Vladimír Roy: Na Nový rok
(úryvok)
….
Ta k čistým žriedlam, ku prameňom rodným,
ku chatám jarmom tiesneného ľudu,
ku svätým urnám otcov slávy hodným,
pod prísny prestol samoznania súdu!
Hor srdcia! Čelaď drahá, hore hlavy!
Veď minie zima, uhne jarnej chvíli,
to slnce pravdy zmôže krivdy davy,
zas brkne lesom Znachor, lietnu víly…
Len pomni: jedľa iba sever rada,
kto nedrží sa svojho, v priepasť padá…
Zo zbierky SVKL 1963 – Vladimír Roy: Básne.
V.Roy sa narodil 17.4.1885 v Kochanovciach pri Púchove. Jeho otec , ev.farár a matičný bibliograf, bol vysoko vzdelaný, ale puritánsky a prísny k svojmu synovi. Matka, dcéra J.M.Hurbana, bola zase neobyčajne citlivá a povoľná k svojmu jedinému dieťaťu. A tak možno, že už v rannom detstve vznikli predpoklady pre vznik rozporných čr’t Royovej osobnosti. Vyštudoval teológiu. Od mladosti písal pod vlastným menom i pod viaceými pseudonymami do Slov.pohľadov, Národných novín a Cirkevných listov, prispieval do Sborníka slovenskej mládeže, ktorého bol aj spoluredaktorom. Po štúdiach bol kaplánom v Lipt.Mikuláši, neskôr istý čas u ujca na Starej Turej a v Pešti. V jeseni 1910 odchádza na pozvanie Suetona Watsona na štúdiá do Anglicka, do Einburgu. Žije i v Glasgove a v Londýne. Navšívil i Francúzko, Holandsko, Nemecko a neskôr i škandinávske štáty.
V r .1912 stáva sa farárom v Púchove a v lete toho roku sa žení so sl.Vierou Švehlovou. V r.1914 podniká so svojou manželkou cestu po vtedajšej Istrii a Itálii. Za svetovej vojny prechádza ruským a talianskym frontom a zúčastňuje sa vo viacerých krvavých bitkách. Po októbri 1918 organizuje v Juhoslávii československé vojsko a ako jeho spoluveliteľ odchádza až v decemri 1919 s jeho posledným transportom z Ľublane do Prahy. Od r. 1919 pôsobí opäť ako farár v Púchove a je medzi ľudom obľúbený. Ovláda aktívne viac svetových rečí. Činne sa zapája aj do politického života v ČSR, píše články, prednáša, je redaktorom Slovenského týždenníka. Sklamaný, túži po tichom tvorivom živote. Na čas necháva aj farársky úrad , chcejúc sa venovať len literárnej a prekladateľskej činnosti. V tom čase sa však z literatúry vyžiť nedalo a prijíma faru na Bukovci. Úmorná práca, chudoba a bohémsky spôsob života podlamujú jeho zdravie. Presťahoval do Martina, liečil sa v Tatrách, kde aj zomrel, 51- ročný, 6.februáa 1936 v Novom Smokovci.