a P. Čendekovičom prerástla na veľké, nerozlučiteľné priateľstvo. Lenže onedlho bol Ľudovít rozhodnutý pokračovať v štúdiu. So Štúrom šiel aj jeho o niečo starší priateľ Pavel Čendekovič. Obaja sú od septembra 1835 už na Lýceu v Bratislave.
Štúr sústredene študuje, prednáša, supluje u viacerých profesorov, pritom si súkromnými hodinami zarába na byt a stravu. Stal sa námestníkom prof. Juraja Palkoviča, aj vedúcim študentskej slovenskej Spoločnosti. Najviac úsilia venoval vzdelávaniu študentov a ich zameraniu na budúce pôsobenie, na ich národnú a vlasteneckú prácu. V tomto zmysle treba chápať aj organizovaný výlet na hrad Devín 24. apríla 1836. Poznávaním slávnej minulosti sa snažili navzájom povzbudzovať v hľadaní ciest a spôsobov v práci a službe pre svoj slovenský národ.
Toto pamätné stretnutie štúrovskej generácie nám prezradí aj niečo o blízkom vzťahu Štúra k Čendekovičovi. Pod devínskym hradom ráno o ôsmej študenti túžobne čakali až napokon prišiel i Ľudovít so svojím Čendekovičom a Jaroslavom Borikom. Zoradení v (pol-)kruhu “ako očarovaný stál tu sbor pekných mládencov slovenských. Každý čakal, ako tam kedysi apoštolovia Kristovi v Jeruzaleme v deň Turíc na veci, ktoré prísť mali. Vždy usmievavá, teraz prísne vážna tvár Zochova z jednej, z druhej strany Štúra územčistá postava s čiernymi ostrými očami Gustáva Grossmanna, nechávali nad sebou vyčnievať štíhleho Ľudovíta, popri jednom z nich stál vysoký, okrúhlej tváre a čiernych očú Čendekovič, oproti nemu kučeravý, pekných červených líc Jaroslav Borik, hneď tu v popredí veľkého čela a pod ním sokolových očú Drahotín Frndák s Benjamínom Červenákom…“ Hlavným rečníkom na stretnutí bol Ľ. Štúr. Jeho „vzletné myšlienky… strhli mládež… keď posvätné dni dávnej slávy maľoval úchvatnými farbami a vyzýval mládež k ponoreniu sa do zdravých vôd národných dejín… živo spomínal na tieto chvíle aj po rokoch J. M. Hurban.
Pamätná vychádzka a jedinečná atmosféra devínskeho podujatia sa hlboko vpísala do sŕdc všetkým zúčastneným. Spolu s ňou i neplánovaná „dohra“ s bohatým spoločným obedom, cenovo prevyšujúcim finančné možnosti študentov. Hlavnú úlohu pri objednaní tohto nákladného obedu, ale aj v riešení nepríjemnej situácie pri platení účtu, zohral galantný a pohotový Pavel Čendekovič.
Pavel Čendekovič mal za cieľ dokončiť prerušené štúdium a získať kňazské miesto v cirkvi. Bez rodičovskej podpory bol po roku (od leta 1836) znovu nútený odísť za vychovávateľa, tentoraz do rodiny baróna Alexandra Prónaya, generálneho dozorcu ev. cirkvi, bezprostredného predchodcu Karola Zaya v tomto úrade. U Prónayovcov v Áči (Peštianska stolica) pobudol takmer do roka.
Ľ. Štúr ukončil štúdium na evanj. Lýceu v júni r. 1836. Z Bratislavy o krátky čas odchádza aj Pavel Čendekovič. Ešte pred rozlúčkou, počas letných prázdnin spolu podniknú celý rad návštev priateľov a podporovateľov národného života v Nitrianskej stolici, od 1. – 13. júla 1836 (túto cestu opisuje Štúr v liste Ctibohovi Zochovi zo dňa 4. aug. 1836).
Najprv na fare v Hlbokom navštívili Pavla Sedláčka (zomrel v 37. roku života, 29. marca 1843). Na druhý deň stadiaľ prešli chodníčkom cez Brestovú do Kunova, a krátko pobudli v dome u matky Pavla Čendekoviča. Odtiaľ už ponáhľali spolu do Prietrže, kde ich farár J. Šulc úctivo prijal (Ján Šulc nar. 1807 na Vrbovciach, zomrel na Myjave r. 1853). V Prietrži sa s Pavlom Čendekovičom rozlúčili. Potom s ďalšími priateľmi (ako píše Štúr, bolo ich niekedy aj 6-7) navštívil ešte kňazov, učiteľov na Brezovej, v Sobotišti, vo Vrbovciach, Turej Lúke a na Myjave. Potom zamieril s Tomášom Hrošom (vtedajším kaplánom, neskôr farárom na Brezovej) do Trnavy, cestou sa zastavili v Maduniciach u „velebného starca“ básnika Jána Hollého (1785 – 1849) a v príjemnom rozhovore i pri obede, pobudli tam štyri hodiny. Pre zaujímavosť uvádzam ešte jednu poznámku zo Štúrovho listu: „Pauliny (Ladislav), náš druh, byl předešlého dne, jak my tam byli, u něho“ (u J. Hollého).
Z Maduníc (doslova píše Štúr) „leteli sme do Trnavy“, kde sa rozlúčili s Tomášom (Hrošom) a znovu sa stretol na dohovorenom mieste s Pavlom Čendekovičom. Prenocovali tam u priateľa Pavla Koláříka, advokáta-právnika, muža síce mladého, ale „bohatého a Slovana najhorlivejšieho“. Bolestne sa s ním lúčili a už náhlili do Prešporku, kam dorazili dňa 13. júla o 6. hod..
Počas letných prázdnin, bez študentov bolo tam neobvykle prázdno a ticho. Štúr to v liste opisuje takto: „Nu byl sem zase v Prešporku, ale ne v tom starém, nebo zmizeli byli z něho druhové moji starší; věř mi, bratře, pusto, otupno mi tu přicházelo. Nikoho, jenžby se zpodobal duši mé, sem tu nenalezl, okrem jediného Záborského“ (nie Jonáša ako uvádza J. M. Hurban, lebo tento nebol študentom v Bratislave, ale Juraja Záborského, 1816 – 1844, zo Závodia pri Žiline), „s nimž se nyní samým kocháme ve věcech našich. Pavel (Čendekovič) mi odišiel 15. júla, „aj ten môj priateľ starý zase“! „Dnes (4. aug. 1836) som od neho list dostal, v ňom mi píše, že „tam duch Slovákov spí“, pokračuje Štúr v liste Zochovi; on niektoré diela z nemčiny do maďarčiny prekladá, a jeden starý rukopis slovenský z 13. storočia mi poslať sľubuje. Iste sa zase do Prešporku v októbri vráti, keďže má skladať kandidátske skúšky“ (po zložení takej skúšky bol ev. teológ spôsobilý na vysviacku za kaplána, prípadne – ak mal faru vo výhľade – za farára).
V štúdiu pokračoval Čendekovič na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni v r. 1837 a o rok bol vysvätený za kňaza. Od septembra 1838 sa stal osobným kaplánom v cirk. zbore v Malých Stankovciach pri Adamovi Podhradskom, ktorý bol v tom čase už ťažko nemocný a nutne potreboval výpomoc. O tri roky neskôr bol konventom zvolený za riadneho farára a slepotou ťažko postihnutý Adam Podhradský (1781 – 1862) sa presťahoval k dcére a zaťovi, evanj. farárovi J. Ľ. Bachárovi do Kochanoviec a tam zaopatrený žil až do smrti.
Osobný život a rodinné pomery farára Pavla Čendekoviča počas pôsobenia v Stankovciach sú zahalené rúškom tajomstva. Svedomité kňazské pôsobenie bolo ovplyvnené jeho národným cítením. Literárnej tvorbe sa začal venovať až po r. 1837 a „do dejín slovenskej kultúry a literatúry“ sa dostal zbieraním ľudových piesní a ponášok na ľudové motívy s tematikou lásky a ľúbosti k rodnému kraju. Z tohto podnetu vznikla báseň „Písně považské“ a ponáška s básňou „Krakoviaky“ (v časopisoch Květy a Tatranka). 10. augusta 1847 sa zúčastnil v Čachticiach 4. zasadnutia spolku Tatrín, kde prišlo k dohode medzi štúrovcami a bernolákovcami o uzákonení stredoslovenského nárečia ako spisovnej slovenčiny. Silnejúci nátlak štátnej i cirkevnej vrchnosti znášal ťažko, najmä to aby sa aj cirkevné matriky namiesto v latinčine, od 1. januára 1844 viedli po maďarsky. Iba zmena pomerov v krajine po revolúcii 1848/49 priviedla k obratu a po siedmych rokoch, od 1. januára 1851 do matrík sa už vpisuje po slovensky (v bibličtine).
Charakterové vlastnosti P. Čendekoviča trefne opísal aj Ľudovít Kubáni (1830 – 1869) v práci Suplikant (Orol, 1873). V lete r. 1845 sa väčšia, 19 členná skupina slovenských študentov /suplikantov z rôznych škôl, stretla v M. Stankovciach na fare. Farára vykreslil ako dobrosrdečného, láskavého a vtipného človeka, ochotného a schopného vcítiť sa do potrieb iných, núdznejších.
Jozef M. Hurban v Štúrovom životopise predstavil P. Čendekoviča ako výraznú postavu, oduševneného Slovana a staršieho spolužiaka; v čase pobytu na bratislavskom Lýceu dokonca ho označuje ako Štúrovo „alter ego“ – t.j. druhé ja! V dobovom slohu veľmi výstižne práve Hurban zaznamenal najmä to, v akom blízkom vzťahu bol Ľudovít Štúr s Pavlom Čendekovičom. V časti, v ktorej píše „jedno-druhé o ľuďoch … najmä tých, čo Ľudovítovi bližšie stáli. Taký bol Čendekovič. Do smrti Ľudovítovej verný jeho druh a priateľ, do smrti svojej ctiteľ a prechovávateľ pamiatky drahej na velikého svojho priateľa“. V pokračovaní čítame:
„Keď Ľudovít ponoril dušu svoju v nekonečnosť žiaľov svojich nad národom a už výhľadu nebolo zo strastí a bied, v ktorých trčalo Slovenstvo, vtedy vybral sa ku svojmu starému priateľovi, ako ho vždy menoval, Čendekovičovi, a bol v krátkom čase vyliečený z dumy žiaľnych citov plnej. Dlho počúval Pavel Ľudovíta, ako žalostí, ako zožiera sa, ako prorokuje zlé veci prísť majúce na pokolenie toto hlivejúce a ničoho vyššieho neschopné, nejeden raz i v tej veselej tvári Pavlovej zjavil sa mrak a slza vyronila sa z oka. Tu ale razom Pavel postaví sa prísno proti Ľudovítovi a počne:“
„Ale, bratku, pravdu síce máš, holá, čistá všetko je pravda, čo hovoríš, ale povedzže mi, či sa nám, priateľom svojim, a národu svojmu už konečne takto chceš zosužovať a o život pripraviť? Či len ty sám nevieš, čo my všetci vieme a vidíme, že národ náš už inakších loptošov pretrval, než sú títo terajší paholci satanovi? A či ozaj báchorkou by mala byť história božieho riadenia národov? Či ozaj pravda to, že i Pán Boh sa pomaďarčil? Že nás len nato stvoril, aby sme štýble pucovali (čižmy čistili) Maďarom? Či neobdrží Boh konečne vrch, ktorý chce, aby chválou jeho ozývali sa všetky národy a jazyky? Ježe mi tam strachu pred trhanmi, … my dlhšie vydržíme tu, než tí Aziati, ktorých strýkov dávno už história zahrabala! Eh! poďže so mnou, vyvediem vás tu nad Stankovce, pod stráň Inovca, čo za svety objavia sa tam, uvidíš!“
„A tu pojal Ľudovíta pod pažu, a za nimi priatelia tiahli farským dvorom hore na návršie, skadiaľ výhľad prerozkošný na Považie, na hrad Matúšov atď. Čendekovič nedal k slovu prísť Štúrovi, vyjmúc ak obdivoval prírody krásy, inak z anekdoty do anekdoty prechádzal a rozveselil celú spoločnosť, naposledy i samého Ľudovíta.“
Podobný zážitok pri neskoršom stretnutí s Pavlom Čendekovičom v Stankovciach mal i sám Jozef M. Hurban (ako to uvádza v cestopise „Prechádzka po považskom svete“). Na tohto Štúrovho priateľa s úprimnou ľútosťou spomína takto: „Ubohý Čendekovič, naposledy i sám potreboval útechy. Osirel, osamotnel, chcel naposledy ratovať sa na lodičke manželstva; ale bola to už neskorá myšlienka, už k večeru jeho života. Zostala neuskutočnená a on odišiel k otcom, oplakaný cirkvou svojou a mnohými priateľmi. Večná mu pamäť! V tom nesklamal sa Ľudovít.“
Pavel Čendekovič umrel v 2. deň Vianoc, 26. 12. 1855 v Malých Stankovciach. Pochovaný bol o dva dni za účasti trúchliaceho zástupu milovaných cirkevníkov. Takmer v rovnakom čase ležal už na smrteľnej posteli v Modre, a s týmto časným životom sa čoskoro rozlúčil i jeho veľký priateľ Ľudovít Štúr. Pri poľovačke 22. decembra 1855 sa postrelil do nohy, na následky toho i zomrel 12. januára 1856 v Modre, tam bol aj 15. (niektorí uvádzajú 16.) januára pochovaný.
Skončil sa životný beh dvoch vzácnych ľudí Štúra i Čendekoviča, verných priateľov, horlivých a obetavých pracovníkov na poli našej evanjelickej cirkvi ako i v prospech nimi vrele milovaného, no v tom čase ťažko sužovaného slovenského národa. My dnes s vďačnosťou a láskou spomíname… Pri tom si úprimne želáme, aby sa naplnilo slovo Jána Kollára: „Kým žil, celý národ v srdci nosil, keď umrel, má žiť v srdci celého národa“.
Mgr. Ondrej Peťkovský, evanj. farár v.v.