Veľký piatok – deň veľkých zmien – premien
– Najväčší dobrodinca, najlepší a najláskavejší človek aký kedy po tejto zemi chodil, sa stal najväčším zločincom (nositeľom všetkého zla) a ako taký bol kruto strestaný a popravený (Iz. 53.4-6, Gal. 3.13)
– Jeden z veľkých zločincov zaslúžene odsúdený na trest smrti a popravený sa stal vykúpeným Božím dieťaťom so zaisteným miestom v nebi (Luk.23.39-43)
– Vysokí náboženskí predstavitelia – veľkňazi a zákoníci (najpoprednejší zo zbožných) sa stali vrahmi Spravodlivého, nevinného, bezúhonného a nanajvýš dobrého človeka. (Sk.4.10,Sk.5.30). Sami to napokon verejne (nechtiac) priznali. Najskôr totiž Pilátovi tvrdili: „keby tento nebol zločincom, tak by sme ti ho neboli vydali“ a potom, keď už dosiahli, čo chceli, tak sami verejne pred všetkými vyznali: „Iným pomáhal – iných zachraňoval a seba nemôže zachrániť (pomôcť)“ a tiež: „Dúfal v Boha, nech mu teda pomôže…“. Čiže verejne priznali, že na kríži nevisí bezbožník ale zbožný (ktorý dúfal v Boha) a že neukrižovali zločinca, ale toho, ktorý robil len dobre – iným pomáhal a iných zachraňoval. A z toho, že sa im to podarilo sa dokázali diabolsky tešiť – vysmievať sa (!!!)
– Z krutého rímskeho dôstojníka (ktorý zrejme riadil a dohliadal na popravu ukrižovaním) sa stáva vyznávač Božstva Pána Ježiša.
– So známych a zjavných učeníkov (žiakov) Majstra z Nazareta sa stávajú tajní – skrytý a skrývajúci sa – neschopní ničoho
– Z tajných učeníkov – Jozef s Arimatie a Nikodém sa stávajú zjavní a smelí pred všetkými, ktorí nezištne (naopak s nemalým vkladom a na vysokej úrovni) konajú a zariaďujú to, čo bolo potrebné urobiť s telom umučeného Spasiteľa sveta.
Jozef z Arimatie
Pri tejto biblickej postave som si uvedomil, že to, čo urobil na Veľký piatok, bola naozaj veľká vec, a to
v mnohom ohľade. Navyše si treba uvedomiť, že na to všetko, čo stihol vtedy vykonať nemal vôbec veľa času.
Prvá vec, ktorú Jozef urobil, bola tá zásadná, že "vyšiel z ilegality". Už nezostal len tajným sympatizantom. Pred všetkými ľuďmi (kľudne dnes môžme povedať, že pred celým svetom – evanjeliá sa o to postarali) sa priznal, že ten odsúdený a potupne popravený Učiteľ z Nazareta znamená pre neho veľa, že mu je veľmi drahý a že mu už na mnohých veciach, kvôli ktorým bol doteraz v utajení, vôbec nezáleží. Nerozmýšľal, resp. nezastavilo ho to, aké následky bude mať pre jeho ďalší život to, čo teraz robí (či zostane v židovskej rade, alebo bude musieť odísť, či ho nebudú čakať aj horšie veci, perzekúcia, …).
O Jozefovi čítame, že bol učeníkom Ježišovým, ale tajným, zo strachu pred Židmi (Ján 19.38). To znamená, že
smelosť, odvaha ísť aj do rizika, nebola jeho silná stránka. Teraz sa to však mení. Jozef ide smelo k Pilátovi.
Postaviť sa v tom čase – v ten deň – pred Piláta, vôbec nebolo jednoduché. Keď si pozorne prečítame záznamy
všetkých evanjelií (ktoré sa navzájom v informáciách dopĺňajú), tak si môžeme predstaviť, že Pilát mohol mať tejto
komplikovanej záležitosti už "plné zuby". Mohol byť z toho riadne frustrovaný a nahnevaný, pretože bol prinútený
konať proti svojej vôli a proti elementárnej spravodlivosti a právu (ktoré sa predsa len snažil vo svojej funkcii
ctiť). Ísť teda pred Piláta si vtedy vyžadovalo riadnu dávku odvahy. Okrem odvahy bola potrebná aj múdrosť, ako
formulovať svoju žiadosť, aby jej Pilát (v tej situácii) vyhovel.
O Jozefovi sa píše (Mat. 27.57), že bol bohatý. Bohatí ľudia spravidla nebývajú "rozhadzovační". Veľakrát
bývajú bohatými práve preto. O to viac musíme oceniť to, čo tento človek urobil. Nielenže nakúpil plátna (Marek
15.45). Zo svojho majetku poskytol ešte oveľa viac.
V ev.Matúša sa píše, že hrob, do ktorého pochovali telo Pána Ježiša, "si vytesal Jozef" teda pre seba.
Skúsme si predstaviť, koľko to predstavovalo v tej dobe práce, námahy a času. Bez zbíjačky, bez "príklepky" s
klasickým dlátom a kladivom (!) Vysekať do skaly nie otvor – dieru, ale jaskyňu – miestnosť. To mohlo trvať aj
roky. To boli dlhé hodiny a dni strávené v ťažkej a namáhavej práci. Jozef – v čase smrti Pána Ježiša – už nebol
mladý – keďže bol členom židovskej rady (patril medzi "starších" Izraela). Hrob si zrejme vytesal ešte kým bol
mladší zdravší a silnejší. Mal ho teda už pripravený pre seba. Bola to "vec", ktorá mala pre neho veľkú hodnotu,
veľkú cenu (veľa ho to stálo). Bolo to niečo, čo už mal zrejme dávnejšie pripravené a s čím už teda dlhšie spokojne
žil, že keď príde jeho koniec, tak to už má zariadené, kde bude dôstojne odpočívať jeho telo.
Nie je ľahké si predstaviť aký boj sa odohral v Jozefovom vnútri. Čo všetko mu "vírilo hlavou" keď sa
rozhodoval, že svoj nový hrob (teda ešte nepoužitý), svoj veľký, ťažkou a dlhou prácou nadobudnutý majetok, ktorý mal určený pre seba poskytne "cudziemu" človekovi. On predsa vtedy nemohol tušiť, že Pán Ježiš potrebuje jeho hrob len na chvíľu a "že ho – podobne ako to osliatko z Betfage – zase vráti jeho majiteľovi".
To, čo Jozef z Arimatie na Veľký piatok urobil, je skutočne niečo výnimočné a obdivuhodné.
Nemáme v evanjeliách vyslovene napísané, čo presne bolo tým, čo u Jozefa spôsobilo taký zásadný obrat. Zo
súvislosti však môžeme predpokladať, že to bola jeho účasť pri utrpení a smrti Pána Ježiša. S veľkou
pravdepodobnosťou môžeme predpokladať, že bol svedkom (určite s veľkým pohnutím a účasťou) toho, ako Pán Ježiš trpel a ako na kríži dokonal. Pohľad na trpiaceho a zároveň odpúšťajúceho Muža bolestí mohol byť pre neho
dostatočne silnou a rozhodujúcou skúsenosťou, ktorá ho zmenila.
Jozef z Arimatie, ako člen Židovskej rady, ktorá Pána Ježiša odsúdila na smrť (napriek jeho nesúhlasu),
možno navyše cítil potrebu aj verejne dať najavo, že on bol v tejto veci proti. Aby všetci vedeli, že on nepatrí k
nepriateľom Pána Ježiša, ale že nie je ani neutrálnym prizerajúcim sa (ktorý sa vtedy len "zdržal hlasovania"). On sa bez ohľadu na riziká, bez ohľadu na náklady a osobné straty, postavil jednoznačne na stranu Ukrižovaného a preukázal mu nesmiernu úctu, veľkú službu a poctu.
Aký nádherný príklad!