Úvaha nad textom Marek 14. 27-31.
"I povedal im Ježiš: Všetci sa pohoršíte, lebo je napísané: Biť budem pastiera a rozpŕchnu sa ovce. Ale po svojom vzkriesení predídem vás do Galiley. Odpovedal mu Peter: Ak sa aj všetci pohoršia, ale ja nie! Ježiš mu povedal" Veru ti hovorím, že dnes, tejto noci, prv ako kohút dva razy zaspieva, tri razy ma zaprieš. On však tým väčšmi zdôrazňoval: Čo by som aj umrieť mal s Tebou, nikdy Ťa nezapriem. Podobne hovorili všetci."
Je veľmi zaujímavé si všimnúť jednu vec. Učeníci Pána Ježiša, teda žiaci Majstra z Nazareta, absolvovali s ním cca trojročnú – skutočne Majstrovskú univerzitu (reálny čas "výučby" bol v porovnaní s dnešnými školami podstatne dlhší, pretože ich "vyučovanie" bolo "nepretržité" – deň noc, bez voľných víkendov, bez sviatkov bez prázdnin…). No a títo žiaci, sa ku koncu "posledného semestra" pred blížiacim sa "skúškovým obdobím" začali správať akosi divne. Doteraz doslova "hltali svojho Majstra", boli ním nadšení a Jeho slová si nesmierne vážili a ctili. Nedovolili si – ani ich len nenapadlo (doteraz) svojmu učiteľovi protirečiť, alebo ho kritizovať.
V tomto poslednom, môžeme povedať, že "predskúškovom" období sa to však akosi začalo meniť. Najskôr jeden žiak, ktorý patril medzi najlepších (určite najaktívnejších) – Peter, si dovolil svojmu Učiteľovi protirečiť, poučovať ho a odhovárať (keď Majster začal hovoriť o ceste utrpenia a smrti, ktorá ho v blízkej dobe čaká). Potom pri "praktickom cvičení", keď Učiteľ ukazoval svojim žiakom, čo to znamená byť skutočným "ministrom" (predstaveným, ktorý slúži) a dával im príklad ako to majú aj oni medzi sebou robiť (keď im umýval nohy) – opäť ten istý aktívny žiak začal nemiestne odvrávať a protirečiť svojmu Majstrovi (ešteže Ten mal s ním obdivuhodne veľkú trpezlivosť a vytrvale ho vyučoval znášajúc jeho "vrtochy"). No a snáď vyvrcholením tejto "rebélie" (to je trochu silné slovo, neodpovedá celkom skutočnosti, až také zlé to našťastie nebolo, no nenapadá mi taký "akurátny" výraz) bola reakcia učeníkov – žiakov na slovo Pána Ježiša – ich Učiteľa a Majstra, ktoré dokonca podoprel autoritou Svätých Písem – proroctvom… "Vy všetci sa pohoršíte na mne, lebo je napísané…"
Nezastavuje sa nám rozum nad tým, keď čítame ďalej, že žiaci (Pána Ježiša) rezolútne nesúhlasili s tvrdením svojho Učiteľa, ktoré navyše doplnil samotným Písmom? Akoby hovorili: ""Učiteľu, doteraz sme Ti verili, všetky Tvoje slová sme brali vážne a považovali ich za pravdivé (aj to, keď si povedal, že Ty si pravda…), ale teraz s Tebou nemôžeme súhlasiť. Tentoraz sa určite mýliš, nevieme si to vysvetliť, ale jednoducho tentoraz nemáš pravdu!""
Keď rozmýšľam nad tým, ako je to možné (resp. ako to bolo možné), že k takémuto niečomu zo strany učeníkov – žiakov Pána Ježiša mohlo dôjsť, tak mi prichádza na um, že aj na našich základných alebo aj vyšších školách tomu tak býva, že žiačikovia (neskôr žiaci, študenti) najskôr s veľkým rešpektom a úctou pozerajú na svojich "veľkých" učiteľov s vedomím, že učitelia ich svojimi vedomosťami a skúsenosťami ďaleko prevyšujú a tak im ani nenapadne svojim učiteľom protirečiť, alebo spochybňovať ich výroky. S pribúdajúcimi rokmi (štúdia a veku) sa však situácia mení a žiaci a študenti začínajú byť oveľa sebavedomejší a voči svojim pedagógom prejavujú oveľa viac kritiky a podstatne menej úcty a rešpektu (ako na začiatku).
Myslím teraz na to, či to (žiaľ) takto nejak nefunguje aj v tej Božej škole (nášho kresťanského života). Možno si pamätáme obdobia z nášho života, keď Pán Boh, Pán Ježiš, Biblia – Písmo Sväté, boli pre nás posvätné pojmy, ktoré v nás vzbudzovali prirodzenú úctu a rešpekt. Keď stačilo povedať (alebo uvedomiť si), že: Pán Ježiš povedal… alebo v Písme Svätom je napísané… a išlo sa podľa toho. Nebýva to snáď aj pri nás tak, že keď už máme svoje roky, svoje skúsenosti, svoje vedomosti, svoje … tak bývame často už takí múdri, že aj samotného nášho Učiteľa a Pána neberieme až tak vážne a ani Jeho – Božie Slovo? A možno niekedy zabúdame na to, že ak aj kráčame a zotrvávame na ceste viery, na ceste za Pánom Ježišom už dosť dlho, že napriek tomu sme a vždy (až do konca života) zostaneme len (a len) učeníkmi, teda len žiakmi nebeského Majstra, ktorí nikdy nebudú môcť (úprimne a pravdivo) povedať, že už sa nemajú čo učiť, že už všetko vedia.
Keď Pán Ježiš krátko predtým pri poslednej večeri svojim učeníkom – žiakom povedal vážne slová: "Jeden z vás ma zradí", tak Jeho žiaci vtedy zareagovali – myslím si – veľmi správne (podľa mňa "na jednotku"). Mohli zareagovať rôzne, napr. "Kto je tým podliakom, Pane, povedz, nech sa vrhneme na neho!" (vôbec by som sa nedivil, keby boli takto nejako reagovali). Oni sa však s bázňou a zdesením pýtajú (každý za seba) "Či som to ja, Majstre?" Akoby sa pýtali: ""Pane, to ja som ten podliak, ktorý bude schopný také niečo urobiť?"" Veľmi ma fascinuje, ako v tomto prípade každý z učeníkov kriticky skúma sám seba. Ako by tým dávali najavo, že nie sú si istí sami sebou – čo bolo v skutočnosti aj veľmi realistické (a doslova po pár hodinách sa aj potvrdilo).
Je však veľmi prekvapivé, že len o krátky čas na to, pri v zásade podobnom ozname (aj v prvom aj v druhom prípade oznamoval Pán Ježiš svojim žiakom, že v najbližšej dobe ho čakajú z ich strany sklamania a zlyhania) už žiaci reagujú úplne odlišne a dovolia si veľmi nemiestne svojmu Učiteľovi oponovať a odvrávať. Ako vždy vynikal najmä Peter, ale nezabúdajme si všimnúť aj ten záver: "Podobne hovorili všetci".
Je teda asi veľmi pozoruhodné (a nanajvýš poučné a varovné), že v živote Božieho ľudu – spoločenstva tých najbližších okolo Pána Ježiša, kde On bol jednoznačne hlavou – bolo obdobie, keď napriek tomu, že mali Pána Ježiša – ako Majstra a učiteľa medzi sebou (dokonca fyzicky!), napriek tomu všetci, ale skutočne všetci svojmu Majstrovi protirečili a svojim spôsobom tvrdili, že tentoraz sa mýli, nehovorí pravdu a že dokonca ani Písmo (na ktoré sa Majster odvoláva) nebude zrejme až tak 100%-ne spoľahlivé a pravdivé(!!!).
Nie je to až smiešne? alebo skôr "smutnosmiešne" alebo len smutné? A pripustíme, že sa také niečo môže stať aj nám (ako jednotlivcom, ale aj ako spoločenstvu, zboru, alebo dokonca cirkvi)? Alebo zareagujeme rovnako ako Peter: "Ak zlyhajú, mýlia sa, sklamú, zhrešia, … všetci ostatní (všetci tí druhí…) – ja (alebo my) teda v žiadnom prípade nie!" ???
Čo ma na tomto príbehu – opise tejto udalosti fascinuje, je Božia milosť. Pán Ježiš tu oznámil – predpovedal svojim učeníkom, že o malú chvíľu, keď pôjde do tuhého, všetci sklamú, zlyhajú. Akoby im povedal, teraz vás čaká prvá vážnejšia skúška na záver týchto semestrov, ktoré som s vami strávil osobne a na tejto skúške všetci "pohoríte" totálne prepadnete ("vyletíte").
Čo je však veľmi krásne a povzbudivé, že Pán Ježiš nezostal v tejto chvíli len pri tomto neradostnom konštatovaní. On pokračuje ďalej a hovorí im: "Ale po svojom vzkriesení, predídem vás do Galiley." Ako by im zdôrazňoval, že On to s nimi nevzdáva – nekončí aj keď oni zlyhajú. Chce, aby vedeli, že bude na nich čakať, že sa s nimi chce stretnúť – napriek tomu ako biedne sa oni voči nemu zachovajú. Chce, aby so svojim zlyhaním nešli za nikým iným (ako Judáš za veľkňazmi) – kto by im mohol povedať "to je tvoj problém, čo nás do toho" . Chce aby vedeli, že takých akí sú a akí budú (smutní a zronení nad svojou slabosťou a zlyhaním, zapretím) – takých ich bude čakať a s takými sa chce stretnúť ich trpezlivý a láskavý Učiteľ, Majster a Pán.
Čo sme ochotní a čo si chceme z tohoto príbehu vziať pre seba?