Proste a vezmete
Lk 11, 1-13:
„Raz sa modlil na ktoromsi mieste. A keď prestal, povedal Mu jeden z učeníkov: Pane, nauč nás modliť sa, ako aj Ján naučil svojich učeníkov. (2) Povedal im: Keď sa modlíte, hovorte: Otče náš, ktorý si v nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi tak aj na zemi! (3) Chlieb náš každodenný daj nám každý deň. (4) A odpusť nám hriechy naše, lebo aj my odpúšťame každému svojmu vinníkovi. I neuvoď nás v pokušenie, ale zbav nás zlého!
(5) Potom im hovoril: Keď niekto z vás má priateľa a pôjde k nemu o polnoci a povie mu: Priateľ môj, požičaj mi tri chleby, (6) lebo mi priateľ prišiel z cesty a nemám ho čím ponúknuť; (7) a on by odpovedal: Neobťažuj ma; dvere sú už zatvorené a deti so mnou v posteli, nemôžem vstať a dať ti; (8) hovorím vám: Keď aj nevstane a nedá m upreto, že mu je priateľom, pre jeho dotieravosť jednako vstane a dá mu čo potrebuje. (9) Aj ja hovorím: Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené; (10) lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. (11) Alebo či je medzi vami otec, ktorý by podal synovi kameň, keď si pýta chleba? A keď rybu, či mu podá hada miesto ryby? (12) Alebo keď si pýta vajce, či mu podá škorpióna? (13) Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim dietkam, o čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia?“ Amen
Milé sestry a bratia v PJK!
V úvode dnešnej zvesti by som chcel najskôr blahoželať všetkým matkám z príležitosti dnešného Dňa matiek, ktorý si pripomíname v túto druhú májovú nedeľu. Chcem spolu s vami poďakovať Pánu Bohu za všetky mamy, mamky a mamičky, tie skôr narodené i celkom mladé, ale aj za tie ktoré nás už predišli na večnosť. Ďakujme Bohu Otcu za ich lásku, obetavosť, výchovu a príklad viery a pobožnosti, ktorý nám zanechali a ktorým predchádzali a predchádzajú svoje potomstvo po vzore mnohých biblických matiek a verných služobníc Božích. Za ne sa modlime nielen dnes, ale stále a vytrvale.
Dnešná nedeľa s názvom :“Proste a vezmete…“ (Rogate, J 16,24) nás osobitne vedie a vyzýva k úprimným a vytrvalým modlitbám. Príkladom v modlení je nám sám Ježiš, ktorý bol v neustálom rozhovore s nebeským Otcom. Jeho modlitby viedli učeníkov k priamej prosbe a žiadosti: “Pane, nauč nás modliť sa, ako aj Ján naučil svojich učeníkov“. (Lk 11,1) Príkladom a povzbudením sú nám aj apoštolovia. Za všetkých spomeniem apoštola Pavla, ktorý v liste Efezským napísal: “Neprestávam ďakovať za vás a rozpomínať sa na vás v modlitbách, aby Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dal vám Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní jeho a osvietil vám oči, aby ste vedeli, čo je to za nádej, do ktorej On povoláva…“ (Ef 1, 16-18a)
Modlitba kresťana je rozhovorom s Pánom Bohom. Je dôležité , aby sme si uvedomili, že Ten, kto ako prvý vstupuje do rozhovoru s nami je Pán Boh. Boh hovorí k nám, hoci sme iba slabí a hriešni ľudia. Aj Boží Syn, Ježiš Kristus najskôr sám oslovoval ľudí. Povolával a prihováral sa k ľuďom s posolstvom Božieho slova. To je prvá a najdôležitejšia úloha človeka, ako Božieho dieťaťa a kňaza. Slovo Božie pozorne počúvať, prijímať a tomuto počúvaniu dávať prvé miesto pred všetkými ostatnými úlohami, ktoré máme. V stretnutí Ježiša s betánskymi sestrami Máriou a Martou to Ježiš jasne a jednoznačne hovorí. Mária, ktoré si sadla k Ježišovým nohám, aby počúvala Ježišove slová si „vyvolila dobrý podiel, ktorý jej nebude odňatý“. (Lk 10, 42)
Bratia a sestry v Pánovi!
Po počutí a prijatí Slova, v ktorom v plnosti času prehovoril Boh k svetu skrze Ježiša, prichádza druhá úloha, ktorá robí človeka pravým človekom a je naplnením povolania človeka od stvorenia sveta. Človek smie a má hovoriť so svojím nebeským Otcom a Stvoriteľom. Hovorenie k Bohu a s Bohom nie je otrocká služba, ale výsada, ktorá dáva človeku pravú hodnotu a vedie človeka do spoločenstvom s Bohom.
Dnes je mnoho tzv. majstrov slova ktorých ľudia počúvajú a obdivujú ako rečníkov, umelcov, moderátorov, či reportérov, ktorí však neprehodia ani slovíčko s Tým, ktorý sám je Slovom, ktoré bolo na počiatku u Boha. V tom je veľká bieda dnešného ho človeka, že napriek množstvu slov, ktoré ľudia denne vyslovia a ostatní ich sledujú a počúvajú v médiach často ani jedno slovo neadresujú k Bohu, a čo je ešte horšie, Božie slovo a hovorenie nepočúvajú, alebo počuť nechcú.
My, evanjelickí kresťania sa musíme vždy pýtať práve na to, čo Boh hovorí a ako hovorí s nami, aby sme vedeli ako odpovedať a ako hovoriť s Pánom Bohom. Boh, ktorý sa nám dal poznať ako Otec, Syn a Duch Svätý, má dokonalé spoločenstvo lásky vo svojej trojjedinosti. To znamená, že On nutne naše hovorenie nepotrebuje, ale my sme tí, ktorí spoločenstvo lásky potrebujeme. Je pre nás teda výsadou a vyvýšením, že máme možnosť vstupovať do kontaktu s Tým, ktorý nám to umožňuje, keď nám dovoľuje osloviť Ho ako nášho Otca bez zábran a strachu. Aj tam, kde je toto spoločenstve narušené, alebo pretrhnuté mocou hriechu, On nám ponúka odpustenie, pomoc, obnovenie a dokonalé odpustenie zo svojej milosti a milosrdenstva.
Z modlitby Pánovej, Otčenáša vieme, ako sa máme správne modliť. Prvé prosby sa týkajú Boha samého. Ako nás Dr.M.Luther správne učí, Božie meno je aj bez nášho modlenia sväté, i Jeho kráľovstvo prichádza i bez nášho modlenia a Jeho vôľa sa vždy deje aj bez prispenia človeka, ale my prosíme v týchto prosbách, aby Božie meno bolo sväté aj pre nás, aby kráľovstvo Božie prichádzalo aj k nám a aby sa Božia vôľa diala aj pri nás. Po týchto prosbách prichádzajú ďalšie, ktoré sa týkajú nás a našich záujmov, cieľov a potrieb. Počnúc darmi pre telo a telesný život, a potom aj potreby ktoré sa týkajú našej duše a ducha. „Lebo nielen samým chlebom bude žiť človek, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“.
Bratia a sestry v Pánovi!
Mohol by niekto poznamenať, že ak Pán Boh dáva chlieb a všetko potrebné pre život všetkým ľuďom, a teda aj bezbožným, alebo zlým, je nadbytočné o chlieb každodenný a iné dary prosiť. Preto si pripomeňme, že modlitba je nie iba prosba, ale aj ďakovanie a oslava Boha a Jeho mena. Ako reformátor Luther hovorí, my prosíme v tejto prosbe, aby nám všetky tie dary ako také, ktoré Od neho pochádzajú dal poznať, a tak prijímať s poďakovaním. Obdobne to platí aj o daroch duchovných.
Aj dar odpustenia hriechov sa stal darom Božej milosti už vtedy keď Kristus na Golgote zomrel za nás a za naše hriechy a potom vstal pre naše ospravedlnenie. Preto odpustenie hriechov je dôvodom dobrorečenia a trvalej vďaky a chvály zo strany omilosteného hriešnika.
Milí bratia a sestry!
Pán Ježiš hovorí v dnešných slovách aj dve ďalšie dôležité posolstvá o našom prístupe k modlitbe. V prvom podobenstve zdôrazňuje, že oná dotieravosť s ktorou prichádza priateľ k priateľovi so žiadosťou o chlieb pre neho v nepríjemnom čase, keď už je s deťmi v posteli, je dôvodom že ten človek napokon vstane a ide, aby mu dal, čo potrebuje. Možno by sme tú situáciu mohli prirovnať v našom prostredí skôr k situácii človeka, ktorý v noci volá lekára, alebo záchranku k nemocnému a nedá sa len tak ľahko odbiť. Prečo? Lebo vie, že ide o vážny stav či už jeho samého, alebo jeho blízkeho.
Situáciu hmotnej núdze v našom prostredí už nepoznáme, aj keď vieme, že generácie predkov až do konca prvej svetovej vojny, ale i po nej takú situáciu poznali a zažívali pomerne často. Žiaľ, poznajú ju aj dnes mnohí ľudia v krajinách tzv. tretieho sveta.
Pokiaľ však ide o biedu duchovnú, o množstvo hriechov, ktoré ohrozujú spásu človeka a večný život, tu vieme a vidíme okolo nás veľa ľudí, ktorí sú akútne ohrození. Ich vlastné modlitby, ale i naše modlitby za blížnych sú naliehavo potrebné, lebo nikto nepozná dňa ani hodiny, kedy príde Božie zavolanie a pokánie už nebude možné.
Druhý dôvod a povzbudenie k vytrvalým a stálym prosbám je Ježišovo slovo o tom, že Ten, ku ktorému sa my prihovárame a obraciame je dobrý a svätý a teda dokonalý v láske. Ak my ľudia, hoci sme zlí a hriešni v srdci, predsa vieme aspoň svojim deťom vyhovieť, alebo poslúžiť dobrými darmi, tým skôr tak koná Ten, ktorý je naším Otcom a skrze Krista aj naším Spasiteľom.
Na tomto mieste však Pán Ježiš spomína jeden dar, ktorý potrebuje všetci -aj my pokrstení a dnes veriaci, ale aj tí, ktorí žijú bez viery a bez Boha na svete o ktorý prosiť je potrebné. Ide o dar Ducha svätého. Duch Svätý je ten, ktorý nám dáva vieru. Duch Svätý nás povoláva, osvecuje, posväcuje a v jedinej pravej viere zachováva. To, aby Duch Svätý takto konal a pôsobil v duchu a v duši človeka, to potrebujeme vždy všetci. Lebo len On dáva pravú vieru. Lebo bez viery, ako apoštol hovorí, sa nemôžeme ľúbiť Bohu.
Ide teda o to, či tento dar, dar Ducha Svätého považujeme za dôležitý a nepostrádateľný. Ak áno, netreba nikoho do modlitby tlačiť, alebo nútiť. Je jasné, že potom človeka neodradí od modlitby nikto a nič.
Sám Pán Ježiš Kristus nás k takémuto konaniu a hovoreniu len povzbudzuje. Hovorí:“ Proste a dostanete. Hľadajte a nájdete! Klopte a bude vám otvorené“! Ak si chceme vieru zachovať, ak chceme veriť i to, že už raz odpustené hriechy sú nám naozaj u Boha odpustené a nebudú sa nám už viac pripomínať na poslednom súde, je tu dnes vzácne uistenie a povzbudenie od Pána: „Dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorý Ho prosia“. A keďže sa Ježiš ktorý vstúpil na nebo aj sám prihovára za nás vzdychaním nevysloviteľným, povzbudzuje aj nás k vytrvalým modlitbám, hovoriac: „Proste a vezmete, aby vaša radosť bola úplná“!(J 16,24b) Ďakujme Mu za toto povzbudenie i radostné uistenie, ktoré nám aj dnes ponúka a ktorým nás obdarúva. Amen
5.nedeľa po Veľkej noci – Bukovec 2015 – Ľubomír Batka st.