Všetko má svoj čas

Všetko má svoj čas
Kaz 3, 1-11:

“Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu:
(2) Je čas sadiť i čas vytŕhať zasadené;
čas zabíjať i čas uzdravovať
čas búrať i čas stavať
čas plakať i čas smiať sa
čas horekovať i čas poskakovať;
čas odhadzovať kamene i čas zbierať kamene
čas objímať i čas vyhýbať sa objímaniu;
čas hľadať i čas strácať,
čas roztrhať i čas zošívať
čas mlčať i čas hovoriť
čas milovať i čas nenávidieť
čas vojny i čas pokoja.

Aký úžitok má ten, ktorý pracuje, z toho že sa namáhal?
Videl som ťažkú úlohu, ktorú dal Boh ľuďom, aby sa ňou umárali.
Všetko krásne učinil v svojom čase, aj večnosť dal im od sŕdc, len aby človek nevystihol od počiatku až do konca dielo, ktoré Boh vykonal.” Amen

Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!

Každá nedeľa je slávnosťou a oslavou vzkrieseného Ježiša Krista, ktorý je prítomný vo svojej cirkvi, podľa svojho zasľúbenia: “Ajhľa, ja som s vami, po všetky dni, až do konca sveta.” (Mt 28, 20 b) Dnešná nedeľa, druhá po sviatku Svätej Trojice je naviac aj sviatkom apoštolov Petra a Pavla. Niektorí kresťania nám vytýkajú, že týmto sviatkom uberáme na cti a hodnote samotnému Pánovi cirkvi. Nikdy nebolo zámerom apoštolov, aby ich osoby boli v centre pozornosti a bohoslužby. Predsa však už prvotná cirkev pamätala najmä na mučeníkov ako takých, ktorí sú vo večnom spoločenstve s Kristom Pánom.
Apoštol Pavol napísal: “Viac som sa napracoval…”, ( 2 K 11, 23) ako ostatní, ale považoval to Božiu milosť, ktorou bol obdarený.( 1 Tim 1,13) Známe je aj slovo z listu Židov a apoštolská výzva: “Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania, a napodobňujte ich vieru”. ( Žd 13, 7 ) V tomto duchu konáme aj dnes. Podobne si pripomenieme 5.júla na Branči aj príklad viery apoštolov Konštantína a Metoda, a tiež i martýrov našej evanjelickej cirkvi. Naša cirkev vedome stojí na apoštolskom základe, ako to vyznáva aj Nicejské krédo. Rovnako ako apoštolovia stojíme na evanjeliu Kristovom, ale aj na prorockom slove SZ.(Ef 2, 29)

Dnes sa práve zo slov SZ Kazateľa chceme duchovne učiť a povzbudiť v duchovnej službe Pánovi a Jeho cirkvi.Táto služba už či apoštolov, alebo o tých, ktorí kráčajú v ich šľapajach, ale aj služba všetkých pokrstených, totiž všeobecného kňazstva cirkvi, má svoje typické znaky a prejavy. Na základe vypočutých slov Písma môžeme povedať, že:

Požehnaná služba cirkvi je,

a/ keď sa deje v poslušnosti Bohu
b/ v dôvere v Božie zasľúbenia
c/ v nádeji v Božiu vernosť

Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Tak, ako o samotnom Ježišovi platí, že je dôležité a vzrušujúce poznať udalosti Jeho vtelenia a narodenie, ale nestačilo by to, ak by sme nepoznali aj Jeho skutky a učenie. Nepoznali by sme Ho správne, keby sme nepoznali tiež Jeho utrpenie, kríž, vzkriesenie a Jeho oslávenie. Podobne to platí aj o živote apoštolov.

U Petra i Pavla bolo dôležité ich povolanie a ich následná poslušnosť tomuto povolaniu. Peter spolu s Ondrejom a synmi Zebedeovými boli povolaní ako rybári slovom Ježišovým: “Poďte za mnou a ja vás urobím vás rybármi ľudí”! ( Mk1,17) Pavol bol povolaný do služby ako zúrivý nepriateľ kresťanskej cirkvi na ceste do Damašku. Oboch však povolal ten istý Kristus. Potom si ich pripravil tak, že sa stále viac dokazovali v pravej poslušnosti voči Nemu a v kázaní evanjelia svetu.
Apoštolovia sa preto vyznačovali aj rovnkou vierou a dôverou v Ježiša. Hoci ich cesty v službe boli veľmi rozdielne, spojila ich napokon aj mučenícka smrť v Ríme. Zomierali v tej istej nádeji, že prídu do príbytkov nebeských, Kristom pripravených pre všetkých, ktorí Mu zostanú verní až do smrti.

Tak sa aj v ich živote naplnilo slovo SZ Kazateľa: ”Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu”.
Akokoľvek sa vo svete všetko mení, Pán Boh je ten, ktorý dáva cieľ a zmysel životu, aj smrti. Nič sa nedeje náhodou, a nič neriadi nejaký slepý osud, ako veria pohania. Niet náhodilosti ani v začiatku života človeka, ani v konci života. Boh je Pánom všetkého: počiatku i konca, života i smrti. Ako aj Pán Ježiš hovorí: “Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec”.

Milí bratia a setsry v Pánovi!
Aj v našom osobnom živote máme vidieť to isté Božie vedenie a konanie, ktoré nie je náhodilé. Je založené na Božej vernosti, na Bohom danom slove tomuto svetu. Je určené jednak celej prírode, ale aj každému z nás. “Je čas narodiť sa”. Za darom života každého človeka smieme a máme vidieť Božiu vôľu a dar milosti. Ale platí to aj o smrti človeka! Tam, kde je On, nie je smrť katastrofou, ani koncom a my smieme žiť i dokonávať život v blahoslavenej nádeji dobrého zmyslu všetkého.

“Je čas sadiť i vytŕhať zasadené.” Toto slovo platí nielen o práci na poliach a v záhradách, ale aj o duchovnej službe v cirkvi a v cirkevnom zbore. Sejba rozsievača má svoj začiatok, i záver. To sa deje aj dnes v tomto zspoločenstve. Raz príde aj čas zberu úrody. Jej veľkosť a kvalitu ukáže súdny deň.

Bratia a sestry!
Možno nám znejú tvrdo ďalšie slová o “čase zabíjania”. Ale aj krvavé udalosti v dejinách znamenajú Božie súdy, keď sa zlé moci a mocnosti tohoto sveta rúcajú. Padajú, keď sa spreneverili Bohu, aby Boh ukázal, že On je vskutku Pánom všetkého a nad všetkým. Je však aj “čas uzdravovania”. Čas liečenia rán a budovania nových základov a nových spoločenstiev.

“Je čas búrať i čas stavať”.
Samotní apoštolovia zbúrali z toho starého sveta veľmi mnoho, ale súčasne aj postavili niečo nové, čo pretrvá. Čo zostane naveky. Takou stavbou je Pánova cirkev. To nie sú ani kostoly, ani fary, alebo iné budovy, ale spoločenstvo a duchovné hodnoty, ktoré Boh požehnáva a zachováva.

“Je ča plakať i čas smiať sa, čas horekovať i čas poskakovať.” Často sme tieto slová v našom spoločenstve vnímali v duchu slov apoštola Pavla: “Plačte s plačúcimi a radujte sa s radujúcimi”. ( R 12, 15 ) Spoločenstvo cirkvi i cirkevného zboru iste vie o hodnote tejto skúsenosti. Pán Boh je s nami vždy. V radosti i v plači. V radosti, aby našu radosť zväčšoval a na druhej strane, aby naše smútky tíšil, a aby zmierňoval žalosť a všetky bôle.

V živote veriacich majú svoj veľký význam aj ďalšie slová o čase, ktorý je vždy Božím časom. “Je čas objímať i čas vyhýbať sa objímaniu, čas odhadzovať kamene i čas zbierať kamene”.
Najväčším darom pre nás po Pánu Bohu sú pre nás naše rodiny. Sú to najskôr naši rodičia a potom manželskí partneri. Dieťa rado objíma svojich milujúcich rodičov, a rodičia svoje deti. Ale príde čas, keď je rodičovská láska a rodičovské objatie nahradené inou hodonotou. Hodnotou manželskej lásky a manželkého objatia. (Mt 19, 5)
Oboje je veľkým Božím darom. Kameň a skala rodiny, na ktorej stálo a o ktorú sa opieralo sa dieťa, je svojím časom nahradená inou skalou. Manželstvom podľa Božej vôle.
Sobáš vmímame ako radostnú udalosť. Ale všetci, ktorí ženili synov a vydávali svoje dcéry vieme, ako blízko má človek k slzám práve vtedy, keď sa ten nový vzťah, nové manželstvo rodí pred oltárom Božím. Keď vzniká nová rodina. K apoštolskej službe patrí požehnať to, čo je Pánom Bohom požehnané od večnosti a čo má zasľúbenie dobra a života od Hospodina v tejto časnosti.

“Je čas hľadať i čas strácať” Apoštolská a duchovná služba vedie k tomu, aby ľudia poznali to, čo je dôležité nájsť a získať v živote ako poklad, skrytý na poli, alebo ako vzácnu perlu. Ale súčasne poznať aj to, s čím sa treba rozlúčiť, čo opusiť, alebo zavrhnúť, ak to bráni novému životu.

“Je čas roztrhať a čas zošívať, čas mlčať i čas hovoriť.”
K najťažším prejavom apoštolskej a kazateľskej služby patrí zvesť zákona Božieho, keď treba ľudí volať k pokániu. Keď je nutné a žiadúce pre život opustiť niečo, čo je hlboko zakorenené v živote ľudí, takže je iba “horkým koreňom” (Žd 12, 15), z ktorého vyrastá všelijaké zlo.
Avšak veľká radosť býva tam, kde je možné udeliť rozhrešenie. (Lk 15, 19) “Hovor a nemlč! ” ( Tít 2, 1) – to je slovo, ktoré museli prijať všetci apoštolovia a každý kazateľ, ktorý verne kráča v ich šľapajach. Treba ho počuť, priajať a naplniť tak, ako keď stál Mojžiš pred faraónom. Ako apoštolovia, ktorí neraz museli svedičť pred synedriom, alebo tými, ktorí mali moc. Ale je aj čas mlčania! Tak aj Pán Ježiš mlčal pred Herodesom a Pilátom, keď im neodpovedal, lebo nemohol súhlasiť s neprávosťou.

Milí bratia a sestry v Pánovi!
Nie vždy vidí človek výsledky svojej služby a duchovnej práce. Dokonca niekedy môže aj pochybovať, či to, či ono malo a má zmysel. Poznali to apoštolovia a pozná to každý, kto sa snaží v poslušnosti a vernosti Bohu žiť, konať a slúžiť. “Aký úžitok má ten, ktorý pracuje, z toho že sa namáha?”
V konečnom dôsledku taký pocit môže mať každý, kto slúži ľuďom. Učiteľ, starosta, alebo lekár. Ako Písmo hovorí: “Ťažkú úlohu dal Boh ľuďom, aby sa ňou umárali”. Niekedy na koniec všetkého jednoducho nevidíme. Naše hodnotenie a videnie je neraz krátkozraké, a neraz aj chybné, či nestále.

Tým viac ale vyniká a môže nás blažiť Božia vernosť a milosť. Ak má ľudské konanie aj chyby, to Božie konanie chyby nemá. Preto platí to vyznanie a poznanie Kazateľa SZ: “Všetko krásne učinil v svojom čase, aj večnosť im dal od sŕdc, len aby človek nevystihol od počiatku až do konca dielo, ktoré Boh vykonal”.

Tam, kde je život vnímaný a chápaný ako služba Bohu, kde platí apoštolské slovo: ”Viac sluší poslúchať Boha, ako ľudí” , tam napokon smieme mať nádej požehnania, zmysluplnosti a večnosti. Ako nábožný pevec hovorí: “Čo je z Boha, ide k Bohu, keď dokonalo úlohu, ktorú malo na zemi”. (ESP) To, čo bolo v poslušnosti, v dôvere v Božiu milosť a vernosť konané, nebolo a nie je márnosťou.

Iste, nie človek, nie ľudia, či už apoštolovia, alebo ktokoľvek iný, ale sám Boh koná vždy to, čo je dobré, dokonalé a krásne. Oslavujme a ďakujme preto, bratia a sestry Pánu Bohu aj dnes za dielo stvoriteľské, za dielo vykúpenia skrze Krista, ďakujeme za Jeho cirkev, v ktorej aj nás povolal a ustanovil k rôznym službám.(Ef 4, 11- 16)

Napokon, chcem dnes naposledy vyznať aj osobné svedectvo medzi vami. Ďakujem Pánu Bohu a radujem sa z toho, že som smel v tomto bohumilom cirkevnom zbore sobotištskom vyše 32 rokov hlásať Božie pravdy, volať k poslušnosti ľud Boží a svedčiť o Božej milosti, vernosti a láske. Že som smel kráčať v šľapajach predkov i mojich predchodcov v úrade. Že som bol povolaný Pánom i vami a smel sa spolu s vami snažiť o to, aby tento cirkevný zbor bol súčasťou cirkvi, ktorú sám Ježiš Kristus buduje tak, aby bola “bez poškvrny a vrásky a čohokoľvek podobného.”( Ef 5,27) Aby bola svieža a živá, prinášajúca dobré ovocie viery. Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu! Dnes je tu čas našej rozlúčky s vami a s cirkevným zborom, ale aj čas novej sejby a nádeje. Nech je s vami i s nami Ten, ktorý je večný, plný milosti, dobroty a lásky. Amen

Kázeň farára Ľubomíra Batku v 2.nedeľa po Svätej Trojici,
vo sviatok apoštolov Petra a Pavla a súčasne
pri rozlúčke s CZ pri odchode do dôchodku, 29.júna 2014 v Sobotišti.

Komentovať