Kázeň zo SB v nedeľu predpôstnu 10. 02.2013 vo Sv. Jure. Na základe textu Mt 16, 21-23 vypracoval Michal Koreň, námestný farár.
Bratia a sestry!
Keď sme počuli slová epišoly o láske, takzvanú hymnu lásky, položme si aj my otázku: ako často hovoríme medzi sebou o láske? A ako často si ju prejavujeme? A keď si ju prejavujeme akým je to spôsobom? Zámerne sa pýtam ako často a akým spôsobom si vieme lásku preukazovať, pretože počas nastávajúceho týždňa nás čaká Valentín, sviatok zamilovaných. Vtedy sa celý svet zmení na zamilovaných, všetko naokolo je červené,. Alebo ružové, ľudia sa usmievajú a sú milí. Škoda však že len na pár hodín.
Prečo však Valentín? Čo má toto ruské meno spoločné s láskou? Čo má spoločné so zamilovanými? Nesporné je, že kedysi dávno žil jeden kňaz menom Valentín. Tento tajne sobášil mladých ľudí, aj napriek tomu, že cisár manželstvá zakázal. Za svoje neposlúchnutie cisárovho nariadenia bol nakoniec sťatý. Keď v Ríme platil zákaz manželstiev, iste sa stal farár Valentín pre mnohých mladých nádejou a symbolom lásky. Dnes sa však aj s týmto sviatkom spája komercia, výhodný biznis, dobre predajné a neopakovateľné akcie. Pôvodný zmysel Valentína ako sobášiaceho kňaza je dávno sploštený. Niet sa čomu čudovať. Slová o vernosti, trpezlivosti a odhodlaní vzájomne sa poznávať sa nepredávajú tak dobre, ako šteklivé, sladké narážky predtlačené na zmyselných pohľadniciach s obnaženými telami.
Keď toto vidíme, polonahí ľudia s červenými plyšovými srdciami čumia na nás z pohľadníc je na mieste otázka: prečo máme byť zrazu plní lásky a šťastia práv, 14. februára?
Nepríde vám to milí BaS ako nútené? Nezdá sa vám to ako láska na rozkaz? Veď prečo si máme vtedy kupovať pohľadnice, dávať dary, práve vtedy si máme preukazovať lásku? Nepríde vám to strojené? Umelé? Neprirodzené a násilné?
Mnohým ľuďom však asi tieto veci nevadia. A bez pozastavenia sa vrhajú do siete komercie a konzumu. Predstavte si, že by aj Boh zostal takto komerčný. Že by nás miloval len jeden deň v roku. Že tak ako je deň Valentína, mali by sme niekde v kalendári aj deň Ježiša a vtedy by sme si možno kúpili pohľadnicu s Večerou Pánovou a šli by sme spolu s ňou do chrámu ako so vstupenkou, a hovorili by sme si: „Máš Ježišovu pohľadnicu? Dnes nás má Ježiš rád……!“ Predstavte si, že by nás Boh miloval len jeden jediný deň v roku a inokedy by sme boli vystavení Božiemu nevšímaniu, alebo Božiemu hnevu. Hrozná predstava.
Ak by Boh mal byť a zostať takto komerčný, neboli by zbytočné všetky tieto slová, ktoré povedal Ježiš svojim učeníkom o jeho smrti?
Ježiš tu predpovedal svojim nasledovníkom čo všetko sa musí stať v Jeruzaleme. Teda nie čo všetko sa má, ale nemusí stať, ale čo všetko sa musí stať. Ježiš jasne hovorí: toto musí tak byť.
Ježiš musí mnoho trpieť. Musí trpieť. Teda inej cesty niet. On sám nám hovorí: „JA SOM CESTA I PRAVDA I ŽIVOT.“ Iná cesta nie je možná. Cesta do večného života mimo Ježišovu osobu, mimo Ježiša samotného je nemožná. Jedine cez Ježišove utrpenie môžeme prejsť do slávy. Jedine skrze Kristove rany môžeme dosiahnuť večný život. Ježiš je jedinou schodnou cestou do raja.
Túto skutočnosť si Ježiš dobre uvedomoval aj sám. Musí trpieť. Musí sa to tak stať. Ak by to tak nemuselo byť, ak by nebolo potrebné Ježišove utrpenie, znamenalo by to, že potom nie sme až tak veľmi zlí. Aj takéto názory prevládali v dejinách cirkvi. Mnohí kresťania verili, a aj veria, že hriech to je niečo, čo je len akási malá vada na povrchu, a dá sa dostatočnou disciplínou odstrániť. Ak by bolo tomu tak, ak by hriech nebol radikálny, závažný a hrozný, nebolo by potom potrebné Ježišovo utrpenie.
Ježiš nám však hovorí že On musí trpieť. Že to tak musí byť. Preto je jasné, že náš hriech je obrovský. Taký obrovský, že Boží Syn musí zaň nielen trpieť, ale že Ho kvôli tomuto hriechu musia zabiť. On musí byť zabitý, kvôli tomuto hriechu. Dôležitou v týchto Ježišových slovách je práve prítomnosť tohto až pichľavého „musí“. Nie náhodou ho Ježiš opakuje tri krát v jednej vete. Musí ísť do Jeruzalema, musí trpieť, musí byť zabitý.
Ja som si všimol na sebe, že mnohokrát ak niečo musím, akosi podvedome k tomu zaujmem negatívny postoj. Ak však veci zostanú v rovine môžem, a chcem, nie je problém vykonať ich. Akonáhle však rôzne veci prejdú do roviny musím, človek ich síce vykoná, ale nie s radosťou.
Toto však nie je príklad Ježišov. On keď hovorí, že musí ísť do Jeruzalema, musí trpieť, a musí byť zabitý, nejedná sa o činnosť, ktorú by vykonával s odporom. Hovorí to preto, aby učeníci pochopili, že inak sa to nedá. Hovorí to preto, aby sme aj my pochopili, že jedine skrze Ježišove utrpenie a smrť môžeme vojsť do kráľovstva Božieho. Jedine Ježiš je tá cesta. Preto toľko musí. Je to Božia vôľa Pretože to tak musí byť.
Je to zvláštne. Ak my, ľudia, musíme napríklad umyť riad, alebo podlahu, alebo zamiesť pred domom, alebo upratať na ulici po našom psovi, nerobíme túto činnosť s radosťou a nemáme z nej radosť preto, lebo ju musíme urobiť, či sa nám to páči a či nie. Alebo nič nespravíme.
Ježiš dokázal omnoho viac ako je umyť podlahu či hrnce. On musel zomrieť za nás, a dokázal to s radosťou a láskou. Vôbec necítil odpor, ale cítil lásku k nám. Veď ešte aj na kríži, keď sme ho tam pribili volal ku svojmu a nášmu nebeskému Otcovi: „ODPUSŤ IM.“ Ešte aj tam prejavoval lásku k nám, ešte aj tam nás natoľko miloval, že aj keď sme Mu spôsobili ukrutné bolesti, dokázal za nás prosiť o odpustenie. Záležalo mu na našom dobre.
On musel za nás zomrieť, a dokázal to urobiť s láskou. Jeho smrťou, aj keď z lásky k nám, to však milí BaS nekončí. Ak by to takto skončilo, na čo by nám bol mŕtvy Boh, mŕtvy Spasiteľ? Ale Ježiš hovorí svojim učeníkom, nielen že musí byť zabitý, ale že aj bude vzkriesený. Musí zomrieť, aby tak naplnil Otcovu a aj svoju vôľu, ale potom bude vzkriesený. Musí zomrieť, aby tak diablovi zaplatil kauciu za náš život, ale bude vzkriesený, aby mohol byť s nami.
Zaujímavý je Petrov postoj. Aj napriek tomu, že počuje tie slová o vzkriesení, odhovára Ježiša od vecí, ktoré sa musia udiať. Ako keby nechcel pochopiť to Ježišovo trojnásobné musí, a odhovára Ježiša od Božieho plánu. Peter mi v tomto prípade pripomína starého, hriešneho človeka v nás, ktorého máme v sebe topiť, aby mohol povstávať v nás človek nový. Peter mi pripomína starého hriešneho človeka, ktorý chce hľadať ľahšiu cestu, schodnejší spôsob, menej bolestivý, skrátka chce sa vyhnúť radikálnym zmenám.
My sme mnohokrát takí istí. Pán Boh nám nehovorí, že ak sa dáme na jeho cestu, budeme mať akoby na ružiach ustlané, nebude to jednoduché. Práve naopak! On nám hovorí: „POSIELAM VÁS AKO OVCE MEDZI VLKOV (10,16)“. Teda jednoduchšia a schodnejšia cesta neexistuje. Aj keď ju stále hľadáme, stále nechceme prijať to, čo nám Ježiš pripravil, chceme nájsť spasenie niekde mimo Ježišovho kríža, niekde mimo Ježišovho hrobu, aj keď prázdneho. Ale to sa nedá.
My takisto ako Peter, ako keby sme nechceli prijať to, čo Ježiš pre nás z lásky vykonal. Ježiš však toto Petrove zmýšľanie odhalil. Odhalil ho a presne pomenoval. Povedal mu: „ak chceš myslieť ľudsky, Peter, tak choď preč odo mňa! Ak však chceš zostať pri mne, tak prestaň zmýšľať ľudsky, ale začni myslieť na veci Božie!“
Z tejto Ježišovej výstrahy, adresovanej Petrovi môžeme aj my vedieť, že ak chceme byť s Ježišom, musíme prestať zmýšľať ľudsky. Ak chceme byť z Ježišom, nesmieme hľadať obkľuky a iné vývrtky a obchádzky ako obísť Ježiša, Jeho utrpenie, smrť a vzkriesenie.
Nedá sa povedať: veď je to pekné, a aj prídem, a aj si to vypočujem, ale nič odo mňa, milý Ježiš nechci. Ak chceme byť s Ježišom, nesmieme zostať len pri tom, že tá jeho zvesť je pekná, ale musíme ísť do hĺbky priamok jadru jeho zvesti. Priamo k tomu, čo z lásky pre nás vykonal. A to čo vykonal sa síce stalo v jeden konkrétny deň, ale platnosť jeho skutku je neobmedzená na veky. Každý deň si môžeme a máme pripomenúť dar Božej lásky, čo všetko za nás Ježiš MUSEL urobiť, aby nám priniesol spasenie. Boh z lásky k nám nechal trpieť svojho Syna. nechal zomrieť svojho Syna. takto nám preukázal lásku. Ako si my preukazujeme lásku? Pohľadnicou na Valentína?
Aj keď možno so mnou mnohí nebudú súhlasiť, ale myslím si, že deň Valentína, ktorý je pred nami, by vôbec nemal byť pre nás sviatkom a už vôbec nie sviatkom lásky, ale výstrahou. Výstrahou pred tým, čo som spomínal na začiatku. Farár Valentín, nádej všetkých zamilovaných, ktorí k nemu prichádzali, on ich tajne sobášil, sa vplyvom komercie a biznisu stal len obchodným lákadlom a ľudia si začali v tomto trende lásku pripomínať len 14. februára.
Toto je vplyv komercie jednak na pamiatku kňaza Valentína, ale aj na človeka. Moderný človek, aby držal krok s dobou, aby nebol „outsider“ je ochotný vzdať sa čohokoľvek a pristúpiť aj „novodobú Valentínsku prax“ a prejavovať náklonnosť a lásku obmedzene, teda jeden deň v roku.
A práve toto má byť pre nás výstrahou. Nemáme sa nechať strhnúť týmto trendom a prejavovať svoju lásku k Bohu, teda našu zbožnosť iba jeden deň v roku. Síce sa to tak robí. Vianoce sú toho príkladom, ale toto nie je zdravá zbožnosť. Tak ako zdravá láska nie je len 14. februára. Veď ako by ste sa cítili, keby váš partner, manžel, manželka, a vôbec kamarát prejavoval záujem o vás iba 14. februára a 364 dní by sa tváril, že vás nepozná? A to sa týka aj vzťahov rodičov so svojimi deťmi, a naopak detí so svojimi rodičmi. Ako by ste sa cítili milé deti, keby vaši rodičia nejavili o vás záujem 364 dní? Alebo vy, milí rodičia, ako by ste sa cítili, keby sa vaše deti 364 dní tvárili, že vás nepoznajú? Tak si viete predstaviť, ako sa asi cíti Boh, keď k Nemu chceme prichádzať len raz ročne.
Preto Valentínska prax má byť pre nás výstrahou, aby sme aj my k tomu neskĺzli. Osobne si myslím, že láska by sa mala medzi ľuďmi prejavovať neustále. Veď človek bez lásky ničím nie je. Ak sa však necháme stiahnuť komerciou a konzumom, nedivme sa, že nám naše vzťahy troskotajú. Keď sú postavené na Valentínskych darčekoch, na Valentínskych želaniach a Valentínskych nákupoch a nie na skutočnej láske, nemôžu mať trvácnosť.
Kristova láska k nám je však iná. Tá trvácnosť má. Je tak obrovská, že Kristus z lásky aj na kríž šiel, aby nám priniesol zmierenie s Bohom. Jeho láska nebola na jeden deň. Jeho láska trvá večne, je večná a nekonečná. Každý deň. Preto sa každý deň snažme túto lásku prijať a využiť ku svojmu spaseniu. Pretože to, čo sa stalo na Golgotskom kríži a v hrobe Jozefa z Arimatie udialo sa z lásky k nám. Z lásky opravdovej, nie tej jednodňovej.
Amen____________________________________Michal Koreň
Slovak