Šach-mat: smrti, hriechu a diablovi

Šach – mat: smrti, hriechu a diablovi
Lk 18, 31- 43:
“Vtedy pojal k sebe dvanástich a hovoril im: Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema, a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci.(32) Lebo vydajú Ho pohanom a budú sa Mu posmievať a potupia Ho a budú pľuvať na Neho, (33) a zbičujú Ho i zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. (34) Oni však nič nerozumeli z toho a bolo im to slovo skryté, ani nechápali, čo hovoril.
(35) Keď sa priblížli ku Jerichu, nejaký slepec sedel pri ceste a žobral. (36) Počujúc, že zástup ide tade, spytoval sa, čo je to. (37) Oznáili mu, že Ježiš Nazaretský ide tade. (38) Tu zvolal: Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! (39) A tí, čo išli popredku, dohovárali mu, aby zamĺkol. Ale on tým hlasnejšie kričal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! (40) Nato Ježiš zastal a kázal priviesť ho k sebe. A keď sa priblížil, opýtal sa ho: (41) Čo chceš, aby som ti urobil? Odpovedal Mu: Pane, nech vidím. (42) Riekol mu Ježiš: Viď! Tvoja viera ťa zachránila. (43) A on zaraz videl a nasledoval Ho, oslavujúc Boha. A všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu. Amen

Milí bratia a sestry!

Ak niekto z vás vie hrať šach, iste môže potvrdiť, že je to veľmi zábavná, ale aj veľmi zložitá hra. Na prvý pohľad sa môže zdať jednoduchá. Šachovnica má iba 64 šachových políčok. Hráč má k dispozícii 16 rôznych figúr a jeho súper podobne. Rozdiel medzi začiatočníkom a skúsenejším hráčm sa však pozná hneď, po niekoľkých ťahoch. Ale aj rozdiel medzi dobrým hráľčom a medzinárodným veľmajstrom sa spozná podobne rýchlo. Ten rozdiel spočíva v tom, že lepší a vyspelejší hráč vždy vidí o niekoľko ťahov ďalej do vývoja hry, ako slabší protihráč. O slabších hráčoch sa hovorí, že trpia na ”šachovú slepotu”.
O vzniku šachu je zaujímavá legenda. Akýsi indický kráľ sa nudil a preto požiadal presláveného mudrca, aby vymyslel pre neho zábavu. Ten ho načil hrať šach. Kráľ bol novou hrou nadšený. Mudrcovi povedal: Teraz si žiadaj za odmenu čokoľvek, hoci aj toľko zlata, koľko sám vážiš, všetko ti splním. Mudrc povedal: Ak teda môžem, žiadam si, aby si mi dal zrnko ryže na prvé políčko šachovnice, na druhé potom dve zrnká, na tretie 4 a na všetky ďalšie políčka vždy dvojnásobok predchádzajúceho množstva: teda 8, 16, 32 atď. – Kráľ okamžite vydal príkaz pisárom, aby vyrátali počet zŕn, ktoré sľúbil mudrcovi a správcom sýpok, aby pripravili odmenu. Ale keď kráľovskí služobníci začali počítať, najskôr si trhali vlasy a potom vyhlásili, že kráľ sa asi zbláznil!? Prišli zhruba do polovice výpočtu a bolo im jasné, že kráľov sľub je nesplniteľný, aj keby siali a žali ryžu v celom kráľovstve viac ako sto rokov. Počet zŕn na šachnoci dosahoval závratné číslo. Príbeh je poučný aj pre nás, lebo hovorí o ľudskej slepote, ktorej človek podlieha, aj ked má oči zdravé.

Pán Ježiš Kristus povedal pri svojom vystúpení v nazaretskej synagoge, že Duch Svätý Ho pomazal, okrem iného k tomu, aby “navrátil zrak slepým”. Prišiel teda otvárať oči slepým. Lenže, kto sú tí slepí?
Ukázalo sa, že takými sú aj samotní dvanásti učeníci. Evanjelista Lukáš svedčí: ”Vtedy pojal k sebe dvanástich a hovoril im: Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema, a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci.” Potom evanjelista zhrnul, čo bolo napísané a predpovedané prorokmi o Mesiášovi, Božom Synovi, a napokon musel konštatovať smutnú pravdu: ” Oni však nič nerozumeli z toho a bolo im to slovo skryté, ani nechápali, čo im hovoril”.

Je to až neuveriteľné. Pripomína to historku s kráľom, ktorý nevidel múdrosť svojho učiteľa šachu. Hoci Pán Ježiš tri roky učil učeníkov poznať Boží zámer, Božiu cestu k spáse človeka, nič nechápali a nevideli. Akoby trpeli slepotou. Nevideli správne Jeho kroky ktoré robil, a nevideli správne ani svoje kroky a cestu, ktorú mali s Ním ešte prejsť. (v.34) Možno boli okúzlení skutkami moci ktoré činil. Iste Ho obdivovali, že učil ako taký, ktorý má moc a nie ako ľudia.
Lenže slepota, ktorou trpeli učeníci je choroba a jav úplne všeobecný. Nevyhol sa jej v určitej chvíli ani taký muž, akým bol Ján Krstiteľ. V žalári, pod ťarchou utrpenia a hrozby smrti, odkázal po svojich učeníkoch naliehavú otázku: “Či si ty ten, čo mal prísť a či iného čakať”? Pán Ježiš ho povzbudil týmito slovami. “ Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chdia, malomocní sa čistia, hluchí čujú, mŕtvi vstávajú, chudobným sa zvestuje evanjelium, blahoslavený, kto by sa nepohoršil na mne”. (Lk 7, 22-23)
Všade tam, kde sa narodila viera v Ježiša, sa diali a dejú tieto skutky a zázraky. Uveriť v zvesť, ktorú On priniesol, znamená pre človeka radosť, šťastie, požehnanie a blahoslavenstvo. Ale prvá podmienka k prijatiu blahoslavenstva je poznanie a uznanie svojej vlastnej slepoty, alebo ktorejkoľvek inej nemoce, ktorou obrazne Ježiš nazýva stav človeka, ktorý sa nápadne podobá začínajúcemu šachistovi. Myslí si, že koná a počína si veľmi dobre a vidí úspešný koniec svojej životnej cesty. Pritom je v skutočnosti slepý. Slepý je každý, kto nevidí svoj hriech a skutočnosť, že “odmena za hriech je smrť” . (R 6, 23 a)
Slepý je však aj ten, kto nevidí, nepočuje a neprijíma Toho, ktorý neprišiel proti nám, ale pre nás! Ktorý “hrá s nami a “za nás” a chce byť naším Majstrom, Učiteľom a Vodcom. Ktorý nás vedie ešte ďalej – zo smrti do života! Vidieť tento ťah a krok, ktorý Ježiš robí s nami a pre nás, znamená mať skutočné a plné videnie. (R 6,23 b)

Učenci išli síce s Ježišom a už boli blízko Jeruzalema a predsa nič podstatné nevideli. Neskôr nevideli, čo znamenalo to, keď sa vydal pohanom do rúk, keď sa mu kde-kto posmieval, keď pľuvali na Neho, keď bol zbičovaný a pribitý na kríž . Nevideli a nechápali Jeho obeť svätého života a nič z tej Božej cesty k vykúpeniu stvorenstva. Ba nevideli Ho dobre ani po Jeho vzkriesení.

Takými sme možno aj my. Pozeráme a nevidíme, počúvame, a sme hluchí, alebo nás zmáha malomocenstvo ducha. Takým je v skutočnosti každý prirodzený človek, totiž človek bez daru Božej milosti a pomoci Kristovej.

Milí bratia a sestry,
niekedy sa k duchovnej slepote môže pridružiť aj slepota telesná. K duchovnej hluchote, hluchota telesná, alebo iný neduh tela. Takýto stav človeka ponižuje, zbavuje dôstojnosti, lebo chorý človek je odkázaný na milosť – či nemilosť ľudí. Ak nemajú chorí pri sebe milosrdných ľudí, dobrodincov, vodcov, lekárov, sociálne cítiacich, sú akoby poviazaní. Nemajú pravú a plnú slobodu.
Aj s takýmito ľuďmi sa Ježiš stretol a vždy vypočul ich volanie o pomoc. Aj nám ostatným hovorí, ak sme v akomkoľvek nešťastí, alebo v kríži, aby sme nezabudli na modlitbu, na Božiu moc a prosili sme s dôverou o dar Božej milosti a Božiu pomoc. Ježiš nás uisťuje, že Boh nás počuje a vypočuje. Vždy odpovedá a vždy nájde najlepšiu cestu, najlepšiu odpoveď a najlepší spôsob pomoci pre nás.

Slepec pred Jerichom nebol výnimkou! Zrejme počul o Ježišovi už skôr, ako sa s Ním stretol pre ceste, kde žobral. Jeho údel bol hrozný. Nikto z nás by nechcel byť v jeho koži. Ale keď porozumel, že Ježiš Nazaretský ide tade, nezaváhal. Jeho prosba je plná viery. Nielen viery v jeho uzdravenie, ale aj je vyjadrením dôvery, že pred ním je a stojí Ten, ktorý je Mesiáš, narodený ako zasľúbený kráľ Izraela.
“Ježiš, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!” Je to skutočný paradox. Bol slepý a nevidel, ale jeho duchovný zrak bol celkom ostrý. Lepší, ako zrak učeníkov! A potom, keď mu Ježiš daroval aj telesný zrak, keď v okamihu uvidel svetlo a Ježišovu tvár, nebol sklamaný. Napriek tomu, že uvidel pred sebou nie kráľa v moci, v sláve a v zbroji, ale unaveného a zaprášeného pútnika. Ježiš mu hovorí: “tvoja viera ťa zachránila”!

Znova a znova počúvame z rôznych strán o tom, čo všetko musí človek urobiť, aby si zaslúžil byť v Božom a Ježišovom kráľovstve. Napr. v pôste: čo všekto si máme odoprieť, čo jesť, čo nejesť, čo premáhať a čo potláčať v sebe, aby sme boli spasení.

Ježiš hovorí iba o jednej veci. Ale o veci dôležitej, ba zásadnej: “Tvoja viera ťa zachránila”! Toto slovo platí nielen pre slepca pred Jerichom, ale pre každého z nás. Platí aj pre 12-tich učeníkov. Kráčali síce za Ježišom, opustili svoju prácu, manželky a rodiny – a predsa boli stále obrátení k tomu, čo opustili. Boli obrátení k minulosti. Nie náhodou Ježiš povedal aj Petrovi: “ Ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla. A ty, časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov”.

Uzdravený pri Jerichu, iba kúsok od Jeruzalema, uvidel Ježiša lepšie a nasledoval Ho, oslavujäúc Boha! Kde je pravá viera, tam zaznie vždy aj: Sláva na výsostiach Bohu a človeku dobrej vôle slovo o pokoji. Nevieme, či uzdravený slepec spred Jericha uvidel neskôr aj zbičovaného a na smrť kríža odsúdeného Ježiša. Ale Pán Ježiš hovorí o ňom, ako o takom, ktorý je zachránený pre nebo: “Tvoja viera ťa zachránila”.
To čo videl, a o čom možno len počul, ho už nesklátilo a nevytrhlo z Ježišovho náručia. Satan ho už nedokázal spútať. Ani žiadna iná pozemská moc, ktorá sa posilnila v obnovenm priateľsteve Piláta a Herodesa. Viera, ktorá vznikla z počutia – je ocenená a odmenená samým Kristom.

Bratia a sestry! Hovorme aj my svojim blízkym a blížnym o blahoslavenstve viery. Nedajme sa nikým a ničím odradiť od Krista, ako sa nedal odradiť ani ten nemocou poviazaný muž. Vierou, založenou na počutom slove evanjelia viďme, že Ježiš, smerujúci do Jeruzalema a k smrti, je Víťaz nad smrťou. Je Bohom zasľúbený Kráľ, ktorého kráľovstvo je pravé a večné. On aj nám ponúka a dáva účasť na svojej sláve.
Svedectvo viery aj dnes pôsobí vieru v Krista a viera potom otvára oči pre správne videnie Ježiša a Jeho milosti už tu a teraz. Naviac, viera zachraňuje aj k životu večnému. S Kristom dáme vždy šach-mat: smrti, diablovi i peklu. Amen.

Predpôstna nedeľa 2013 – Sobotište – Ľ.Batka st.

Komentovať