Cez víkend som bol opäť doma. Doma je domov, rodný byt, pohľad z balkóna na okolité vŕšky tak charakteristicky zvlnené a zvrásnené, mäkké a tvrdé zároveň, reč vláčna s krásnou melódiou, ktorá pomaly slabne, vyrezávané kríže, more krížov.
A predsa som nebol doma. Bohoslužby v matkocirkvi som ešte stihol, ale brat farár mal v ten deň plný program (ako každý farár) a u nás, na fílii bohoslužby neboli, iba modlitebná skupina. Tí sú vytrvalí. Asi ich začnem volať sedem statočných, lebo sa stretnú temer každý týždeň v počte, ktorý zodpovedá maximálne dňom biblického týždňa. Ani ja už nechodím, stále som na hradnom kopci.
Ako rýchlo sa veci môžu zmeniť – ja, ktorí som svojho času bol doma – v rodnom meste aj domácej cirkvi – každý Boží týždeň, tam už takmer ani "nepáchnem". V piatok som bol s deťmi na "nábožku", v sobotu nacvičoval piesne, v nedeľu cestoval na bohoslužby do matkocirkvi a potom naspäť na služby alebo skupinku doma. Teraz som na hradnom kopci. Až to znie nefér voči "našim" doma.
Ale nech je to výzva a milosť zároveň: Tam, kde som bol v piatok, sobotu a nedeľu ja, tam môže byť teraz niekto iný a slúžiť a ponúkať zo svojich darov, ktoré má od Boha. A nemusí to byť vôbec jeden človek, môžu to byť traja ľudia, alebo ešte viacerí. "Koho pošlem a kto nám pôjde?" Aby sa niekto mohol prihlásiť "Pošli mňa, pôjdem ja", musel najprv niekto odísť. A ten niekto, zatiaľ môže načerpať duchovnú silu, vedomosti, podnety, uvedomiť si a rozvíjať dary, ktoré predtým nevnímal a zanedbával. Lebo je čas výzvy aj čas milosti, čas na prácu aj čas na oddych. Čas dávať, aj čas čerpať…
Iba sa oboje ťažko opúšťa…
Ano je čas, vzácny čas ……len nie každy ho vnímame….jední uponahľaní, druhí nervozní, tretí smutný, štvrty veselý a všetci sme nejaky….ale je čas, poznať sa, načúvať…a otvoriť sa, pre veci nové, nech Pán koná….
Čím blížšie ste k Bohu, tým väčšmi vnímate svoje dary, Vám Bohom darované. Ma ich každý, každý iné. Rôzne.