Prístup k milosti
R 5,1-5: “Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Skrze Neho dostalo sa nám vierou aj prístupu k milosti, v ktorej stojíme. A chválime sa nádejou slávy Božej. A nielen to, ale súženiami sa chválime, vediac, že súženie pôsobí trpezlivosť, trpezlivosť vyskúšanosť, vyskúšanosť nádej. A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach, skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný“. Amen.
Milí bratia a sestry v PJK!
Dovoľte mi dnes začať netradičnou otázkou: Viete niečo o osobách a ich rodinách, ktoré žili v minulosti v Sobotišti, ktoré teraz uvediem v abecednom poradí. A/: Aba Martin, Abrahámek Jura, Adamcuv Jura, Ambruš Tomáš, Aksamitová Anežka, Ambrosek,… Alebo skúsim na B/: Bartalových Jež, Babirad, Balentových Jurka, Balun Tomáš?…
Dobre, tu už radšej skončím, hoci by som mohol uviesť ešte najmenej 2 5OO rôznych priezvisk (!), ktoré skutočne v posledných vyše 3OO rokoch žili tu v Sobotišti, ale o ktorých, myslím si, nikto z nás nič nevie. Okrem ich mien, zapísaných v starých matrikách nevieme o nich, o ich živote vôbec nič. Pritom ja osobne nepochybujem o tom, že viacerí z nich boli zaujímaví, múdri, i duchom pekní ľudia. Myslím si, že to bude raz v Božom kráľovstve veľmi zaujímavé zoznámiť sa s nimi , poznať ich a dozvedieť sa o nich čo najviac.
Dnes však nie je našou chybou, alebo nedostatkom to, či poznáme, alebo nepoznáme ktoréhokoľvek z tých vyše 2 5OO už neznámych mien a rodín, ktoré nás predišli na večnosť.( A navyše ešte mnoho známych).
Chybou a vážnym nedostatkom by bolo, ak by sme nepoznali meno, ktoré je nad všetky mená. Meno Ježiša – nášho Pána. Vieme, že mnohí pochybujú, či tu vôbec niekedy žil, lebo Jeho meno nie je zapísané v žiadnej matrike .Ani v matrike narodených, ani zomretých.
Mnohí niečo o ňom počuli, ale ešte sa len „to meno“ vysloví, už vrieskajú, ako onen démonom posadlý v Kafarnaume: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zahubiť! Viem kto si: ten Svätý Boží“. (Mk 1,23-24)
Sú aj takí, ktorí ostávajú na takom stupni poznania Ježiša, ako som sa
s tým stretol nedávno u jedného prváčika, ktorý na zvesť o utrpení Ježiša na kríži argumemenoval takto: „Ale Ježiš vôbec netrpel, lebo On je buď z plechu, alebo z plastu- ja som ho videl, ako bol pribitý“!
Sú isteže aj mnohé iné „viery“ o Ježišovi. My však dnes smieme počuť o takej viere človeka, ktorú dáva človeku sám Boh, skrze Ducha Svätého. Je to viera, ktorá je sama osebe veľkým, ba obrovským darom z neba pre nás, lebo ňou sa stávame spravodliví pred Bohom. Skrze takúto dôveru v Ježiša, ktorá sa nezakladá na našom lepšom či horšom poznaní, štúdiu, názore, alebo postoji k Nemu, začína v nás Boh nový život. Už nie sme viac v Jeho očiach nepriatelia, ani hriešnici, ako deti Adama a Evy, ktorí sadli na lep diablovi a prepadli smrti. Darom tejto viery sa začal v nás nový život. Tak, ako začal a je vždy z Božej milosti život prirodzený, tak je a začína aj ten život, ktorý má zasľúbenie večnosti. Zasľúbenie nášho trvania v nebi v spoločenstve s Otcom , Synom i Duchom Svätým. Boh nechce našu smrť, hoci si ju človek vybral sám. Nechce , aby sme my hriešnici zahynuli. Preto nás ospravedlňuje. Robí nás spravodlivými a to tak, že láskou prikrýva obrovské množstvo hriechov. Pravdaže nie našou ľudskou láskou, ale láskou svojho syna PJK. Keďže sme si to ničím nezaslúžili a ničím sme sa ani nepričinili o taký dar (spásy), a to nielne my, ale žiaden z potomkov Adama a Evy, je to nečakane radostná správa pre nás! Áno, to je ono evanjelium, ktoré niekto spochybňuje, iný si myslí, že je rozprávočkou na dobrú noc pre malé deti, alebo zmýšľa ako onen človek z Kafarnaumu.
Nám, evanjelickým kresťanom však svedčí iba ten postoj, ktorý vyznal apoštol Pavel a ktorý vytryskol z jeho srdca pri písaní listu rímskym kresťanom:
„Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Skrze Neho dostalo sa nám vierou aj prístupu k milosti v ktorej stojíme“. To, čo je tak vzácnym darom, ktorý spôsobuje odpustenie hriechov hriešnikovi- to je dar milosti. Ním sa začína naša nová existencia, naše znovuzrodenie . Nie je z nášho rozumu, ani z našej sily, ale je dôsledkom „počutia a prijatia evanjelia“. Slova Božieho a Kristovho, ktoré môžeme prijať v podobe duchovnej, alebo spolu s telesným znamením, čiže v podobe sviatosti. Na samom počiatku to bola sviatosť Krstu svätého. V ňom nám Boh Otec otvoril nebo, dal svojho Ducha svätého a prijal nás za deti a dedičov Jeho kráľovstva. Len takáto viera, založená na evanjeliu je pravou vierou, ktorá ospravedlňuje. A taká viera verí a prijíma aj to, že prvým, kto konal a koná vo vzťahu k nám je sám Pán Boh!
Ospravedlnení sme nie takou vierou, ktorú majú aj démoni, ako sme o tom počuli, ani vierou ktorá je viac – či menej naivným poznaním, alebo naivnou predstavu človeka o Bohu, o Ježišovi a o Duchu Svätom. Pravá viera je darom dôvery, že Ten Svätý Boží nás neprišiel zahubiť, ani nás ponížiť, ale povýšiť! Prišiel nás zachrániť pre nebo!
Apoštol Pavel nie náhodou hovorí, že je to pre každého veriaceho veľká milosť a obohatenie . Tým bohatstvom už dnes je: pokoj v duši, pokoj v svedomí, pochádzajúci z poznania, že všemohúci Boh nie je proti nám, ale je za nás. Je na našej strane a „bojuje za nás“. Chce nám požehnať: dary telesné i duchovné. Chlieb každodenný nie je niečo o čo sa máme strachovať, ale za čo môžeme a máme s istotou prosiť a ďakovať, lebo vieme, že On sa o nás stará. Stará sa o naše telo, ale aj o našu dušu a ducha.
Stará sa aj vtedy, keď prechádzame určitými skúškami, alebo súdom, (krízou). To je obdobie, keď znášame dôsledky nášho osobného zlyhania, blúdenia, špekulovania, ale aj ľahostajnosti. Prípadne keď znášame dôsledky zlyhania našich blížnych. Vždy, keď sme v súžení.
Súženie je pre veriaceho kresťana školou, v ktorej nemusí prepadnúť, ale môže získať osvedčenie spôsobilosti, že me pripravený aj na všetky ďalšie zaťažkávajúce cesty a skúšky, ktoré prídu. Súženie môže pôsobiť demoralizujúco vtedy, ak stratíme dôveru v Boha. Ak prestaneme počúvať nášho duchovného „inštruktora“, ktorý ide pred nami a s nami. On je pri nás vždy, v každej situácii. Aj keby sme „kráčali hoci temným údolím tieňov smrti“.(Ž 23)
Vyskúšanosť každého veriaceho posilní nádej. Nádej na účasť v sláve Kristovej. To všetko má svoj počiatok v Tom, ktorý nás neprestal milovať ani po katastrofálnom páde do hriechu v raji, keď ľudský rod prepadol smrti . V Adamovom hriechu máme všetci svoje prvé zlé dedičtsvo: stratu slávy Božej! Ale ospravedlnení sme zdarma z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristu. (R 3,23)
Bratia a sestry, naše ospravedlnenie sa udialo už v Krste svätom. Tak, ako náš telesný život začína v zárodku a je plnohodnotným životom a človekom od chvíle počatia, tak je to aj s duchovným znovuzrodením v Krste svätom. Ten počiatok Pán Boh vykonal skrze Ducha Svätého. Ale k rastu a napredovaniu na ceste do neba potrebuje každé Božie dieťa rásť a zosilnieť! Ten rast nie je možný bez prijímania ďalšej potrebnej potravy. Pán Ježiš nám preto ponúka seba, svoje telo a krv ako pravý pokrm a nápoj, ponúka nám aj vždy nové Slovo evanjelia. Preto hovorí: „Nielen samým chlebom bude žiť človek, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“. A na inom mieste: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život“.
V tomto pokrme a nápoji máme skrytú energiu a všetko potrebné, čo slúži k večnému životu. Všetko, čo nám poslúži k prejdeniu cesty, ktorá je pred nami. Tak nám sám pomáha, kým prídeme do spoločenstva lásky v nebesiach. Dary Ducha Svätého, ktorými sú viera, nádej a láska nám dávajú istotu spasenia. Istotu, že k cieľu prídeme.
Ešte sme neprišli, ale sme na na ceste. Nech je tá cesta kratšia, či dlhšia, ľahšia, alebo úmornejšia, sme vystrojení darmi Ducha, pochádzajúce od Otca svetiel a od osláveného Ježiša Krista.
Náš Otec v nebi nemá sklerózu, aby zabudol na svoju milosť a zasľúbené zľutovanie skrze Syna. Neváhajme Ho prijať aj dnes. Amen
2.pôstna nedeľa 2010 Rovensko (s VP) a Sobotište Ľ.Batka st.