Trojnásobné pokušenie učeníkov
L 22, 31 – 34:
“ Tu povedal Pán: Šimon, Šimon, ajhľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu, (32) ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla. A ty časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov. (33) On však odpovedal: Pane, hotový som ísť s Tebou aj do väzenia aj na smrť. (34) Ježiš mu riekol: Hovorím ti, Peter, nezaspieva dnes kohút, dokiaľ tri razy nezaprieš, že ma znáš”. Amen
Bohumilí kresťania!
Posledné dni, ktoré se prežili, priniesli viacero prekvapujúcich správ. Nečakané odstúpenie pápeža Benedikta XVI. z jeho úradu prekavapilo svet i samotnú RKC. Darmo pápež upozornil svoju cirkev, že neostáva bez Pastiera, lebo jej najvyšším Pastierom je Kristus. Tieto slová nebrali masmédiá na vedomie, a žiaľ, ani mnohí kresťania, čo je oveľa smutnejšie.
Mimoriadnosť situácie zvýraznilo nové ohlasovanie možného konca sveta a zániku života, zrážkou Zeme s 50 metrov veľkým asteroidom. Koniec sveta by podľa niektorých potvrdila voľba nového pápeža čiernej pleti, lebo vraj prorok Malachiáš predpovedal (??), že to bude voľba predposledného pápeža pred koncom sveta.
Naviac, v piatok sa stala zvláštna udalosť v Rusku. Údajný meteorit, nikým nepredpovedaný a nepozorovaný, vybuchol radioktívnym výbuchom pri vstupe do zemskej stmosféry v oblasti Čeljabinska. Úlomky rozbitých skiel na budovách zranili vyše tisíc ľudí a spadla aj časť strechy na na akejsi továrni. V doterajšej existencii sveta meteority neboli výbušné, ani rádioaktívne a ľudia bežne zberali ich pozostatky, preto sú občania i vedci zmätení.
Nás evanjelikov mohla šokovať iná správa, zverejnená pred prvou pôstnou nedeľou. V Kodani, hlavnom meste Dánska ohlásila evanjelická cirkev zatvorenie 17 kostolov. Táto smutná správa má však dobré vysvetlenie. Pre 30 rokmi odišlo bývať z Kodane cca 350 000 obyvateľov. V okolitých mestečkách a dedinách si postavili domy a tam vychovali svoje deti. Teraz nastal opačný trend. Dospelé deti odchádzajú z dedín do hlavného mesta. Bývajú najmä v nových činžiakoch v okrajových štvrtiach, dosť vzdialených od vyľudneného centra. Dánska cirkev prišla na to, že kostoly treba stavať tam, kde sú a žijú ľudia, a nie tam, kde nie sú. Tak sa to bežne deje napr. aj v USA. U nás, na Slovensku zase hľadáme ľudí na vyľudnených kopaniciach a dedinách, kde už dávno nežijú. Vzhľadom na malý počet evanjelkov roztrúsených po sídliskách miest je však ťažko možné stavať nové kostoly.
Po takýchto smutných správach prichádzame v dnešnú prvú pôstnu nedeľa hľadať pokoj, povzbudenie a novú silu na cestu za Kristom. V cirkvi však dnes znie zvesť, ktorá pripomína hlas hasičskej trúbky: “Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci”.
Je možné, bratia a sestry, nájsť pokoj, radostný výhľad a povzbudenie v zvesti o kríži?
Ak by zvesť o kríži bola zvesťou o konci života Ježiša Krista a nevedeli by sme nič o Jeho vzkriesení a prijatí do slávy, boli by sme nútení povedať s ap.Pavlom: “Sme najúbohejší zo všetkých ľudí”. (1 K 15, 19) – “Ale Kristus bol vzkriesený, prvotina z umretých”. Pôstny čas nie je teda oplakávaním mŕtveho a surovo odstráneného Ježiša, ale čas príhodný na priblíženie sa k Nemu. Čas prehĺbenie viery, nádeje a lásky k Pôvodcovi nášho vykúpenia.
Vždy nanovo hrozí aj nám to, čo hrozilo učeníkom. Ježiš povedal: ”Šimon, Šimon, ajhľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu”. Tak, ako učeníci, aj my sme “na diablovej riečici”. Sme diablom, svetom i vlastným telom pokúšaní a tak je vlastne skúšaná naša viera.
Dôvera v Ježiša Krista je najdôležitejšia a najzásadnejšia otázka nášho života. “Bez viery sa človek nemôže ľúbiť Bohu”.
Otec nám poslal Spasiteľa a naša dôvera v Neho znamená odvahu, zostať pri Ňom v celom živote. V skúškach, pod krížom, ale aj vtedy, keď si myslíme, že stojíme a sme pevní, schopní iných podopierať, učiť alebo viesť.
Pri Cezarei Filipovej nie telo a krv, ale Otec nebeský poprial Šimonovi, synovi Jonášovmu správne poznať a vidieť osobnosť Ježišovu, keď vyznal: ”Ty si Kristus, Syn Boha živého”. Niektorí kresťania myslia, že vtedy bol Peter ustanovený za pápeža a nadradený nad iných učeníkov. Neberieme nikomu jeho vieru. Vieme však, že temer vzápätí musel Pán Ježiš Petra označiť za nasledovníka satana: “Choď za mňa satan, na pohoršenie si mi, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské”.
Po poslednej večeri, keď išlo o jednu z najsvätejších chvíľ apoštolskej prípravy, Ježiš opäť povedal: “Šimon, Šimon, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu”. Na prvé počutie je to hrôzostrašná situácia: Vyžiadal? A predsa sa nemusíme desiť.
Ak by sme mysleli na ľudské sily a možnosti, bolo by to samozrejme inak. Ale Pán hovorí Petrovi zásadné slovo, ktoré nie je možné prepočuť! To slovo a sľub Kristov je sľub verný, pravdivý, nezmeniteľný. Znie takto: “Ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla a ty časom, až sa obrátiš utvrdzuj svojich bratov”!
Milí bratia a sestry!
Ak niekto počuje a prijíma iba tú druhú časť vety, kde Ježiš Petrovi hovorí: “… ty časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov” a zabudne, alebo prepočuje slovo zasľúbenia Petrovi: ”Ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla” – ľahko sa dostane do omylu. Ak by sme totiž zabudli na tento sľub Pánov a jeho naplnenie, nepochopíme ani tú druhú časť vety: “a ty časom, až sa obrátiš , utvrdzuj..”. Peter mohol obstáť opäť len a len preto, že Ježiš sám za neho prosil, aby jeho viera nezanikla.
Ak by sme sa my, alebo ktokoľvek, prestali spoliehať na Krista, stane sa z nás namyslený a zaslepený farizej, ktorý bude tvrdiť, že sa sám obrátil k Ježišovi. Sám prišiel k viere a obáteniu!? Pravú vieru a poznanie však nezjavuje nikomu telo a krv, ale len Otec, ktorý je v nebesiach.
Pôst je časom príhodným na pokánie i posilnenie pravej viery. Naše pokánie má začať vyznaním, že v zápase s pokušením nie sme vždy tak úspešní, ako bol úspešný Kristus na púšti. On videl jasne tie diabolské úskoky. Hoci bol telesne slabý, duchom bol silný a v pokušení zvíťazil. Zvíťazil a preto pomáha zvíťaziť aj nám.
K pravému pokániu patrí aj dôvera, že žijeme z milosti Božej, a z trvalej príhovornej modlitby Krista Pána za nás. V Krste svätom nás Pán znovuzrodil a nechce nás bez zápasu vydať satanovi a smrti. Prosí za nás “vzdychaním nevysloviteľným”.
Prvým veľkým pokušením na diablovej riečici je, ak si učeník myslí a hovorí, že sa môže zachrániť sám, sám sa obrátiť a sám si dať vieru, do srdca. Vtedy sme zle vidiaci. Až natoľko, že sa ľahko môžeme stať Judášmi.
Druhým veľkým pokušením pre učeníkov i pre nás je to, ak si niekto myslí, že plné mešce cirkvi pomôžu pri budovaní Božieho kráľovstva. I keď za peniaze môžeme v cirkvi postaviť veľké, skvelé a krásne stavby, náš dom môže zostať pustý, ako sa to stalo aj Jeruzalemu, alebo evanjelikom v Kodani. Tie dôstojné stavby sa budú ťažko predávať…Petra a učeníkov sa Pán vzápätí spýtal: ”Keď som vás poslal bez mešca, bez kapsy a bez obuvy, či ste mali v niečom nedostatok? Oni odpovedali: V ničom!” ( v.35)
V tomto pokušení úplne zlyhal Judáš, ktorý opatroval spoločnú pokladničku. V určitom okamihu zatúžil ju naplniť predajom Ježiša za 30 strieborných. Opakoval chybu synov Jákobových, ktorí podobne predali Jozefa ako “snívača” a “žalobníka”, ktorý podľa nich bol proti nim.
Obrátenie, ktoré potreboval Peter a potrebuje každý, aby žil vo viere a mohol aj iných viesť, alebo povzbudiť, je opustenie myšlienky, že mečom ( “dva meče sú tu”), či mocou peňazí môžno vybudovať Kráľovstvo Kristovo, alebo zabezpečiť rozkvet cirkvi. Peter tomuto pokušeniu, mečom brániť Ježiša, seba a ostaných neodolal. Tu podľahol a preto potreboval obrátenie. Ono začína odvrátením sa od ľudských predstáv a názorov. Musel sa naučiť veriť a prijať Ježišovu cestu pokory a služby.
Tretím pokušením je pokušenie vládnuť nad inými, hádka o prvenstvo, ako ju Pán pozoroval u učeníkov. Možno toto pokušenie bolo silné aj u Petra. “Nie tak má byť medzi vami”, hovorí Ježiš. V cirkvi sme všetci rovní a tí, čo stoja v úrade vyššie, majú svoje posty chápať ako službu.
V týchto skúškach sklamali mnohí. Dodnes si mnoho kresťanov myslí, že našu kresťanskú existenciu a cirkev zabezpečí moc mocných, alebo mešce sponzorov, či azda vychvaľovanie sa falošným hrdinstvom: “Pane, hotový som ísť s Tebou aj do väzenia, aj na smrť ”.
Bratia a sestry!
V skutočnosti je to tak, že nie my, ale Ježiš je hotový ísť s nami do všetkých našich zápasov i ťažkostí, áno aj do nášho zápasu so smrťou!
Pokánie, ktoré kresťanstvo aj dnes potrebuje, nie je v tom, aby sme jedli štyridsať dní len strukoviny, alebo len chleib bez mäsa, ale v obrátení sa k Bohu a v spoľahnutí sa na zásluhy a obeť Pána Ježiša Krista za nás. Je v spoľahnutí sa na Jeho telo a krv obetovanú za nás a naše hriechy. Dnes smieme Krista prijať vo Večeri Pánovej, aby bol s nami. Silné slová a bitie sa v prsia, akí sme dobrí, ako milujeme blížnych, ako a čo sme opustili, čo sme získali a vybudovali v cirkvi, je veľmi nebezpečné. Ježiš musel aj Petra vážne napomenúť: “Hovorím ti, Peter, nezaspieva dnes kohút, dokiaľ tri raz nezaprieš, že ma znáš”.
To napomenutie, i keď nepríjemné a vážne, bolo dôležité pre otvorenie očí a vyliečenia Petra z jeho velikášstva a samospravodlivosti. Ak jeho viera nezanikla, bolo to len preto, že Pán naplnil svoj sľub a modlil sa za Petra. Na dvore veľkňaza pozrel na Petra, aby sa spamätal a ukázal, kto za koho vlastne bojuje. Petrove slzy boli znakom pravého pokánia, i slzami vďaky, že sa Ježiš nad ním zmiloval. Neskôr, po tretej otázke Ježišovej, či Ho miluje, Peter sa už nechválil, ale pokorne vyznal:” Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že Ťa milujem”. Za jeho vierou a láskou bola veľká milosť a prosba Veľkňaza a Pastiera cirkvi.
Povzbuďme sa aj my, bratia a sestry v dôvere v milosť a lásku Kristovu, že On sám prosí aj za nás, aby naša viera nezanikla, aby sme v nej zotrvali a v nej sa dokázali. Dobrorečme za našu vieru, nádej i lásku – a vďaku vzdávajme Hospodinu, Bohu nášmu! Amen
1. pôstna nedeľa 2013 – Rovensko, Sobotište- Ľ.Batka st.