Proste a vezmete!
Mt 6, 5-13:
“Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí radi stoja a modlievajú sa v synagogách a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli ; veru vám hovorím: majú svoju odplatu. (6) Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe. (7) Keď sa modlíte, nehovorte mnoho ako pohania, ktorí sa domnievajú, že pre svoju mnohovravnosť budú vyslyšaní. (8) Nebuďte im teda podobní! Veď Boh, váš Otec, vie, čo potrebujete, prv, ako Ho prosíte.
Vy sa teda takto modlite:
Otče náš, ktorý si v nebesiach!
Posväť sa meno Tvoje!
Príď kráľovstvo Tvoje!
Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi!
Chlieb náš každodenný daj nám dnes!
A odpusť nám viny naše, ako i my odpúšťame vinníkom svojím!
I neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého!
Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky! “ Amen.
Bohumilí kresťania, bratia a sestry, milé deti!
Piata nedeľa po Veľkej noci má názov: Rogate et accipiete, t.j. Proste a vezmete, podľa slov Ježišových z evanjelia Jána 16, 24. Modliť sa a prijať Božie dary a požehnanie je právom kresťana. V dare vzkriesenia Ježiša Krista prijímame ten najväčší možný dar od Otca nebeského. Dar vykúpenia z moci hriechu, smrti a večného zatratenia. To, čo Boh vykonal v Ježišovi smieme prijať ako osobný dar. V tomto dare sa jasne ukazuje, že modlitba nie je pre kresťana povinnnosť, ale veľké právo. Možnosť prijať dar života a zaň potom poďakovať a dobrorečiť Pánu Bohu.
Veľmi často zabúdame na tento jemný, ale podstatný rozdiel pokiaľ ide o modlitbu. Akoby bola iba bremenom, príkazom, ktorý treba naplniť. Akoby sme Pánu Bohu my robili radosť tým, že sa modlíme, alebo že si Ho vôbec všímame. Akoby sme my robili milosť Pánu Bohu našimi modlitbami a nie On nám. Lenže tak, ako človek nemal nijakú účasť na prvom stvorení a dare života, ale všetko iba prijal a bolo mu všetko darované a zverené do rúk, tak je to aj s darom vzkriesenia. Stará kresťanská cirkev iste nie náhodou zaradila k posolstvu nedieľ po Veľkej noci aj výzvu k modlitbe: s vďakou prijímať dar vykúpenia a nového života!
Ak v úvodnej modlitbe pred Večerou Pánovou, v prefácii, zdôrazňujeme slová: “Hore srdcia naše… – vďaku vzdávajme Hospodinu – lebo: je to dôstojné a správne”, to isté platí o dare a nádeji na vzkriesenie a večný život každého veriaceho.
Aj modlitba Pánova, má tento základný rys. Je naším veľkým právom hovoriť a oslovovať Pána Boha, Stvoriteľa neba a zeme a Darcu života osobným dôverným oslovením: Otec náš! Hovoriť Bohu: Ty, Otče, je právo synov a dcér Božích!
K Nemu sa takto smelo smieme obracať s plnou dôverou, ako deti prosia svojho milého Otca. Ak je prvou prosbou v Otčenáši prosba: Posväť sa meno tvoje, máme si uvedomiť, že Božie meno je samo o sebe sväté a Božia svätosť nezáleží od nášho modlenia a hovorenia, ale my prosíme v tejto prosbe o to, aby Božie meno bolo posvätené aj pri nás a pre nás.
Aj kráľovstvo Božie prichádza iste samo od seba aj bez nášho modlenia, ale my prosíme, aby prišlo aj k nám. Ide o to, aby sme mocou Ducha Svätého skrze slovo Božie žili v dôvere, v súlade s voľou Božou a to časne i večne.
Rovnako aj tretia prosba neznamená, že by sa Božia vôľa nediala bez nášho modlenia, ale my prosíme, aby sa diala aj pri nás. Boh svoju vôľu presadí proti každej zlej vôli, či už sveta, pokušiteľa, alebo proti zlej vôle ľudí. My však smieme prosiť o dvahu dôverovať Božej vôli a v potom podľa nej, ako najväčšom dobre pr nás, žiť až do konca života.
Ani s prosbou o chlieb každodenneý to nie je inak. Boh predchádza každé konanie človeka, či človek koná rozumne, alebo nerozumne. On dáva chlieb celému svetu aj bez nášho modlenia, ale my prosíme, aby nám to dal poznať a tak s vďakou prijímať náš každodenený chlieb!
Priorita Božej milosti pred myslením, konaním i prosbami človeka je zjavná zvlášť jasne pri prosbe o odpustenie hriechov. Odpustenie hriechov je dar milosti a sami sme iba nehodní hriešnici, každý deň mnoho hrešiaci. Prosíme však o to, aby sme to poznali a Božie odpustenie prijali a aj my sami konali podob nevoči tým, ktorí sa proti nám prehrešili.
Pán Boh môže skúšať vieru a dôveru človeka, ale to neznamená, že nás navádza na zlé. Inak to je však zo strany Toho Zlého, zo strany sveta, ale aj zo strany starého Adama v nás, pretrvávajúcom v našom tele. Pán Boh nám ponúka svoju moc a pomoc, aby sme v skúškach viery a pokušeniach obstáli a zvíťazili s Jeho pomocou.
Aj v poslednej prosbe smieme vyjadriť našu dôveru v Božiu milosť v živote i pri smrti. Smieme aj pri smrti s nádejou a dobrorečením vzhliadať k nebesám. Keď sa modlíme Otčenáš, sme povzbudení v tom, že všetky tieto veľké prosby sú Pánu Bohu milé a príjemní a že On zasúbil, že ich aj vypočuje.
Milí bratia a sestry!
Ak pre nás dospelých platí, že modlitba k Bohu ako láskavému Otcovi je predovšetkým naším právom, zostáva tu úloha aj pre nás, ako pokrstenýcha kňazov Pána Ježiša Krista: oboznámiť s týmto právom aj nám zverené deti, alebo krstné deti! Musíme vyznať, že v tomto prijatom práve sme najviac v cirkvi zlyhali tým, že ho nevyužívame. Skutočné obživenie cirkvi záleží aj od toho, či urobíme z modlitieb jarmo príkazov a zákona, alebo ho využijeme ako právo vykúpených Božích detí. Isté je, že Otčenáš je v tomto zmysle skutočne najväčší mučeník na svete, ako to povedal už náš reformátor M.Luther.
V súvise s modlitbou ide aj o ďalší veľký problém. O existencii zlého a škodlivého spôsobu modlenia vie a hovorí aj Pán Ježiš. Takýmto je modlitba kvôli ľuďom. Modlitba určená iba pre oči a uši ľudí. Mnohí modliaci sa, podobne ako farizeji, chcú, aby boli počutí a videní a tak chválení ľudmi! Vždy bolo a dodnes je počuť veľa chvály na adresu niektorých kresťanov. “To je úžasný modlitebník!” – hovoria o ňom ľudia a mnohí tomuto pokušeniu ľahúčko a rýchlo podliehajú. Dávajú na obdiv svoje modlitby, aby ich ľudia videli a počuli. Tu platí Pánovo slovo: majú svoju odplatu! Je to odplata a odmena zo strany ľudí: získaná popularita a oslava samotného človeka! Neraz zachádza populizmus človeka tak ďaleko, že sám zavádza ľudí, keď naznačuje, alebo dokonca otvorene hovorí, že Otčenáš odriekaný tam, ale tým človekom je viac, ako modlitba odriekaná iným človekom.
Pán Ježiš upozorňuje na riešenie, ktorým sa má predchádzať tomuto pokušeniu tým, že sa budeme viac modliť vo svojej komôrke a menej na verejnosti, či už za seba, alebo za iných.
Častým pokušením pri modlitbe je zdĺhavosť modltitby a mnohovravnosť modliaceho sa. Sem možno priradiť aj krasorečníctvo, neraz dokonca obyčajné súkanie fráz. Modlenie, kvôli hovoreniu nie je dôstojná oslava a dobrorečenie Bohu, ani úprimná a odvážna prosba dôvery. Pri každej modlitbe má mať modliaci sa na pamäti: “Veď Boh, váš Otec vie,čo potrebujete, prv, ako ho prosíte”.
Príkladom modlitebníka, ktorý plne dôveruje Bohu a spolieha sa na Jeho konanie je prorok Eliáš. Jeho zápas s bálizmom a pohanskými kňazmi v Izraeli je pomerne známy. Eliáš sa nerozpakoval vyzvať rôznych baálovských kňazov na súboj na hore Karmel. Vyzval ich nie k spoločnej modlitbe, lebo taká modlitba nie je možná. Nie je možné: “kuľhanie na obe strany”. Modliť sa s niekým, kto vzýva Budhu, Alaha, Slnko, Lenina, alebo rôzych duchov, ako živého Boha nie je možné. Živý je iba vzkriesený Ježiš Kristus, Pán a ktorý Ho vzkriesil! Ten, ktorý premohol smrť a zvíťazil nad Zlým, nad smrťou a jej mocou.
Aj keby išlo o takú hodnotu, ako je chlieb pre svet, alebo mier pre celý svet, nie je možné modliť sa skutočne, v duchu a v pravde s inak veriacimi, hoci je to dnes “moderné” a populárne.
Skôr im treba položiť otázku, ako ju položil Eliáš, keď ani jeden z baálov neodpovedal: “Prečo neodpovedá a nekoná váš boh”?
Je zamyslený a vymýšľa niečo? Jeden z pohanských baalov bol nazývaný filozof a pripisoval sa mu vynález purpuru, lodí a iných vecí. Prorok Eliáš sa pýtal: “Má iné, nutné starosti a potreby? Nemá čas? Alebo odcestoval” ?- Pýtal sa tých, čo verili, napr. ako Feničania, že sprevádza a ochraňuje námorníkov na ich zámorských plavbách.
“Alebo spí a treba ho zobudiť” ? Za touto otázkou cítiť posmech a iróniu: Čo je to za božstvo, ktoré má prebudiť k životu človek? Čo je to za viera, že človek musí svojimi modlitbami zobúdzať a prebúdzať boha k životu, aby ho potom človek ovládal a božstvo mu slúžilo. Eliáš hovorí jasne: takí bohovia sú mŕtvy.
Bratia a sestry v Kristu Pánu!
Otec Ježiša Krista je Bohom živým a je aj naším Otcom. On vzkriesil k životu svojho Syna svojou mocou. My smieme v tohoto Boha dúfať, Jemu ďakovať za všetko a Jeho oslavovať.
“Proste a vezmite”, hovorí Pán, lebo Ten, ktorý “otvrára svoju ruku a všetko živé sýti podľa ľúbosti”, s láskou sýti aj nás. Sýti nás darom života večného i požehnaním všetkého, čo slúži k životu časnému. V tohoto Boha smieme dúfať a Mu ďakovať za všetko. Smieme odpovedať na konanie a Božie slovo, ktorým nás oslovuje. Je to naše veľké právo. Smieme sa rozprávať, smieme hovoriť, smieme ďakovať a dobrorečiť Bohu, Otcovi za všetko, dnes zajtra, i naveky! Nemusíme ani mlčať, ani sa skrývať, ani sa báť! Využívajme naše veľké právo, ktoré nám získal Kristus Pán, ktorý nás vedie do slávnej slobody Božích detí!
Ak ho nevyužijeme, a pohrdneme ním, je to naše veľké ochudobnenie a prejavv nevery, či dokonca duchovnej pýchy. Aj to má svoje dôsledky, ale nie dobré. Nebuďme pyšní a nespochybňujme Božie slovo a zasľúbenia, ale buďme ľudia radosti, vďaky a dôvery. Je to dôstojné a správne. Amen.
5.nedeľa po Veľkej noci 2013 – Sobotište – Ľ.Batka st.