Ivan Krasko: Otcova roľa
Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák vkročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitka nemá:
-prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž’ byť suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotlenou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá…
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä…
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?
Čo dodať k tejto sile slova, jadrnosti obrazov, estetickej vyváženosti farieb, plastike verša a vycizelovanému veršu básnikovmu? Azda najlepšie všetko vyjadruje on sám nasledovným veršom o umeleckom diele:
…no nikdy nepíš to, čo necítiš,
čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo,
obchádzaj krasomluvu jako mor
a vyhoď z textu slovo jalové,
nech hudbou zneje každý malý verš,
obrazom blýska každé slovíčko…
Verše evanjelického básnika Ivana Krasku skutočne znejú hudbou a nie div, že sa s jeho dielom vyrovnávali a vyrovnávajú nielen básnici mladšej generácie, ale i hudobníci a výtvarníci. Niektoré časti jeho diela zhudobnili poprední umelci, ako Viliam Figuš – Bystrý, Miluláš Schneider – Trnavský a Eugen Suchoň . Kresbou sa pokúsil vyjadriť Kraskovu poéziu Jozef Šturdík vo svojich uhľokresbách.
Z mladšej generácie vynikajúco zhudobnil a naspieval Otcovu roľu Juraj Súdi z Dolnej zeme.
Bol som slepý ale po prečítaní tejto básne som znovu uvidel