Ježišovo premenenie

Ježišovo premenenie
Mt 17, 1- 9:
“Po šiestich dňoch pojal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. (2) Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo sťa svetlo. (3) A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s Ním. (4) Peter prehovoril k Ježišovi: Pane, dobre nám je tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden Tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi. (5) Keď on ešte hovoril, ajhľa, jasný oblak ich zastrel a z oblaku ozval sa hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. (6) Keď to učeníci počuli, padli na tvár a náramne sa báli. (7) Ježiš pristúpiac k nim, dotkol sa ich a riekol: Vstaňte a nebojte sa! (8) A keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, len samého Ježiša. (9) Keď schádzali z vrchu, prikázal im Ježiš: Nikomu nehovorte o tomto videní, dokiaľ Syn človeka nevstane z mŕtvych! “ Amen.

Milí bratia a sestry v Pánovi!

Karl May, nemecký spisovateľ, napísal množstvo napínavých a dobrodružných kníh, v ktorých dôverne opísal život a boje amerických Indiánov s prisťahovalcami a kolonistami. Pritom je o ňom známe, že žiadneho Indiána v živote nevidel a Severnú Ameriku vôbec nenavštívil. Tým viac vyniká jeho pútavý rozprávačský štýl, ktorý pôsobí tak, akoby išlo o autentického svedka a znateľa života Indiánskych kmeňov. Väčšinou to býva tak, že ľudia dokážu podávať zaujímavé príbehy a informácie vtedy, ak ich sami zažili a skúsli.

Mám v čerstvej pamäti rozprávanie jedného kňaza o istej staršej dáme, ktorá si zavolala kňaza a žiadala si okamžitú spoveď. Z jej osobného príbehu vyplynulo, že táto žena prežila klinickú smrť. Dostala sa kdesi za hranicu smrti. Opisovala svoje pocity kňazovi ako prechod akýmsi dlhým tunelom, na konci ktorého videla svetlo. Mala pri tom veľmi príjemný pocit. Počula hlas, o ktorom bola presvedčená, že patrí Ježišovi. Uvedomila si, že by sa pred Ním mala ukázať očistená od hriechov. S veľkým úsilím sa jej podarilo vrátiť sa do fyzického života a preto si okamžite žiadala spoveď, aby mala pokoj pri prípadnom druhom odchode z tohto sveta a návrate do onoho predivného svetla, v ktorom sa cítila blažená.

Pri takomto rozprávaní a svedectve sa azda každému človeku rozbúši srdce vzrušením a pristal by, hoci aj hneď, tiež umrieť a dostať sa tak na miesto, kde by stále prežíval iba dobro a blaženosť. Nemožno však vylúčiť jedno. Že to bol iba osobný, hoci intenzívny sen, odrážajúci jej túžby a priania. Že išlo o pocit, ktorý má málo spoločné s realitou, i keď to jej rozprávanie znelo pútavo a malo náboženský podtón a nádych.

Rozprávanie úplne iného druhu je svedectvo Ježišových učeníkov o ktorom dnes počujeme z evanjelia!
Je iné jednak preto, že pri ich nevšednom zážitku a skúsenosti Ježiš skutočne prítomný bol. A nielen že tam bol, ale On sám tam hovoril i konal. Bez jeho vôle by sa nebolo nič podstatné udialo.
Evanjelistom Matúšom opísaný duchovný zážitok sa týkal viacerých osôb naraz, nie iba jednej. A ďalej – učeníci neboli v stave klinickej smrti, či v inej úzkosti. Boli plní životnej sily, bez hrozby smrti. Naviac, Kristovo premenenie na vrchu sa udialo za bieleho dňa, bez mimoriadnych vonkajších prejavov a znamení: hrmenia, bleskov, dymu či ohňa.
Aké je posolstvo, odkaz a zmysel tejto udalosti pre nás? Myslím, že je rovnaké pre nás, ako bolo pre učeníkov. A čo prinieslo toto zjavenie Pánovo a čo znamenala táto skúsenosť pre učeníkov?
Toto zjavenie prinieslo učeníkom:
potešenie
poučenie a
povzbudenie.

Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!

Tí starší medzi nami mi iste budú dobre rozumieť, keď poviem najskôr jednu spomienku zo svojho skorého detstva.Televízia ešte neexistovala a rádiá tiež neboli v každom dome bežné. Bolo preto vzácne, keď napr. starý otec začal spomínať a rozprávať svoje zážitky z prvej svetove vojny. Jeden môj dedko bol zajatý v Rusku, druhý starý otec sa vo vojne dostal až do Albánska. Aby nás nevyľakal, nehovoril o bojoch, streľbe a krvi, ale o tom, ako žili ľudia vo vysokých horách a kopcoch kadiaľ prechádzali. Zaujalo ma najmä rozprávanie o tom, ako Albánci na pastviny vyháňali svoje kravy, čo robili a ako na ne kričali. Vtedy som si hovoril, že by som to aj ja raz chcel vidieť, zažiť a skúsiť.

Oveľa ďalej a oveľa vyššie vzal Pán Ježiš svojich učeníkov, Petra, Jakuba a Jána. Tam, na ktoromsi vysokom vrchu “sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila ako slnko a jeho rúcho zbelelo ako sneh”. Ale neostalo iba pri tejto vonkajšej premene Ježišovej. Evanjelista svedčí ďalej o tom, že “sa im ukázali Mojžš a Eliáš a zhovárali sa s Ním.” Vtedy Peter prehovoril k Ježišovi: “Pane dobre nám je tu!…”.
Ježiš tu opäť vyjavuje svoju slávu, svoju jedinečnosť a to, že “od Boha išiel a k Bohu ide”. Pri všetkej jeho pozemskej ceste a službe, jeho občianstvo je nebeské. Jeho trvalý pobyt bol a je v nebi. Je Kráľom, ale Jeho kráľovstvo nie je z tohoto sveta. To bolo učeníkom celkom zjavné a ani sa príliš nedivili, keď Ho smeli vidieť v dôvernom rozhvore s Mojžišom a Eliášom. Oboch Pán Boh povolal k sebe a ani jeden zbožný Izraelec nepochyboval, že to tak je. Matúš nehovorí o tom, že sa mohli rozprávať s Mojžišom a Elišom aj učeníci, ale že s nimi hovoril sám Ježiš.

Atmosféra neba, blízkosť spasených a Ježiša ako Pána neba i zeme, pôsobili na učeníkov jednoznačne pozitívne. Peter za všetkých vyznal: “Pane, dobre nám je tu…”. V danej chvíli nemysleli na nič, čo mali na zemi ako cenné a milé! Peter nemyslel na svoje manželstvo, ostatní na rodičov a rodiny. Ani iná vzácna pozemská hodnota nenarušila ich pocit šťastia, pokoja a blaha. Preto vyznávajú: Pane dobre nám je tu!

Bratia a sestry v Kristu!
Nemáme dôvod myslieť si, že účasť v nebeskom kráľovstve bude menej radostná, menej pozitívnea aj pre nás. Tam nás čaká Ten, ktorý nás stvoril a dal nám život. Ten, ktorý nás draho vykúpil. Ale aj veľké spoločentsvo tých, ktorý Bohu uverlii a s radosťu prijali ponuku Božieho detinstva. Mojžiš po ťažkej púti z Egypta nielen zomrel na hranici Kannánu, ale “vošiel do Božieho odpočinku”. Mnohí, ktorých si vážil, ho tam už predišli a o ostatných mal nádej, že budú nasledovať jeho príklad a šľapaje.
To isté možno povedať o prorokovi Eliášovi. V istej chvíli vyznal: ”Dosť už Hospodine, teraz vezmi moj dušu, lebo nie som lepší ako moji otcovia” . Pán Boh vyplnil jeho žiadosť. To, čo vyznal Peter: “Dobre nám je tu”, to prežíva v Božej prítomnosti a vo večnom blahoslavenstve každý prave veriaci. Na to sa smieme tešiť a nebeskú radosť smie už dnes očakávať i každý z nás. Pre veriaceho smrť nie je koncom, ale začiaktom nového života v plnej radosti.

2. Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!

To druhé čo zakúsili a získali učeníci v tej výnimočnej, hoci krátkej chvíli na hore premenenia je to, že zjavenie Pánovo im prinieslo poučenie. To poučenie spočívalo v tom, že si museli poopraviť svoj názor o tom, komu patrí všetka česť a sláva na zemi i na nebi.
Podľa tradičného židovského pohľadu patrili k najväčším Božím mužom a nositeľom Božej pravdy a hlásateľom Božieho slova práve títo dvaja spomínaní muži SZ: Mojžiš a Eliáš. Aj my vieme, prečo: Aký význam mali ich svedectvá, ich osobné vyvolenie, ich vyznania, ich modlitby a celé pôsobenie pre ľud Izraela. Ďaleko by nás viedlo, ak by sme mali pospomínať všetky Mojžišove, alebo Eliášove zásluhy, hrdinské skutky a činy, alebo posolstvá, ktoré ako Božie slovo hlásali a učili!

A predsa, milí bratia sestry, aj tí najväčší učitelia, vodcovia a bojovníci za Božiu pravdu nie sú, a nestoja tak vysoko, ako Pán Ježiš Keisrtus! On je totiž pravý Boh, ktorému jedinému patrí chrám! Božskú úcta, pocta, moditby, vďaky, adorácie a dobrorečenie.

Stavať chrámy a oltáre ľuďom nemožno! Považovať ľudí za hodných takej istej úcty ako prislúcha Ježišovi je hriech. Zbožstviť a dúfať v človeka, hoci by to bol sám kráľ Kýros, Augustus, alebo ktorýkoľvek iný “milovaný “vodca ľudí je ohavnooťu v Božích očiach. Z neba, ktoré bolo a je človeku blízko, zneje hlas a slovo večne živého Otca: “Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, Jeho poslúchajte”!
Toto poučenie potrebovali Peter, Jakub i Ján, a rovnako ho potrebujeme a sme zaň vďační aj my. Božia vôľa je vyjavená a je zrejmá: poslúchať máme Pána Ježiša Krista! On je ten, ktorému Otec všetko dal do rúk! Kiež sa dokážeme tohoto poznania držať vždy a stále, aby sme mali účasť na Jeho sláve aj my.

3. Bratia a sestry V Kristu!

Apoštolovia spoznali v tom predivnom svete a svetle svoj omyl i to, že ich horlivosť a zdanlivá úcta k svätým mužom je prepiata a hodná láskavého napomenutia. V tejto výnimočnej chvíli si uvedomili svoj omyl a preto padajú pred Pánom na tvár! Je to výraz hlbokej pokory a pokánia. Pán Ježiš im dal svoje rozhrešenie. Dotkol sa ich a povedal im: “Vstaňte, nebojte sa”!
Toto povzbudenie platí nielen pre tú výnimočnú chvíľu. Všetci učeníci budú povzbudenie a upokojenie ešte potrebovať. Vyjavenie Pánovo nekončilo však ani na tomto vrchu. Ich kroky za Pánom a ich poslušnosť ich viedla ešte na iný vrch! Na Golgotu! Až tam získali plné a pravé poznanie, dovŕšené udalosťou vzkriesenia, trvalého premenenenia Pána. Pretože potrebovali povbudenie a posilnenie, Pán im hovorí “Nebojte sa”!

A tak je to aj s nami. Mnohé sme spoznali, mnoho sme sa už naučili, veľa krát sme sa potešili, ale naša cesta vedie ešte ďalej. Aj my na nej potrebujeme a budeme potrebovať povzbudenie a potešenie. Aby sme zotrvali vo viere a vernosti v zápasoch, v skúškach i v rozličných navštíveniach. Ak ideme za Pánom Ježišom Kristom verne, nechýba ani nám potešenie, radosť a nádej, ale ani napomenutie a napokon, ani Jeho povzbudenie.

On chce aj na nás “položiť svoju milostivú dlaň” a dať nám do sŕdc radosť. Do našich myslí a myšlienok vkladá svoje poučenie a do duše každého z nás i povzbudenie: Neboj sa, nebojte sa zostať so mnou! Dáva sa nám poznať, aby sme aj my kráčali k bránam otvoreného neba a v ňom potom zostali natrvalo, na neveky vekov. Amen

5. nedeľa po Zjavení – Rovensko, Sobotište 2014 – Ľubomír Batka st.