Smrť povýšením a jej dôsledky
4 M 21, 4-9:
“Potom sa pobrali od vrchu Hór cestou k Červenému moru, aby obišli Edómsku krajinu. Cestou ľud zmalomyseľnel (5) a hovoril proti Bohu a proti Mojžišovi: Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Veď niet ani chleba ani vody a tento biedny pokrm sa nám oškliví. (6) I poslal Hospodin na tento ľud ohnivé hady, serafov, a tie štípali ľud a mnoho ľudu z Izraela pomrelo. (7) Vtedy prišiel ľud k Mojžišovi a hovoril: Zhrešili sme, lebo sme hovorili proti Hospodinu, aby vzdialil od nás hady. A tak sa Mojžiš pomodlil za ľud. (8) I riekol Hospodin Mojžišovi: Zhotov si serafa a vylož ho na stĺp a ak na neho pozrie ktokoľvek uštipnutý, ostane nažive. (9) Mojžiš teda zhotovil medeného hada a vyložil ho na stĺp. Ak niekoho poštípal had, a pohliadol na medeného hada, ostal nažive”. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi !
Tri dôvody ma viedli k tomu, že som v poslednom čase musel myslieť na ľud Izraela viac, ako inokedy. Prvý dôvod: Práve dnes (25.3.) je 70 rokov od chvíle, keď zo Slovenska, z Popradu bol vypravený prvý vlak s tisíckou židovských dievčat a mladých žien do koncentračných táborov smrti v Osvienčime, Brzezinke a iných. Väčšina odsunutých Židov skončila v plynových komorách, alebo inak zahynula v neľudských podmienkach. Malý zvyšok z nich sa však zachránil, aby vydali autentické svedectvo o holokauste 20.storočia a novej Božej milosti pre ľud SZ.
Druhý dôvod je, že som nedávno dostal do rúk knihu židovských autorov Dana Senora a Saula Singera: Príbeh izraelského hospodárskeho zázraku /START – UP NATION/. Je to jedinečné svedectvo hľadania odpovede na otázku, “ako je možné, že v krajine, ktorá existuje 60 rokov, má 7,1 milióna obyvateľov, je v neustálej vojne, obklopená nepriateľmi a nedisponuje žiadnymi prírodnými zdrojmi, vzniká viac firiem, ako v krajinách ako sú Japonsko, Čína, India, Južná Kórea, Kanada alebo Veľká Británia? Na akciovom trhu NASDAQ je zastúpených viac izraelských firiem ako firiem z EU, Južnej Kórey, Japonska, Singaporu, Číny a Indie spolu!” Slová obdivu za všetkých odborníkov vyslovil český ekonóm Tomáš Sedláček takto :”Prajem si, aby podobná kniha mohla byť raz napísaná o Českej republike”. My všetci si môžeme priať, aby podobná kniha bola raz napísaná aj o Slovenskej republike. K tomu však zrejme nestačí tú knihu si len prečítať.
Tretí dôvod je, že ide o ľud a krajinu, ktorá pred triticíc rokmi bola krajinu zasľúbenou Pánom Bohom ľudu, ktorý bol iba ľudom otrokov v Egypte. Ľudu, ktorý však Hospodin Boh vyviedol z Egypta mocnou rukou skrze Mojžiša a tento ľud obdaril výnimočným požehnaním. To je skutočnosť, ktorá možno niekoho udivuje, ale ktorú nemožno odddiskutovať. Z Písma svätého vieme o Božom dare slobody, ktorú Židia dostali a tak sa zbavili hospodárskeho zneužívania vtedajšou svetovou veľmocou, ale aj hrozby genocídy a hrozby národného a náboženského splynutia s egyptským pohanstvom. Ten dar slobody bol začiatkom cesty k požehnaniu, v dare zasľúbenej zeme, “oplývajúcej mliekom a medom” i terajšom dare slobody a prosperity.
Ľud SZ mal vtedy, pri východe z Egypta len jedno: Boží sľub! Neskôr aj Zmluvu zákona, k plneniu ktorej bol vyzvaný. Lenže, ako sme počuli z Písma, “cestou ľud zmalomyseľnel”. Mnohí stratili vieru v Božie zasľúbenie a dôveru v ďalšie Božie vedenie. Preto začali reptať a hovoriť proti Bohu a Mojžišovi: “Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Veď niet ani chleba, ani vody a tento biedny pokrm sa nám oškliví”.
Svedkovia SZ i NZ hovoria o týchto obvineniach a strate dôvery v Pána Boha ako o začiatku duchovnej zrady, ktorá sa pre mnohých skončila smrťou. Pre ostatných to bola výzva a prísne napomenutie. Pre nás je to významné poučenie a výstraha pred reptaním a pred zradou tých zasľúbení, ktoré sme my, ako ľud NZ dostali od toho istého Boha skrze Pána Ježiša Krista. Cesta za Kristom je cestou k pravej slobode Božích detí, k sláve, ktorú nemožno ľudskými slovami vyjadriť.
Bratia a sestry v Pánovi!
Mnohé, čo sa dialo na tej epochálnej ceste ľudu SZ nám slúži na pochopenie toho, čo cirkev Ježiša Krista prežila, prežíva a bude prežívať na ceste k nebeskej, večnej vlasti. Predovšetkým ide o to, aby sme si uvedomili prvotnú Božiu milosť v samotnom našom vyvolení a pozvaní k životu, k slobode a sláve Božích detí.
Tak, ako Izraelcom vzbudil Pán Boh proroka a vodcu Mojžiša, tak Ho poslal aj nám v osobe Syna Pána Ježiša Krista. Mojžiš viedol ľud cez Červené more a potom cez hrozivú púšť Sínaj. To putovanie prinášalo množstvo otáznikov, či vôbec je možné prejsť takú nesmierne ťažkú cestu a pritom na nej nezahynúť? Mnohým sa zdalo, že kráčajú do budúcnosti, ktorou je: neodvratná smrť na púšti. Pri náročnosti cesty sa im ešte aj egyptské otroctvo javilo ako prijatelnejšia alternatíva, dokonca ako sedenie “pri hrncoch mäsa”.
Lenže malomyseľnosť sa dokázala ako nevera v Božie slovo a zasľúbenie. Nevera voči Bohu viedla a vedie k smrti telesnej i duchovnej. Na druhej strane, viera tých, ktorí na púšti predsa len urobili pokánie sa ukazuje ako správne rozhodnutie v podobe novej sily na ceste k víťaztvu a slobode. Tak, ako vtedy na púšti, tak aj neskôr sa vždy v Izraelskom národe našiel malý zvyšok verných. Ten sa stal nositeľom Božích zasľúbení a základom spoločenstva, ktoré môže spoznať, že Boh je vždy s nimi a ide s nimi…
Rozhodujúcim okamihom pre záchranu tohto zvyšku verných na púšti sa stalo to, čo Pán Boh prikázal Mojžišovi: “Zhotov si serafa, -medeného hada – a vylož ho na stĺp a ak sa na neho pozrie ktokoľvek uštipnutý, ostane nažive.” Mojžiš poslúchol a urobil tak, ako Boh chcel. Božia vôľa a zámer bol : záchrana vyvoleného ľudu. Uštipnutí boli síce všetci, ale tí, ktorým nechýbala odvaha viery pozrieť na povýšeného hada na dreve, ostali nažive. Pán Ježiš neskôr sám dvakrát poukazuje na súvis tejto udalosti s Jeho dielom spásy sveta a človeka. (Ev.Jána 3,14 a 12,32-33)
Predovšetkým si aj my musíme uvedomiť, odkiaľ a kam nás On, Bohom poslaný Vykupiteľ chce viesť a vedie. Čo nám ponúka a sľubuje. Je to pravá sloboda a dôstojnosť, ktorá začína naším vyslobodením z moci hriechu, diabla a smrti! To sú moci a mocnosti, z ktorých nás On sám chce vytrhnúť a potom viesť k životu večnému. Spása a záchrana začína aj pre nás prechodom cez “vody záchrany”, ktorou je voda Ježišovho Krstu. Po ňom však nastupuje náročné putovanie po púšti tohoto sveta. Je to kraj často nehostinný a plný nástrah. Naplnenie slova o spáse je predmetom viery a nádeje. Z moci starých mocností sme vyslobodení, ale konenčné víťaztvo máme vo viere očakávať až na konci vekov.
Pán aj nás vedie a sýti nebeskou mannou: slovom Božím, ako chlebom života. Sýti a posilňuje nás pravým pokrmom a nápojom svojej Svätej Večere, ale plnosť spasenia a nového života je niečo, čo príde s druhým príchodom Pána Ježiša Krista. Mnohí, ktorí prijali Krst svätý, možno aj správne a dobre vykročili na ceste za Kristom, ale pri spoznaní ťažkostí “úzkej cesty a tesnej brány” pri nasledovaní Krista váhajú. Mnohí sa všeličoho ľakajú a chcú sa neraz aj vrátiť do “otroctva skazy”, z ktorého vyšli.
Dnešná Smrtná nedeľa pripomína udalosť z dejín spásy, keď židovská veľrada rozhodla vopred o Ježišovej smrti. Jeruzalem nespoznal času svojho navšívenia. Nevidel v Ježišovi Božieho Syna a Spasiteľa, na ktorého treba pohliadnuťs vierou.
Pán Ježiš predpovedal svoje povýšenie na drevo kríža ako Boží zámer a plán spásy. Tento pohľad viery nemožno obísť, ak chceme dôjsť do cieľa, ktorým je život večný v nebi. Naša cesta k spáse teda ide cez Krista a s Kristom. Syn človeka musel byť povýšený, ak má človek dôjsť spasenia a dosiahnť večný život. Príbeh zo SZ je predobrazom toho, čo Boh Otec konal a dokonal v osobe a diele svojho Syna.
Milí bratia a sestry v Pánovi !
Každý, kto vyznáva svoj hriech, a to nielen hriech reptania pre nedostatok: vody, chleba , či iných darov pre telo, ale najmä hriech nedôvery v konečné víťaztvo Kristovo a víťaztvo Jeho zámeru s nami, ak sa napokon s dôverou k pozrie na Neho ako Božieho Baránka za nás ukrižovaného, dostáva odpustenie hriechov i novú silu k ceste do nebeského Kanánu! Nedôvera, a zakolísanie – i keď je to znaka dôsledok uštipnutia a porušenia oným starým hadom z rajskej záhrady, je liečiteľná odvahou viery vo väčšiu milosť Božiu a zásluhy Ježiša Krista.Boh je verný vo svojich sľuboch a plní ich. Spoznávame to nielen na plnení zasľúbení pre zvyšok Izraela, ale aj pre plnenie zasľúbení daných nám, ľudu NZ! Cez svoje povýšenie na drevo kríža nám prináša Pán Ježiš Božiu milosť, odpustenie hriechov a napokon istotu prebývania s Ním v sláve! Amen.
Smrtná nedeľa 2012 – Rovensko a Sobotište – Ľ.Batka st .
Veľmi zaujímavá a hodnotná kázeň. Ten príbeh s medeným hadom (serafom) ma už dávnejšie veľmi zaujal, keďže to bola udalosť, ktorá mala a má (možno predovšetkým Židom, no o nič menej aj nám) poslúžiť ako prorocký predobraz záchrany v Pánovi Ježišovi. Pre Židov totiž človek, ktorý potupne zomrel – visiac na drevenom kríži, bol „niečim“ čím podľa Písma opovrhovali (držiac sa slov „zlorečený každý, kto visí na dreve“ Gal.3.13) a tak im predovšetkým mal (a má) ten príbeh pomôcť k spoznaniu záchrancu – Mesiáša.
Keď som sa vtedy pred nejakým časom nad tým príbehom zamýšľal, tak ma zaujalo viacero pozoruhodných „detailov“. Uvediem jeden z nich.
(1.) Keď sa Izraelci – uvedomiac si svoje zhrešenie voči Bohu – modlili, aby Pán Boh odstránil od nich hadov (po uštipnutí ktorými zomierali), tak Pán Boh ich modlitbu vypočul, ale neurobil to celkom tak ako si to oni žiadali. S tým máme (a musíme) rátať aj my, keď sa často modlíme a predkladáme Pánu Bohu naše návrhy riešení, že nás vždy vypočuje, ale nemusí to byť podľa našich predstáv. Pán Boh neodstránil hadov (ako žiadali), ale pripravil 100%-ný prostriedok pre záchranu každého uštipnutého. Nemuselo sa to každému páčiť, mohli Pánu Bohu zazlievať, že im to komplikuje (veď jednoduchšie by bolo odstrániť hadov a bol by pokoj), ale Pán Boh rozhodol ako On chcel a každý uštipnutý mal možnosť prežiť – byť zachránený. Aj dnes sa môžeme pýtať (a nemusí sa nám to páčiť) prečo Pán Boh dovolí na tomto svete to, či ono (v konečnom dôsledku, prečo dovolí diablovi aby tu medzi nami bol a robil „svoju robotu“, prečo jednoducho neodstráni diabla, hriech,….)? Ale aj my všetci máme tak isto možnosť záchrany, ktorú Pán Boh pripravil v povýšenom Baránkovi Božom.
Ak by Pán Boh len jednoducho odstránil hadov, ušetril by Mojžišovi kopec roboty a námahy a Izraelci by to mali tiež jednuduché. Bola by to však "lacná milosť". Môžeme však predpokladať, že by v tomto prípade veľmi rýchlo zabudli nielen na hadov ale aj na svoj veľký hriech (kvôli ktorému prišli hady).
Tak ako to Pán Boh "vymyslel" to bolo pre Mojžiša náročnejšie, od Izraelcov to vyžadovalo poslušnosť Božiemu slovu (skrze Mojžiša) a vieru. Ak niekto pohŕdol týmto ponúknutým Božím riešením (nech to bolo z akýchkoľvek dôvodov) – zomrel. Prítomnosť hadov mala Izraelcom (zrejme) pripomínať ich hriech (pretože hady boli následkom – dôsledkom ich hriechu).
Ak v prípade záchrany od smrteľne jedovatých hadov mal Mojžiš nie ľahkú úlohu (prácu), tak nepomerne viac musel obetovať Boží Syn, Pán Ježiš Kristus, v tom Božom pláne záchrany od smrteľne jedovatého hriechu. Milosť, ktorá je všetkým "hriechom uštipnutým" ponúkaná teda v žiadnom prípade nie je lacnou milosťou ale nesmierne draho zaplatenou. Nemalo by nám byť ľahostajné, že mnohí touto ponúkanou Božou milosťou – možnosťou záchrany skrze povýšeného – ukrižovaného Spasiteľa, pohŕdajú alebo si ju nevšímajú.
Pán Ježiš predpovedal svoje povýšenie na drevo kríža ako Boží zámer a plán spásy. Tento pohľad viery nemožno obísť, ak chceme dôjsť do cieľa, ktorým je život večný v nebi. Naša cesta k spáse teda ide cez Krista a s Kristom. Syn človeka musel byť povýšený, ak má človek dôjsť spasenia a dosiahnť večný život. Príbeh zo SZ je predobrazom toho, čo Boh Otec konal a dokonal v osobe a diele svojho Syna.
Toto je skutočne veľká pravda.
Keď Pán Ježiš povedal Nikodémovi: "… Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nediv sa, že som Ti povedal: treba sa vám znovu narodiť…" tak sa Ho Nikodém pýta: "Ako sa to môže stať?"
A Pán Ježiš mu (po krátkom "doberaní si ho") na túto otázku odpovedal práve tým – v kázni (vyššie) spomínaným a vysvetľovaným príbehom z putovania púšťou: "… ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v Ňom večný život. Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho."
Tento pohľad viery nemožno obísť, ak chceme dôjsť do cieľa, ktorým je život večný v nebi.
Každý človek, ktorého uštipol jedovatý had na púšti musel pre svoju záchranu niečo (málo) urobiť. Záchrana bola pripravená (postaral sa o to na Boží príkaz Mojžiš) – v medenom hadovi vyvýšenom na drevenom stĺpe.
Kto bol uštipnutý a nechcel zomrieť, musel sa postaviť na miesto odkiaľ toho hada bolo vidno a musel sa obrátiť smerom k nemu a pozrieť sa na neho. Tým, že to urobil potvrdil, že uveril Mojžišovým slovám.
A presne toto od nás – uštipnutých smrteľne jedovatým hriechom ("všetci zhrešili a nemajú slávy Božej…") očakáva Pán Boh, ktorý všetko – celú záchranu v Pánovi Ježišovi – pripravil.
Musíme si najskôr uvedomiť, že sme "uštipnutí" (kto si to neuvedomuje, nehľadá záchranu – spasenie), musíme sa obrátiť (smerom) k Pánovi Ježišovi, ktorý bol za nás ukrižovaný – povýšený, v pokání (úprimnej ľútosti nad našimi hriechmi, ktoré boli príčinou strašného utrpenia a smrti Božieho Syna) s vierou v Neho (že On je naozaj tou našou jedinou záchranou od večnej smrti).
Tento pohľad viery nemožno obísť, ak chceme dôjsť do cieľa, ktorým je život večný v nebi.
Pozri do očí, ach Ježišových, pozri aspoň raz do svätej tvári!
Vidíš tie kvapky? Z Božského čela krvavá žiara jak smutno žiari?
Pozri do krotkých, tichých Mu očí, a spýtaj sa Ho, čo ho viac páli:
či ruky, nohy, či bok preklaný, či stud, že už aj rúcho mu vzali?
A On Ti povie: "Ach to mňa bolí, že ja za hriech tvoj tak zohavený,
všetko som strpel a ty neideš ku mne abys bol hriechov zbavený.
Kristína Royová (výber z piesne)