Dnes v stredu 29. februára 2012 Štatistický úrad SR uverejnil výsledky sčítania obyvateľov z roku 2011. Nás samozrejme zaujíma ,ako to vyzerá s nami evanjelikmi.
K ECAV na Slovensku sa prihlásilo 316 250 obyvateľov, čo je 5,9%. Ak to porovnáme so sčítaním spred desiatich rokov, ide o pokles 1%, v číslach nás ubudlo 56.608.
Všetky ostatné údaje o náboženstve, národností a pod. si môžte pozrieť na http://portal.statistics.sk/ .
Pokles nie je o 1%, to je zavádzajúce. Pokles je o 15,2%!!!!! (To 1% je v tom zmysle, že vtedy nás bolo 6,9%, teraz 5,9% zo všetkých obyvateľov, ale pokles nie je o 1%…)
Matematika nepustí.
Otázka je, prečo taký pokles, a tiež, čo sme v našej cirkvi za posledných 10 rokov urobili od posledného sčítania, keď už vtedy sme ukázali spomedzi cirkví najhorší výsledok (teda čo sa vtedy ešte rastu týkalo).
Percentuálne porovnanie – vzrast, či úbytok – porovnanie medzi rokmi 1991-2001 a potom 2001-2011:
Nuž, okrem Novoapoštolskej cirkvi, ktorá má za 20 rokov úbytok 22 členov, najväčší úbytok percentuálne máme práve my.
Čo s tým urobíme? (Zopakujme sčítanie!!!) :-))
Realita je ešte horšia.
Keď si porovnáme údaje o tom koľký si platia cirkevný príspevok a koľký sa aktívne zapájajú do života zboru tak je to ešte biednejšie. Čo stým?
Koľkí platia, to sa v cirkvi tiež vie. – Otázka znie inak: koľkí svoju cirkev majú radi.
Je to skutočne tak, že pokles nie je iba 1,xx %, ale až vyše 15%, čo je najväčší pokles v % spomedzi uvádzaných cirkví!!!
Je to alarmujúce už i na základe podložeností "presného súčtu nepresných údajov", lebo štatistické odchýlky pri väčšom počte údajov bývajú minimálne pre všetky "skupiny".
Dalo sa to čakať o.i. i z demografických údajov (viac mortality ako natality), laxnosti mnohých pokrstených, maximálne tak konfirmovaných "štatistov" v matrikách, ktorí sa nemuseli priznať. Cirkev potrebujú len pri sobáši (je to krajšie ako "civilný") – no a pozostalí pri pohrebe využijú "členstvo" po zaplatení restu cirkevného príspevku, max. za postedných 5 (?) rokov (podľa pravidiel toho- ktorého CZ).
Príčiny? Tie sú ako na strane rodiny, tak i na strane cirkevného zboru, ako i na strane vedenia ECAV! Už "sa to" nedá zakrývať.
Rodina – "ako môže viesť slepý slepého?". Ateizácia a výpadok najmenej jedného pokolenia praktizujúceho kresťanský život ako v nedeľu, tak i vo všedné dni. Už na týchto stánkach bol spomenutý život v rodinách v minulosti (denné čítanie Biblie, modlitby celej rodiny, domáce pobožnosti, spevy..) Bolo to možné i z dôvodu, že boli viacgeneračné rodiny a "príklady priťajhujú". Deti chodili na náboženstvo, konfirmačnú prípravu najmenej 2 roky (nie rýchlokurz, ba častokrát iba samotný akt konfirmácie s dopredu danými otázkami – robil to i profesor našej bohosloveckej fakulty (!!)) a taktiež sa deti zúčastňovali sl. Božích, neboli odtrhnuté od spoločenstva starších v kostoloch a modlitebniach – lebo boli na besiedkach. Ako potom môžu mať vzťah v dospelosti k cirkevnému dianiu? Mnohi budú oponovať, že aj oni chodili na besiedku, či nedeľnú školu a sú "praktizujúcimi" údmi v ECAV. Je to pekné, no mnohé deti z týchto besiedok a ned. škôlok po mnohé roky sa nedostali do kostola na riadne sl. Božie. A potom je to pre nich "nuda, starosvetské…" Neboli vedení rešpektovať úctu voči pobytu v chráme, byť ticho, keď sa modlíme, nevyrušovať pri kázni a byť aktívny aj pri spievani (mnohí hrajú hry na mobile, či play st..). Iste, malé deti treba k tomu viesť, sú to deti a nevedia sa koncentrovať. Naučia sa to. Moje deti od mala chodili do kostola (a mala som ja i oni sťažené podmienky, no naučili sa) a ja som chodila s vnukom do kostola, keď ešte nevedel ani chodiť. Vedel, že musí byť ticho a snažil sa. A ak absentuje rodina, má prevziať výchovu CZ, presbyteri, susedia a pobádať dieťa k viere a učeniu, pozývať ho k svojim deťom.
No a vedenie ECAV – mnohí chodia evanjelizovať inde (USA, Afrika, Ázia..). A čo u nás doma? Je toho tooooľko – niekde "pole neorané". Bavíme sa častokrát žabomyšími vecami a duchovno nám uniká. Čo robíme so svojimi hrivnami? Aký počet vydáme? Pamätám sa, že keď v čase mojej mladosti prišiel do zboru br. biskup, bola to veľká sláva. Dnes je to vo väčšine zborov zovšednené, častokrát sa mi vidí, že "účel minul cieľ" – no nie iba v tom, že bola kázeň br. biskupa – poväčšine siahodlhá a pohostenie.
A viem i o prípade, kedy bol záujem žiakov, ako i vedenia strednej školy, aby bolo vyučované náboženstvo – a farárka sa neunúvala, hoci by to časovo stíhala. A taktiež bol prípad, že farári CZ sa neunúvali osobne navštíviť základné školy a dohodnúť si výučbu, hoci žiaci boli prihlásení. Pre nezáujem chodia na estetiku.
Takže si treba vstúpiť každý jeden do svedomia "čo môžem urobiť lepšie" a vydať "poučenie z krízového vývoja a skonkretizovať nápravy".
Nezoufej stádečko malé, teba len chcieť a konať.
Podľa môjho skoromného názoru naša cirkev premrhala za posledných 20 rokov svoj misijný potenciál. A ten bol na začiatku veľmi veľký – oproti väčšinovej cirkvi sme mali v očiach verejnosti pozitívnejší obraz a neboli sme až tak zdiskreditovaní a oproti malým cirkvám sme boli znamejší a dôveryhodnejší (prirodzený strach z neznámeho). Namiesto toho, aby sme túto šanci využili, tak sme sa celý čas snažili byť buď katolíckym Béčkom, alebo ponúkať zriedený evanjelikalizmus, ktorého kvalitou sme sa malým cirkvám rovnať nemohli. A ak sme aj ponúkali čosi svoje tak to bol, nazvime to, folklórno-naivný hej-luteranizmus, ktorého sila spočívala v háčkovaných tábličkách, záclonovitých kamžiach a odhaľovaní pamätných tabúľ. Nič autentické a čisté, čo by oslovilo ľudí okolo nás. Potom sa tomu poklesu nemôžeme čudovať…
zaujimalo by ma, o co pozitivnejsi obraz mala ecav… ano, asi nemala vykvet typu pacem in terris, ale na druhej strane z uznavanych osobnosti, nasadzujucich za vieru svoju slobodu ci karieru mi utkveli primarne ludia z vaecsinovej cirkvi… srholec, tomasek, maly… niektori neskorsi politici…
prepacte mi tuto neznalost, nech mi sluzi na ospravedlnenie, ze som z vaecsinovej cirkvi 🙂 …. ale uprimne ma to zaujima
pokoj a dobro
martin
v ecav to bol (okrem inych) nebohy biskup Uhorskai, ktory bol aj pre neveriacich ci veriacich v inych denominaciach autoritou – a to nielen v cirkevnych otazkach, ale aj spolocenskych.
Dodnes si spominam, ako ma na jeho postoje upozornil – paradoxne kolega bez vyznania.
Mám niekoľko otázok na br.majlinga k vyšie uvedenému odbornému názoru. Najskôr- čo mám rozumieť pod pojmom: misijný potenciál? Či stratila silu na missiu? Máme impotetných mužov vôbec, alebo len bratov farárov? Týka sa to aj žien? Ja som neni síce žiadna miss, ale rada by som sa raz vydala. Musím mať až tri deti, aby sa jednalo o rozšírenú reprodukciu? Bŕŕ
Čo je to – katolícke Béčko? Keď sa snažia byť muži v coaelibaté? Môžu byť aj ženy coelibátničky?
Čo je to – zriedený evanjelikalizmus? Je lepšie ponúkať nezriedený evanjeikalizmus? A ktorá malá cirkev taký ponúka?
Uveďte na lepšie pochopenie konkrétny príklad folklórno-naivného hej luteranizmu. Ja som našej farárke sama uháčkovala jednie tabličky- je to chyba, keď také nosí? Kamžu nosí takú, akú jej dali urobiť ženy, cirkevníčky. Mala by chodiť radšej- v kroji, -v texaskách, v minisukni, alebo v nejakom značkovom odení?
Čo je lepšie:pamätné tabule odhaľovať, alebo zahaľovať?
Ale najmä. Vôbec mi neni jasné, čo je to : – autentické a čisté, čo by ľudí okolo nás oslovilo a začali by opreteky podpisovať prihlášky do našej cirkvi?
Prepáčte, ak je tých otázok viac, ale zajtra na stretku by som chcela niektoré veci rozobrať s našimi mládežníkmi. AHoJ
Ok. Skúsim vám stručne odpovedať, hoci by to bolo na dlhšiu debatu.
Zrejme ste si pomýlili "potenciu" s "potenciálom". Potenciál je podľa Slovníka cudzých slov súhrn schopností, celková možnosť niečo urobiť. A tú možnosť sme tu objektívne mali. Keď som sa pohyboval medzi mojimi ateistickými či necirkevnými priateľmi, tak zo všetkých kresťanských cirkví na Slovensku vnímali najpozitívnejšie práve tú našu. Mali sme teda v ich očiach najlepší image (celkový dojem) a ten sme, podľa môjho skromného názoru, prešustrovali. Ako som to napísal v predchádzajúcom príspevku, naozaj nás verejnosť dlho vnímala veľmi pozitívne – ako lepšiu alternatívu k RKC, slobodnejšiu, demokratickejšiu a tolerantnejšiu cirkev, ktorá dala národu množstvo pozitívnych osobností. Oproti malým cirkvám sme zase známejší. Mnoho ľudí má voči týmto cirkvám, neprávom, veľa predsudkov a ak niekomu neznalému spomeniem napríklad baptistov, tak sa mu automaticky vybaví slovo "sekta". Nám evanjelikom to zatiaľ nehrozí. ECAV každý pozná minimálne z učebníc dejepisu a literatúry. Tak to bolo aspoň pred 10 rokmi. Dnes mám skôr ten pocit, že cirkev je už väčšine ľudí ukradnutá. Preto si myslím, že sme túto "celkovú možnosť niečo urobiť" nevyužili.
Ku katolíckému Béčko: Pod tým som nemyslel ani celibát a ani liturgické zmeny, ako to vnímajú niektorí, skôr vnímam naše časté skrývanie sa za väčšinovú cirkev. Istý čas to vyzeralo tak, akoby sme na nič nemali vlastný názor. K ničomu sme sa nevyjadrovali, iba sme zopakovali to, čo predtým povedala RKC. Chýbala mi tu istá samostatnejšia "politika". (Hoci tu bolo pár lastovičiek v prípade lex Hlinka, či výhrady o svedomí). Nie vždy sme ukázali to, že my evanjelici máme na vec iný, verím, že "biblickejší" názor. Nehovorím, že sa tak má robiť za každú cenu (niekedy máme zákonite na vec rovnaké názory), ale malo by nás byť v spoločnosti viac počuť.
Rozriedený evanjelikalizmus: Pod tým som mal na mysli až prílišnú orientáciu našej vnútro – misijnej práce iba na evanjelikálny model zbožnosti. Sám mám k nemu blízko, keďže rodinne som na polovicu v prostredí evanjelikálnej cirkvi vyrastal. Nehanbím sa za to a som za to Pánu Bohu vďačný. Vo všetkom sa však snažíme napodobniť iba evanjelikálne cirkvi a v drvivej väčšine všetko preberáme iba od nich. A kópia už nie je originál. Nemám nič proti tomu, ak sa v niečom inšpirujeme, ale zase všetko nekriticky preberať tiež asi tiež nie je dobré. To, že my netvoríme nič nové, je už na inú, ešte dlhšiu debatu. Bol by som rád, keby sme ponúkali ľuďom aj niečo svoje. Koľko vlastných piesní sme za posledných 20 rokov vytvorili? Koľko vlastných materiálov pre mládež napísali? Potom sa naozaj nečudujem, keď sa naša mládež obracia na TK Kompas, aby nám oni školili našich pracovníkov s mládežou.
Foklórno-naivný hej-luteranizmus: Pod tým rozumiem stotožňovanie toho, čo je a nie je luteránske s formou. V našej cirkvi to niekedy prerastá až do gýču. Čím viac umelých kvetov, žiarovčičiek na oltári, tým je to luteránskejšie. Čím má pani farárka prezdobenejšie tábličky a viac kvetov na kamži, tým je väčšia luteránka. Čím spievame ťahavejšie a nerytmickejšie, tým sme vernejšími nasledovníkmi Martina Luthera. To, že už kázeň je iba zmesou náboženských fráz a klišé, to nám nevadí. (O kríze kazateľského úradu by sa dalo písať tiež veľmi veľa.) To však nie je luteranizmus, to je folklór. Folklór mám rád v amfiteátri vo Východnej, ale nie v chráme Božom. Apropó, aj ja mám vo svojej výbave háčkované tábličky. Nosím ich rád, pretože som ich dostal od ľudí, ktorí mi boli blízki a ktorých si vážim. A skôr sú pre mňa výzvou, aby rovnako, ako sú hodnotné pre mňa, bola hodnotná aj moja služba pre tých, ktorým slôžim. To, ako sa mi to darí, nech už posúdia iní…
K čistému luteranizmu: Moja mama, ktorá nie je evanjelička, ale evanjelikálka, mi raz povedala, že evanjelici majú nádherné učenie, len keby podľa neho žili. A to som hádam myslel tým posledným, čo som napísal – neopičme sa ani po katolíkoch a ani po evanjelikáloch, skúsme skôr nanovo hľadať to svoje. Tuším, že Hurban raz napísal niečo v tom zmysle, že luteránska cirkev spája v sebe to dobré, čo je v katolicizme a v kalvinizme (a z neho povstalých malých cirkví): dôraz na SLOVO a dôraz na SVIATOSTI. Žiaľ, dnes sme stratili vieru v moc Slova a Sviatostí. V kázaní Slova sme väčšinou katolícki a kázeň sa stáva už iba neoslovujúcim krátkym doplnkom liturgie a vyzdobených kamží. Vo sviatostiach sme zase kalvínmi a prestávame si uvedomovať ich moc. Mám taký nepríjemný pocit, že ak by sme medzi našim ľudom urobili prieskum, ako chápe Večeru Pánovu, došli by sme k nepríjemnému zisteniu, že je na 90% skalvinizovaný.
Neviem, či som dostatočne zodpovedal na všetky otázky. Ak nie, rád svoje myšlienky ďalej objasním. Zatiaľ prajem pekný deň a požehnané stretko!
Mea culpa! Naletel som na to jedno percento .Sám som nechcel veriť, že je to až 15%, preto som si prepočítal – a veru je to tak. Tuho som premýšľal o príčinách nášho úpadku. Tu sú podľa mňa niektoré:
– my evanjelici sa považujeme za slobodných , nezošnúrovaných kresťanov. Mnohí preto si túto slobodu vysvetľujú aj tak, že sa hlásia do kolónky bez vyznania alebo ešte viacej ju nevyplnia.
– mnohí úprimne veriaci evanjelici pozorujú život v cirkvi na živote duchovných. Spomeňme si len na tie boje, útoky, nevraživosť, nelásku,…
– nemáme úprimnú osobnú vieru, panuje formalizmus, ľahostajnosť vo veciach viery, je málo konfesijne presvedčených,
– mnohí mladí z našich zborov -aj u nás v Jure – prešli z ECAV do malých denominácií
– strácame aj pri konfesijne miešaných manželstvách;
– takmer nepracujeme v cirkvi misijne, evanjelizačne, v zboroch laici i duchovní málo, alebo vôbec nenavštevujú rodiny žijúce mimo cirkvi alebo na jej okraji.
K číslu ECM : prikláňam sa k názoru, že sa tam prihlásili niektorí evanjelici -luteráni, ktorí sa pomýlili. ECM určite nemá toľko členov na Slovensku.
Povážlivý je vzrast novoapoštoskej cirkvi a mormónov. Ak v USA na jeseň zvíťazí ako prezident kandidát mormónskej viery, to len bude pre nich vzpruha!
sa myslia mohamedáni, brahmanisti, komunisti, alebo nejaké iné náboženstvá? Inak, ak tomu dobre rozumiem, vôbec najhoršie dopadli nezistení až – 82,50%.
Druhí najhorší sú Jehovisti -16,52% ! Mimochodom, už prestali u vás misionovať?
Štvrtí najhorší sú kresťania: -9,72%
Vôbec najlepší sú Bahai – z nuly na 1 O65 % !!! Nemali by sme od nich niečo prebrať?
Faktom je, ze v ramci scitania, ktore je-bolo aspon teoreticky anonymne, sa k cirkvi prihlasili alebo neprihlasili clenovai ecav. Mozno je zaujimavejsie poznat, kolko mame realne clenov v cirkevnych zboroch. A kolko mame ludi zapajajucich sa do cirkevnej sluzby, Prave evanjelici pracujuci na Bozej vinici su doleziti – lebo su Panom Bohom pouzitelni pri svedectve ludom bez vyznania, pri povzbudeni pre vlaznych (ci matrikovych) a pri podpore zborovych aktivit – na slavu Boziu.
Nakoniec – dolezite myslim je, aby mne bolo jasne, Komu verim a Koho nasledujem. On o mne vie, kde som a kam patrim (aj v ramci denominacneho zatriedenia). Absolutny pocet moze byt zaujimavy pre statistiku, pre hrdenie sa, kolko nas je, pre hladanie pricin, preco nas nie je tolko, kolko by sme ocakavali. Ale – je tento pocet smerodatny aj pre Pana Boha? Je teraz pre nas Jeho milost vacsia ci mensia (podla poctu clenov)?
To, ze mame byt kazdy osobne prikladom viery pre okolie, je nam dufam zrejme bez ohladu na to, ake cislo sa vyhodi pri konecnom uctovani scitania. To, ze pracujeme v konkretnych cirk. zborov ecav s tuzbou, aby sa Bozie meno posvacovalo v nasich spolocenstvach, asi nezavisi tiez na konecnom cisle.
Ak nas vysledok scitania bude motivovat k praktickych osobnym krokom vo viere, je to fajn. Nech nas to vsak nevedie ku vzdychaniu a hladaniu pricin vsade okrem seba.