Pôst, ktorý má rád Hospodin

Pôst, ktorý má rád Hospodin
Iz 58, 1- 9 a:
“Vojal na plné hrdlo, nešetri, pozdvihni svoj hlas ako trúba a oznám môjmu ľudu jeho priestupok i domu Jákobovmu jeho hriechy.
Oni ma, pravda, hľadajú deň po deň, chceli by poznať moje cesty ako národ, čo uskutočňuje spravodlivosť a neopúšťa nariadenia svojho Boha. Pýtajú sa ma na spravodlivé nariadenia, túžia po Božej blízkosti:
Prečo sa postíme, keď Ty to nevidíš, kajáme sa a Ty to neberieš vedomie. Hľa, v deň svojho pôstu uplatňujete svoju záľubu a naháňate všetkých svojich robotníkov.
Ajhľa, pre svár a zvadu sa postíte, aby ste mohli biť zločinnou päsťou. Váš dnešný pôst nie je taký, žeby váš hlas bolo počuť na výšinách.
Či je to taký pôst, v akom ja mám záľubu, deň, keď sa človek kajá? Znamená to ovesiť hlavu ako trstina a podstlať si vrecovinu a popol? Či toto nazývaš pôstom, vzácnym dňom Hospodinovým?
Toto, hľa, je pôst, ktorý ja mám rád: Rozviazať putá neprávosti, spretŕhať povrazy jarma, prepustiť utláčanách na slobodu a polámať každé jarmo.
Neznamená to lámať svoj chlieb hladnému, a biednych bezprístrešných voviesť do svojho domu? Keď vidíš nahého, priodej ho, a neskrývaj sa pred svojím príbuzným.
Potom vyšľahne tvoje svetlo ako zore a ržchlo sa uzdravíš; tvoja spravodlivosť pôjde pred tebou a sláva Hospodinova pôjde za tebou.
Potom budeš volať a Hospodin ťa vyslyší, ty budeš kričať o pomoc a On odpovie: Tu som!” Amen

Milí bratia a sestry v Pánovi !

Svetoznáme fašiangové karnevaly v Benátkach a v Riu dali na vedomie temer celému svetu, že kresťanský svet o pár dní vstúpi do pôstneho obdobia cirkevného roka. Aj slovenské dediny a mestečká sa snažia udržať si svoje fašiangové tradície. Tam, kde už zanikli, ľudia sa ich snažia nanovo oživiť. To je vonkajšia stránka zmeny v plynúcom toku cirkevného roku, ktorú si všíma svet vôkol nás. Dôležitá zmena pre nás kresťanov nastáva v tom, že v stredu, ktorú väčšinová cirkev nazýva: popolcová, vstúpime do 40 dňového pôstneho obdobia, ktoré nás upomína na 40 dňový pôst Pána Ježiša a Jeho víťazný boj s pokušiteľom.
To, čo je v súvise s pôstnym obdobím podstatné a významné, je práve nový, hlbší a sústredenejší pohľad na osobu a dielo Ježiša Krista. Aktuálne slovo apoštola nám hovorí: “Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, ktorá Ho čakala, pretrpel kríž, pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu”. ( Žd 12, 2)

Navonok by sa mohlo zdať, že podstatou pôstneho obdobie je samotný pôst človeka. Jeho nariadenia, jeho dodržiavanie, prípadne aj jeho obchádzanie z rôznych príčin a dôvodov. Úsmevná hádanka, ktorá vznikla na pôde cirkvi znie: Kedy majú pôst katolíci, kedy luteráni a kedy kalvíni? Odpoveď znie: Katolíci každý piatok a v prikázané dni, luteráni na Veľký Piatok a kalvíni vtedy, keď nemajú čo jesť.
– Pred niekoľkými rokmi ma navštívil jeden veľmi milý a vtipný rím. kat kňaz, ktorý je už na Božej pravde. Spomínali sme na časy pred nežnou revolúciou, keď sa ľahko mohlo stať, že farár stratil štátny súhlas k službe. Spomenul aj nasledovnú príhodu. Na jeho faru prišiel okresný cirkevný tajomník. Chcel mu prejaviť svoje pohostinstvo a kuchárke prikázal: Prichystajte nám nejaký dobrý rezeň! Kuchárka zalomila rukami a zvolala: Ale pán farár, dnes je piatok a vy ste povedali, že v piatok sa na fare mäso jesť nebude! – To stále platí, doneste nám ho do altánku v záhrade!

Pôst, v zmysle zdržiavania sa pokrmov, poznal už ľud SZ, ktorý zachovával tzv. pôstne, kajúce dni na pamiatku smutných a bolestných výročí národa, namä v súvise zo znesvätením, alebo stratou Šalamúnovho chrámu. Z evanjelia zase poznáme výrok zbožného farizeja, ktorý sa v chráme modlil takto: “Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týžňa…” Tam, kde sa iní postili iba raz, farizej si zakladal na svojom výkone a zdôrazňoval, že on sa postí dva krát v týždni a preto si myslel, že je spravodlivejší ak kajúci publikán. Ježiš jasne povedal kto odíde z chrámu ospravedlnený a kto nie.
Pôst, ako prostriedok očisťovania človeka je známy aj v pohanských náboženstvách. Poznajú ho napr. aj mohamedáni, ktorí zachovávajú ramadán, 40 dňový prísny pôst cez deň, ale po západe slnka si môžu všetko bohato vynahradiť.

Pôst v spojení s modlitbou môže mať svoju hodnotu, čo spomína aj sám Pán Ježiš. Avšak to, čo je dôležité, je práve modlitba, ktorú pôst napomáha. Nemalo by to opačne, aby modlitba napomáhala pôst, ktorý by človek môhol chápať ako záslužný skutok a čin. Žiaľ, aj to sa často dialo a možno deje aj dnes. Preto je dôležité prijať napomenutie a správne usmernenie z Božieho slova .

Prorok Izaiáš zvestoval svojmu ľudu, že Pán Boh vidí snahu človeka poznať svojho Pána, i snahu dostať sa do Jeho blízkosti. Poznal aj snahu ľudu Izraela pýtať sa na spravodlivé nariadenia a cesty Hospodinove. “Oni ma pravda hľadajú deň po deň, chceli by poznať moje cesty, ako národ, čo uskutočňuje spravodlivosť a neopúšťa nariadenia svojho Boha”.
Samotnú snahu človeka vždy Pán Boh pozná a vidí. A predsa sa to môže stať niečím úplne prázdnym, zbytočným, ba priamo hriechom, ak sa taká snaha stane iba formálnou a povrchnu záležitosťou. Deje sa tak vtedy, keď postenie sa človek vníma ako to podstatné a rozhodujúce, čo robí pre Pána Boha. Samotá Božia vôľa a Božie zámery môžu byť pritom obchádzané. “ Ajhľa, pre svár a pre zvadu sa postíte, aby ste mohli biť zločinnou päsťou”. (v.4 a)

Hrozba a nebezpečenstvo formalizmu je povážlivé nielen pri pôste, ale aj pri samotnej modlitbe, alebo bohoslužbe. Pre nás kresťanov je nebezpečným pokušením myslieť si, že samotné chodenie do kostola, alebo formálne prijatie sviatostí môže znamenať ospravedlnenie, očistenie. Ak totiž niekto svoje konanie, svoju zbožnosť začne chápať ako zásluhu pred Bohom. Aby sme predišli všetkým takýmto omylom a každej formálnej bohoslužbe, máme myslieť na Ježiša. Na to, čo Boh v Ňom a skrze Neho vykonal pre nás, pre našu spásu a záchranu, pre to, “aby sme život mali a hojne mali” (J 10)
K viere v Kristove zásluhy má pristúpiť konanie človeka. Naše konanie a nový život ako naša odpoveď na Božie konanie. Naša snaha žiť a konať to, čo sa Pánu Bohu ľúbi, čo je spravodlivé a dobré. Čo je vždy milé Bohu a našim blížnym prospešné. Iné hľadanie a volanie do neba neprenikne. Vtedy Pán Boh nepočuje a nevidí. “Váš pôst nieje taký, žeby váš hlas bolo počuť na výšinách”. (v.4 B)

Prorok Izaiáš hovorí: “Či pôst, v ktorom mám ja záľubu, znamená ovesiť hlavu ako trstina a podstlať si vrecovinu a popol? Či toto nazývaš pôstom, vzácnym dňom Hospodinovým”?
Z tónu a spôsobu prorockých slov je zrejmé, že toto nie je pravý pôst človeka, ktorý Boh pri človeku hľadá a ktorý Pán Boh má rád.
Je dôležité, aby aj ľudské konanie bolo také, ktoré sa Bohu naozaj ľúbi a ktoré hľadá pri svojich deťoch. Iste nejde o žiadne formáne prejavy a znaky pokánia. Nejde o odievanie, o sypanie si popola na hlavu a iné formálne znaky pôstu, ktorým je napr. zdržiavanie sa pokrmov a zachovávanie predpisov, ktoré si vymyslia sami ľudia.

Odpoveď človeka, ktorá je Bohu milá a ľuďom príjemná je a má byť iná zásadne iná. “Toto, hľa, je pôst, ktorý ja mám rád: Rozviazať putá neprávosti, spretr’hať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu a polámať každé jarmo”.

Milí bratia a sestry!

V pravosláví, u kresťanov východného obradu je pôst vo veľkej vážnosti. Oddávna cez východné cirkvi prenikalo z pohanských náboženstiev do cirkvi vysoké hodnotenei asketizmu a odriekania v rôznych podobách.
Ukrajina a Rusko je oblasťou pôsobenia pravoslávia, ale to, čo sa deje a čo vidíme dodnes napríklad aj vo vzťahu týchto dvoch krajín je smutné, boľavé, ba až nebezpečné. Spretrhať putá neprávosti a povrazy jarma, prepustenie uláčaných na slobodu a polámať každé jarmo mocenského diktátu je niečo, čo tamojší mocní nevedia a nedokážu. Slovami klasika sa dá o ruskom hegemonizme povedať: “Nič nezabudli a nič sa nenaučili.”
Okázalá olympiáda v Soči sa skončila a následný život ukazuje len staré hodnoty a praktiky, ktoré oslabené kresťanstvo východu nedokáže zmeniť. Scenár z Poľska, Maďarska, Československa či Gruzínska sa opäť opakuje.

Ale aj my, ktorí sme s Božou pomocou vykročili v našej vlasti a národe na cestu slobody, sa stále musíme učiť a snažiť vždy nanovo, ako spravodlivo “deliť chlieb”, ako prisluhovať právo a spravodlivosť všetkým tak, aby prestali byť v našej spoločnosti “rovní a rovnejší”. Nepochybne, aj v našej dnešnej spoločnosti prejavy pravého pôstu nie sú vždy dostatočné, alebo dokonca veľmni bolestne chýbajú. Ako kresťanský národ nedostatočne hľadáme právo a spravodlivosť. (v.2)

Iste platí Boží výrok a zasľúbenie: ”Potom vyšľahne tvoje svetlo ako zore a rýchlo sa uzdravíš. Tvoja spravodlivosť pôjde pred tebou a sláva Hospodinova pôjde za tebou, potom budeš volať a Hospodin ťa vyslyší, budeš kričať o pomoc a On odpovie: Tu som!”

Kiež nám nové obdobie cirkevného roka pripomína nový pohľad na to, čo je pravý pôst podľa Božej vôle. Nie podľa ľudských ustanovení. Preto hľaďme na Pôvodcu a Dokonávateľa viery, aby sme Jeho moc a pomoc prijali a dokázali vždy nanovo, odvážne a verne kráčať cestou spravodlivosti podľa Božej vôle Božích príkazov. Realizujme v cirkvi i vo svete v ktorom žijeme taký pôst, ktorý má rád Pán Boh a ktorý prináša ľudskú dôstojnosť pre každého. Amen

Nedeľa Predpôstna – Sobotište 2014 – Ľubomír Batka st.