Tu som i dietky, ktoré mi dal Boh
Žd 2, 9- 18:
“Ale vidíme, že Ježiš, ktorého Boh načas menším učinil ako anjeli, pretože pretrpel smrť, bol ovenčený slávou a cťou. Lebo pre milosť Božiu musel okúsiť smrť za všetkých.
(10) Tak sa totiž slušalo Jemu, kvôli ktorému je všetko a skrze ktorého je všetko, aby po privedení mnohých synov so slávy, aj Pôvodcu ich spasenia za cenu utrpení urobil dokonalým.
(11) Veď aj kto posviaca, aj tí, čo sú posviacaní, všetci sú z jedného otca. Práve preto nehanbí sa menovať ich bratmi, (12) hovoriac: Tvoje meno budem zvestovať bratom a v zhromaždení Teba budem zvelebovať. (13) Potom: Ja v neho budem dúfať. A zase: Ajhľa, tu som i dietky, ktoré mi dal Boh.
(14) A pretože dietky majú účasť na krvi a mäse, aj On sám mal účasť na nich, a to preto, aby smrťou zničil toho, čo má moc smrti, to jest diabla, (15) a aby oslobodil tých, ktorých strach pred smrťou zotročoval po celý život.
(16) Lebo skutočne neujíma sa anjelov, ale potomkov Abrahámových.
(17) Preto vo všetkom musel sa stať podobným bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom vo veciach Božích a odpykal za hriechy ľudu; (18) lebo tým, že sám trpel, keď bol pokúšaný, môže pomáhať pokúšaným”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
“Ajhľa, tu som i dietky, ktoré mi dal Boh”, – to je výrok SZ proroka, ktorý spolu so svojím ľudom trpezlivo očakával na nové vyjavenie Božej vôle. – “Tu som i dietky, ktoré mi dal Boh” – pripomína prorocký výrok apoštol, ktorý ním vyjadruje túžbu Pána Ježiša pred Jeho vykupiteľskou smrťou zostať so svojimi učeníkmi v čo najužšom spoločenstve lásky a viery, ktorá očakáva nové, veľké Božie činy. Pán Ježiš povedal svojím učeníkom pri poslednej paschálnej večeri: “Túžobne som si želal jesť s vami tohoto veľkonočného baránka, prv ako by som trpel”.(Lk 22, 15)
Na Zelený štvrtok, v deň pamiatky ustanovenia svätej Večere Pánovej sa oddávna mnohé naše rodiny radi stretali a zhromažďovali v kostole, k svätej spovedi a prijatiu oltárnej sviatosti. Tým veriaci otcovia a matky chceli slovami Písma vyznať svoju vieru a dať na vedomie aj bratom a sestrám: “Ajhľa, tu som o dietky, ktoré mi dal Boh”.
Zelený štvrtok je príhodný čas k pokániu, k zmiereniu v rodine, v manželstve a k prosbám o novú milosť od nebeského Otca. K prosbám o odpustenie hriechov skrze nevinné utrpenie, umučenie a smrť Božieho Syna Ježiša Krista. V dávnejšej minulosti sa v našej cirkvi práve z týchto dôvod konala Na Zelený štvrtok aj konfirmácia s prvým prisluhovaním Večere Pánovej deťom.Túto tradíciu sme v ECAV postupne z praktických dôvodov opustili. Tým sa však preniesol aj hlavný dôraz z podstatných vecí, na menej podstatné. Z Krista, trpiaceho Baránka, ktorý bol Otcom ovenčený slávu a cťou, na človeka. Často sa dnes pri samotnej slávnosti konfirmácie stáva stredobodom človek a okrajové veci, nie slávnostná večera, kde dietky Božie majú “účasť na krvi a tele” Toho, ktorý je a zostáva “Pôvodcom nášho spasenia”.
Dnes môžeme spoznať najmenej dva dôvody, ktoré vedú k zmene myslenia i konania, dôvodom pokánia v cirkvi i v našich evanjelických rodinách. Prvý dôvod je podcenenie samotného Ježiša.
Apoštolské slovo vie o tomto pokušení – zabudnúť na Ježiša a na Jeho dielo. Ak sa to deje, pripojí sa človek k tým, ktorí “nepoznali času svojho navštívenia”. Totiž, nespoznali Ježiša ako Pána a Spasiteľa. Neprijali Ho a zavrhli a pripojili sa k Jeho posmievačom. Podcenenie Pána a Jeho diela znamená, že ľudia vždy nanovo Krista križujú. Je to veľké pokušenie a veľký zvod, ktorému mnohí podľahli a podliehajú. O hlavnej príčine toho apoštol hovorí: “Vidíme, že Ježiš, ktorého Boh načas menším učinil ako sú anjeli, pretože pretrpel smrť”.
Utrpenie, smrť a “slovo o kríži”, bolo a je pre jedných “pohoršením”, rúhaním, pre druhých “bláznovstvom”. (1 K 1, 18. 23) Židia si nedokázali predstaviť Mesiášskeho kráľa, ktorý vyšiel od Boha ako trpiaceho a bezmocného kráľa. A predsa i Žalmy, i proroci zvestovali a predpovedali v mnohých slovách práve túto črtu a znak Mesiáša. Pre pohanov je slovo o kríži bláznovstvom preto, lebo nepoznali a nepoznajú Božiu moc, ktorá je silnejšia ako moc smrti, sveta a diabla. My, ktorí v Ježiša ako Spasiteľa a víťaza nad smrťou veríme, vidíme a slávime Boží skutok, že “pretrpel smrť a Otec Ho slávou a cťou ovenčil”.
Preto nás aj môže omilostiť, posvätiť a napokon i priviesť do slávy. Ak však nedokážeme, alebo jednoducho zabúdame za to Pána chváliť a Bohu ďakovať v tomto základnom a rozhodujúcom pohľade viery, máme robiť úprimné pokánie. Kiež by sme teda spoločne vyznali aj dnes slovami piesne Márie Rázusovej-Martákovej:
Tu som Pane, na Tvoj pokyn čakám,
tíško kľakám, Tebe sa odovzávam.
Po Tebe túžiť, oddane chcem slúžiť,
večne s tebou žiť! (ESP 478,1)
Druhý dôvod k pokániu je skutočnosť, že čeľadní otcovia a matky buď prestali plniť kráľovskú, kňazskú a prorockú službu v rodine, alebo ju konajú nedostatočne. Nemnohí hovoria: “Ajhľa, tu som, Pane, i dietky, ktoré si mi dal”… Duchovné vedenie detí, prorocké učenie a kráľovské napomínanie, rast vo viere a ochranu pred zvodmi sveta mnohí ľahkovážne zanechali. Duchovne zdriemli a potom od Ježiša utiekli.
V čom možno vidieť opustenie “Muža bolesti”? Napríklad v tom, ak rodičia a rodina kňazskú, duchovnú, kresťanskú službu necháva na iných. Možno v dobrej viere ju niektorí nechali na školu, na učiteľov, na štát. Možno na televíziu a tzv. umelecké štáby ľudí. Niektorí doslova na “ulicu” a na tento svet. Tak sú deti často vydané zvodom sveta a Zlého.
Vieme aj o tom, že sa niekde, niektoré rodiny, spoliehajú na cudzích učiteľov a misionárov, bez ohľadu na to, odkiaľ prichádzajú a kam naše deti, alebo našu mládež vedú. Akoby sme nevedeli nič o falošných učiteľoch prichádzajúcich v ovčom rúchu, ktorí sú vo vnútri draví vlci. Akoby nepočuli nič o tých, ktorí sa zakrádajú okolo našich ovčíncov, preliezajú ohrady a ploty domu cirkvi a tešia sa, ako uchmatnú ovečku – dve z košiara.
Pamiatka ustanovenie Pánovej Večere nás vedie do večeradla, kde Pán pozýva svojich, ako Božie deti, pre ktorých prišiel a prijal “účasť krvi a mäse”, aby sme my mali účasť na Jeho nebeskom tele a krvi. Takto bohatstvo Božej milosti a Veľkňazskej služby Ježišovej vyjadruje v skratke apoštol.
Pri poslednej večeri však Ježiš jasne označil aj svojho zradcu. Na otázku učeníkov: “Či som to ja, Pane?”, keď sa pýtali, ozaj, ktorý by bol toho schopný, Pán Ježiš odpovedal: “Ten, ktorý omočil so mnou ruku v mise”. ( Mt 26, 23) Možnosť zrady, zapretia a opustenia Ježiša bola možnosťou a hrozbou pre každého z učeníkov. Preto je možnosoťu a hrozbou aj pre nás, ktorí sme už neraz prijímali “pravé telo a pravú krv nášho Pána” k životu večnému.
Akékoľvek zlyhanie, už či odmietnutie Božej milosti v Ježišovi, alebo podcenenie Jeho služby, Jeho svätej a dokonalej obete za naše hriechy a precenenie seba, je aj dnes dôvodom k pokániu, k ľútosti a k obráteniu sa ku Kristu, k zdroju života, lásky a spásy.
Nech je nám dnes povzbudením zvesť evanjelia, že On sa kvôli nám stal pravým človekom a naším bratom. Preto prijal účasť na ľudskom tele a krvi, aby sme my mohli mať účasť na Jeho nebeskom tele a krvi a tak na Jeho večnom živote a sláve.
Pozerajme do zrkadla Božieho zákona, ktorý koncentruje náš pohľad na dôležitú úlohu: Milovať Pána Boha a Toho, ktorý “ pre milosť Božiu musel okúsiť smrť za všetkých”. Toho, ” kvôli ktorému je všetko a skrze ktorého je všetko” a ktorý i nás chce viesť do slávy neba.
Toho, ktorý nám pomáha milovať našich blížnych, počnúc od tých najbližších.
Pán Ježiš svojou nevinnou smrťou zničil toho, ktorý má moc smrti, diabla. Oslobodzuje nás zo strachu pred smrťou, aby sme nepatrili moci tmy a smrti, ale mali prístup do slávnej slobody Božích detí. Lebo On sa ujal nie anjelov, ale nás, hriešnych ľudí. Stal sa milosrdným, pravým veľkňazom a vykonal službu zmierenia. Odpykal za hriechy ľudu a ” tým, že sám trpel, keď bol pokúšaný, môže pomáhať pokúšaným”. Vyznávajme dnes aj my: “Ajhľa tu som i dietky, ktoré mi dal Boh” a ďakujme za túto milosť. Amen
Zelený štvrtok 2014, príprava k spovedi a Večeri Pánovej. Ľ.Batka st.