Strážcovia – nedoprajte si pokoja!
Ez 3,17: “Človeče, urobil som ťa strážcom domu Izraela. Keď počuješ slovo z mojich úst, varuj ho v mojom mene!”
Iz 62,6-7: “Na tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc nikdy nesmú mlčať. Vy ktorí upomínate Hospodina, nedoprajte si pokoja! Ani Jemu nedajte pokoja, pokiaľ neupevní Jeruzalem a nespraví ho chválou na zemi”. Amen.
Milí bratia a sestry!
Ktorá služba ako prvá vás napadne, keď počujete slovo strážca?
Muži, ktorí boli na vojne, si možno spomenú na svoju prvú “stojku”, ako sa hovorilo o vojenskej strážnej službe, najmä v noci. Strážia sa objekty s muníciou, ale aj kasárne. Stráži sa hranica, ale aj vzdušný a vodný priestor štátu. Na brehu mora stoja majáky, ktoré majú tiež svojich strážcov. Práve tak bývala aj na lodiach strážna služba, ako to poznáme z dobrodružnch románov. Strážca z koš na sťažni volal: Zem na obzore! -alebo: Pozor! -útesy,- plytčiny! Všetko to boli nebezpečné miesta pre plaviacu sa loď. Na letiskách sú dnes radary, ale aj pri nich musí mať službu vyškolený a vždy pozorný človek – strážca. Strážcovia poriadku sú potrební na cestách, aj v podnikoch. Dnes sú aj pred bankami a inými inštitúciami. Strážcov neubúda ani v EU, aj keď je hraníc zdanlivo menej ako predtým.
Kedysi mali strážov aj všetky ohradené mestá, ako sa to spomína v dnešnom slove Písma o Jeruzaleme. Ale aj na dedinách boli strážcovia, tzv. noční vartáši a hlásnici. Ohlasovali nielen nočnú hodinu, ale aj bdeli, aby nevzniklo nebezpečenstvo požiaru, alebo nejakej nekalej činnosti.
Nás však zaujíma strážna služba v cirkvi.
Ide o službu, ktorú by sme mohli nazvať službou prorockou. Existovala už v spoločenstve Izraela, ale jej počiatok treba vidieť oveľa skôr. Spočíva totiž v Božom stvoriteľskom poriadku. Bola tu teda od počiaktu sveta a života človeka. Adam a jeho žena dostali od Pána Boha nezastupiteľnú úlohu. Obrábať a strážiť stvorený raj, aby ho nepohltila pustatina, ale naopak, aby sa celá zem stala obývanou a úrodnou. Najmä však mali dať pozor na seba, totiž na svoj vzťah s Pánom Bohom. Ako vieme, Adam i Eva na tejto stráži “zaspali” a nechali sa zmanipulovať nepriateľom Božím. Sami sa tak stali Božími nepriateľmi. Kain pokračoval podobne. Nedbal na správny vzťah s Pánom Bohom a ani na správny vzťah s bratom Ábelom. Tento narušený vzťah vyústil do bratrovraždy. Ani potom necítil výčitky svedomia. Na Božie zavolanie: “Kde je tvoj brat, Ábel?” – odpovedal drzo: “Či som ja strážcom svojho brata” ?!
V Izraeli si Pán Boh povolával prorokov ako strážcov pravej viery. Išlo o to, aby sa viera v Boha Stvoriteľa a Pána nestala falošnou vierou a falošnou dôverou vo veci stvorené. V tomto zmysle bolo úlohou prorokov pripomíňať dňom – nocou Izraelu: “Šemá…Počuj Izrael, Hospodin je tvoj jediný Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa”!
Popri pravej viere, bolo treba strážiť aj správny vzťah k blížnym, počnúc od tých najbližších: “Cti si otca i matku, aby si dlho žil na zemi”! Tu, v základnej bunke cirkvi a spoločnosti – v manželstve a potom v rodine, začína a má ďalej pokračovať ďalšia dôležitá služba, do ktorej je povolaný každý človek.
Nechcem sa ako vami vyvolený farár CZ vyhovárať z tejto prorockej, či iej služby. Veď poznáme slovo ap. Pavla napr. z listu efezským kresťanom: “A On – totiž Kristus Pán – ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evajelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých (pokrstených) na dielo služby, budovať telo Kristovo, až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní syna Božieho...”(Ef 4,11-13) Služba zborového farára je iste aj službou prorockou a teda v skutočnosti strážnou službou nad zverenými dušami.
Milí bratia a sestry!
Tieto slová by naozaj nemali byť nikým pochopené zle. Nie je to nijaké vyvyšovanie, alebo hľadanie “dvojitej cti” (1 Tim 5,17)- i keď aj to je pravda, že “komu česť, tomu česť, pastierovi trúba.”..
Chcem sa však aj dnes obrátiť na vás, ako na “svätých”, totiž pokrstených tým istým Krstom a tak aj Duchom Svätým povolaných k strážnej službe nad naším spoločným domom – nad našou evanjelickou .a. v. cirkvou.. Aj ona bezosporu je a má byť naďalej telom Kristovým. Je pravou cirkvou a pravou časťou Jeho tela, za ktoré máme spoločnú zodpovednosť.
Čo patrí k tej najaktuálnejšej a najdôležitejšej spoločnej službe? – Keďže sa blížime k reformačnému sviatku, odpoviem, že je to strážna služba nad čistým zvestovaním evanjelia Pána Ježiša Krista, správne vysvetľovaného a pochopeného v duchu našich Symbolických kníh a vyznaní. My na jednej strane môžeme a máme byť otvorení voči rôznym iným vieorvyznaniam, môžeme sa s nimi stretať a dokonca spolupracovať v nejakej oblasti, ale to neznamená, že máme stratiť svoju identitu, svoju tvár, svoje učenie a presvedčenie, za ktoré naši predkovia vo viere bojovali, trpeli a zomierali mučeníckou smrťou.
Ide však súčasne aj o to, aby sme toto evanjelium, ako základ všetkého v cirkvi odovzávali našim potomkom! Slová Kristove – to sú tie hradby, ktoré nás chránia a dávajú nám istotu, že nás nepohltí a nezničí nijaký nepriateľ. Iba tak, ak na nich stojíme, nám neuškodí hriech, diabol ani smrť.
Na nebezpečentvo hriechu môžu, ba dokonca by mali upozorňovať naše deti aj iní ľudia a strážcovia mravnosti, slušnosti a ľudskosti. Nie som si celom istý, či sa ale na mnohých z nich, či už sú napr. z kruhov učiteľov, umelcov, politikov, ekonómov, lekárov, sudcov a iných dá spoľahnúť. Samozrejme, česť výnimkám. Ak si ale sami nebudeme vážiť naše duchovné dedičstvo, nikto iný nám ho neochráni. Nijakí zákonodárcovia, ktorí sledujú neraz iba vlastné ciele.
Preto opustiť hradby nášho evanjelického Siona a zanechať strážnu službu, alebo jednoducho nebdieť, ale driemať, alebo spať – je hriech, ktorý neostane bez následkov! My si svoje musíme ustrážiť a je našou povinnosťou: varovať, volať na poplach, dávať pozor na učenie i morálne hodnoty a čistotu svedomia!
Diabol stále obchádza ak revúci lev, hľadjaúc, koho by zožral -hovorí apoštolské napomenutie. Vieme, že diabol prenikol aj do kruhu 12-tich apoštolov a vykonal svoje zhubné dielo! Preto dávajme pozor “na seba i na učenie” , ako napísa. ap. Pavol mladému žiakovi Timoteovi.
Viete, že pokiaľ ide o hmotné veci, napr. cirkevný majetok – nepodarilo sa nám ani dnes, ani mnoho razy v dejinách uchrániť ho pred “zachvatčikmi”, uchvatiteľmi. Prišli sme o kostol, prišli sme o faru, školu, o polia, lúky a dôchodky, ktoré, – ako zapísal biskup Izák Abrahamides vo vizitačnom protokole v r.1612 -daroval evanjelickej cirkvi Macek Myslík, s úmyslom “na večnosť”. Podobne majetok, ktorý jej dal Štefan Pap, zeman z Rovenska, gróf Ľudovít Nyári a iní. Prišli sme aj o iné budovy a aj dnes čelíme tlaku, aby sme sa ich sami vzdali, keď sa ich nepodarilo nepriateľom cirkvi odobrať v minulosti.
Aj v celocirkevnom merítku vidíme zápas o navrátenie /reštitúciu/ cirkevného majetku. Niekedy je to zápas aj úspešný, ako sa to stalo so starým a novým prešovským Kolégiom, ako sa to stále deje so známym evanjelickým Lýceom v Bratislave. Tu však – pokiaľ ide o hmotné veci platí slovo z našej evanjelickej hymny: “Môžu zničiť všetok rod i majeotk, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom, nebesá nám zostanú”. (ES 262,4)
To, čo musíme predovšetkým spoločne strážiť, to je čistota učenia. Aby potom tí, ktorí majú – ako mladé “ratolesti a ratoliestky v našej cirkvi rásť a raz prinášať dobrú a peknú úrodu – predsa len zakvitli a potom priniesli aj požehnanú úrodu: sebe, cirkvi i národu.
Mladá generácia štúrovcov, ktorej činnosť neobišla ani niekdajšie Sobotište, mala k tomu jednoduchý a skvelý program svojho vodcu a učiteľa Ľudovíta Štúra: “Veľa tvoriť, málo troviť a učiť sa!
Milí bratia a sestry!
Naše hradby sú sčiastky narušené, sčiastky opustené, sčiastky dokonca zradené. Ale ten, kto sa cíti byť Kristov človek, je a zostane strážcom aj v ťažkom položení. Chodenie v hriechu je cesta do pekla. Pôsobí duchovnú malátnosť a v konečnom dôsledku zradu nielen cirkvi ako takej, ale aj svojich najbližších.
Koľkí starí rodičia, evanjelici, sa už pozerajú na to, ako sa ich vnuci a vnučky modlia “Zdravas”? Koľkí mladí žijú sami, opustení, rozvedení a rozvadení? Ak strážcovia v pravý čas nestrážili s kým sa priatelili, s kým “chodili” ich deti, vnúčatá, či krstné deti, dnes sú zrazu prekvapení! Zaujímame sa o to, strážime, s kým nadväzujú vážne známosti naše detí, vnuci a vnučky?
Napokon si pripomeňme aj tie slová proroka Izaiáša, ktorými nielen horlí za posilnenie strážnej služby na hradbách Siona, ale aj smerom do vlastného vnútra a srdca. “Vy, ktorí upomínate Hospodina, nedoprajte si pokoja! Hospodina upomínať môžme a máme našimi modlitbami! Veď nie je hanba, ak voláme o pomoc Najsilnejšieho, ak prosíme o milosť Najmilostivejšieho, o lásku Najláskavejšieho a dary Ducha Najsvätejšieho. /Najsvätejší!—/
Ak hľadáme povzbudenie ducha, ale aj silu lásky k ostatkom, ktoré začali možno odumierať.
Nedoprajte si pokoja, otcovia a matky v strážnej službe v napomínaní, v príklade horlivosti i na modlitbách! Tu v chráme i doma. Máte azda na tomto svete niečo cennejšie ako svoje rodiny, deti a vnúčatá? Myslím, že nie. Ak teda vyznáte, že nie je hanbou povedať si so žalmistom: “Pozdvihujem si oči k vrchom, odkiaľ mi príde pomoc” ?- povzbuďme sa vyznaním: “Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem”! (Ž 1211-2) Ak to nevieš, či nedokážeš sám, milý brat, milá sestra, je takou ťažkou vecou vyznať so žalmistom: “Radoval som sa, keď mi hovorili: poďme do domu Hospodinovho”! (Ž 122, 1) Lebo je pravdivé slovo Písma :”Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia! Ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik! Márne vám zavčasu vstávať a neskro si sadať, jesť v bolesti vyrobený chlieb, dosť dáva svojmu milému v spánku. (Ž 127,1-2)
Milí priatelia, bratia a sestry, milí spolustrážcovia!
Pre jednotu EU, jej existenciu a mier – medzi ešte nie tak dávno nepriateľskými národmi Európy, – môže padnúť aj vláda. Nie je to žiadna katastrofa. Ak ide o vyššie hodnoty, netreba ľutovať nič. Ani peniaze a námahu. Ak ide o večný život, o spásu duše, žiadna časná obeť: ani času, ani horlivosti a neustálej bdelosti nie je priveľká!
Strážcovia evanjelického Siona, otcovia a matky rodín! Všetci strážcovia: Nespite a nedoprajte si pokoja! Aby váš chválospev napokon predsa zaznel! Aby znel čisto, mocne a radostne. Teraz i trvalo. Na veky vekov! Amen.
Sobotište 16.X.2011 – 17.N. po Sv.Tr. – Ľ.Batka st.