Tri “p” kresťana – alebo Eben-Ezer

Tri “p” kresťana – (alebo Eben Ezer)

Až posiaľ, Bože, pomáhal si nám,
až po tento deň, až po túto chvíľu-
nedarmo vzhliadal ľud tvoj k výšinám,
zacítil milosť Tvoju ako silu….
Dnes z vďaky čistej sa Ti koríme
žeś vyplnil to, čo si verným sľúbil. –
Ó, vďaka , Bože žes i trpieť dal,
no v prchlivosti si nás nevyhubil ! Amen.

1 Sam 7, 2 -13:

Bohumilí kresťania!

Stretávame sa v našom kostole v posledný deň a večer odchádzajúcho roku Pánovho 2012. S akými myšlienkami, túžbami a pocitmi sem prichádzame? Veď dnes nie je nejaký cirkevný sviatok, ako to bolo napr. na Štedrý večer, keď sme si pripomínali narodenie Krista Pána v Betlehme.
Nerátame totiž medzi sviatky možnú spomienku na pápeža Silvestra z r. 335, z času keď cirkev ešte nebola rozdelená.
Nedá sa povedať ani to, že keď s nami kresťanmi svätili Vianoce aj “deti tohoto sveta”, sme tu dnes recipročne preto, aby sme jeden deň a večer prežili s nimi. Vieme, že Silvester je známy ako deň a večer humoru, zábav a svetlicami ožiarenej nočnej oblohy. Ale nie
sme tu dnes ani preto, že by sme tým niekomu splácali nejaký dlh.

Isteže, keď niekto, alebo niečo odchádza a my sa musíme lúčiť, je v nás vždy určitý druh smútku. Všetci podliehame zvláštnej nostalgii za tým, čo odchádza do večnosti. So starým rokom odchádza mnoho krásnych okamihov a chvíľ. Odchádza i veľa vážnych chvíľ, poznačených ťažkosťami života, alebo stratmi. Áno, vieme aj o stratách a to je vec boľavá. Páli nás odchod tých, čo zomreli a predišli nás do večnosti. Smutné je tiež to, ak niekto stratil zamestnanie, alebo utrpel akúkoľvek inú ujmu na majetku, zdraví, alebo cti .

My máme ako kresťania však iné dôvody prísť na Služby Božie aj v takýto večer. Týkajú sa celého nášho života, každého jedného dňa a tak aj dňa dnešného.
Z viacerých dôvodôv spomeniem dnes tri. Sú to – tri “p”, ktoré zarezonovali v mojej duši v prečítaných slovách Písma svätého a tak dúfam, že sa stanú blízke a zrozumiteľné aj pre vás všetkých.

Tri “p” kresťana – pri závierke starého roku :
sú: l . pokánie 2. prosba a 3. poďakovanie

Bohumilí kresťania!

Aj keď dnes každý človek aspoň trošku bilancuje, hodnotí, sčituje straty a zisky a teda myslí na minulosť, je tu s blížiacou sa polnocou aj nádejný pohľad. Pohľad na novú budúcnosť a nesmierne vzrušenie plynúce z očakávania toho, čo príde. Čo môže byť a bude nové!
Mnohí z nás sme tento prelom času a prechod prežili mnohokrát. V mnohom sme poučení, skúsenejší a múdrejší. Ako evanjelickí kresťania vieme, že očakávať naozaj niečo nové, nie je možné, bez hlbšieho ponoru a zamyslenia sa nad doteraz prežitým. Nad poznaním, ako to bolo na začiatku. Veď i tento starý rok bol ešte nedávno nový. Bol ako nepopísaný, biely list papiera, na ktorý sme písali denne nové a nové kroky, rozhodnutia, úmysly a zámery.
Jedným slovom – očakávanie nového života a tak aj lepších dní nie je možné bez sebaspytovania a bez – pokánia! Nesmie chýbať naše prvé “p”.
Boli sme verní Tomu, ktorý je večný? Ktorý bol – “prv než sa vrchy zrodili, než boli utvorené zem a svet? Boh od vekov až na veky? U ktorého je: nie jeden, ale tisíc rokov ako jediný deň? To nám pripmenul už Mojžiš vo svoje modlitbe, ktorú sme sa spolu opäť modlili…(Ž 90) Spoznali sme a uvedomili si Jeho vernosť?
Že bol “Bohom s nami” – Emanuelom – aj v tom odchádzajúcom roku av dňoch, v ktorých sme sa nielen všelijako namáhli, ale videli dobré aj zlé veci ?
Ak je On verný-v zasľúbeniach, ktoré nám dal, ale aj v slovách súdu, boli sme Mu verní aj my? Verní v chodení po Jeho cestách, v živote podľ a Jeho vôle? Veď život, ktorý žijeme, i keď sa to niekomu na prvý pohľad nemusí tak javiť, nie je iba životom v ktorom my sami určujeme svoje kroky. Ba neurčujú ich napr. len tí hore: mocní, bohatí, múdri často len pre seba…Nad nimi i nad nami stojí Božia láska i moc. Naučii sme sa “počítať dni nášho života”, ako dni Božej milosti a poznania, že Boh chce byť s nami?

Počuli sme o jednej možnej odpovedi z historie ľudu SZ.
Keď kňaz a sudca – duchovný vodca a pastier Samuel zvola ľud Izraela do Micpy, začala sa nová kapitola v jeho dejinách. Po 2O ročnej porobe a útlaku zo strany mocnejšícjh Filištíncov sa predsa len vrátila truchla zmluvy s doskami DESATORA do ich vlasti, na ich územie. Na miesto, kde sa smeli zhromaždiť slobodne k svojim boholsužnbám. Smeli sa vrátiť k svojim duchovným koreňom a k zmluve, ktorú Hospodin s nimi uzavrel skrze Mojžiša na Sínaji. Truhla Hospodinova sa vrátila a bolo jasné: Boh je s nimi! Ale čo oni? Boli s Hospodinom?

Ukázalo sa, ako rýchlo sa mohí prisposobili za púhych 20 rokov okolitému pohanstvu. Všade naokolo, v celej ich krajine samá modloslužba. Samé oltáre cudzím bohom – od Dagona, vyžadujcemu obete ich detí, až po rôzne aštarty- bohyne lásky a plodnosti, ktorých uctievanie bolo spojené nielen s duchovnou zradou, ale aj telesnými pôžitkami.
Je isté, že taká bohoslužba sa mnohým páčil.!? Kňažky aštarty obšťastňovali aj izraelských mužov. Srdce ľudu si toto všetko obľúbilo a zamilovalo! Spojiť “príjemné s užitočným sa zdalo racionálne, rozumné a perspektívne – veď práve takto žili aj vtedajší bohatí, mocní a úspešní okolo nich.

Samuel vyzval k očiste od duchovnej zrady a volal k obráteniu! Obrátenie však nie je možné bez predchádzajúceho odvrátenia sa! Skutočne sa obracia iba ten, kto sa najskôr od toho, čo nebolo čisté – odvráti! Ľudu Samuelovmu sa dostalo napomenutia a na výzvu reagovali nie s nadávaním, ale pozitívne. Kajúce modlitby im pomohli k odvahe vzdať sa nádeje, že blaho si zabezpečia podliezaním Filištíncom a chovaním sa ako šteňatá – zbieraním omrvniek z ich stola. Naopak – opustením pohanského spôsobu života a návratom k Bohu. To znamená aj k Božiemu zákonu. Odvrátenie sa, obrátenie a návrat – to je pokánie. Ak sa tak nedeje celým srdcom – nejde o nijaká pokánie.

Bratia a sestry v Pánovi!

Starý rok nás zhromaždil tu v našom chráme a prvé naše slovo tu nemôže byť iné, či sa to dnešným filištíncom a ich ospevovateľom páči, alebo nie: potrebujeme pokánie. Obrátenie, po prvšom odvrátení sa od falošných nádeji a rôznych vier a povier je začiatok cesty k milovaniu Boha a k novej vernosti a poslušnosti Božiemu zákonu.

Samozrejme, ani tým historickým Filištíncom sa počínanie Božieho ľudu nepáčilo. Zhromaždený ľud v Micpe považovali nie za náboženskú púť a náboženskú akciu, ale za politickú akciu, za opovážlivosť a vzburu. Truhlu vrátili, ale iba zo strachu a preto, že im nepriniesla úspech. Ale súčasne nedovolili, aby bola znakom novej poslušnosti, alebo novoty života. Brali to ako odpor, ktorý treba zlomiť vojenskou mocou a silou.

V takej situáci ťahali veriaci Židia za kratší koniec. Zostala im iba jedna možnosť. Použiť inú moc, ako sú zbrane. Akú moc? Čo je dobru zbraňou pre duchovný boj a zápas cirkvi? “Zbroj výborná i sila”! Bolo nutné obrátiť sa k Tomu, ktorý je verný a prítomný. Preto po prvom “p”- po pokání, nasleduje aj druhé “p” – prosba!

Ich prosba bola vypočutá. Takou je každá úprimná prosba z viery. “Modlitba z viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne”- svedčí aj skúsenosť apoštola Jakuba. To je to druhé “p”, prečo sme aj my prišli sem, do spoločenstva viery, do chrámu.
Dvadsať rokov prešlo, ako stratil Izrael truhlu Hospodnovu. V Micpe sa začínalo nové obdobie, druhá dvadsiatka a svoju ďalšiu cestu chceli začať s Božou pomocu a ochranou.

Pred vyše dvadsiatili rokmi som vám povedal, že ak sme 4O rokov blúdili a išli nesprávnym smerom – toľko rokov budeme hľadať cestu a kráčať späť a hľa. Skutočnú cestu vedúcu z domu otroctva, k slobode a nájdeniu “zasľúbenej zeme”. K nájdeniu nových podmienok a vlasti, ktorú budeme mať radi a v úcte.

Vyše polovice cesty a blúdenia máme, dúfajme, za sebou. Spoznali sme, že máloktorí z tých, ktorí “ohrbateli v Egypte” a majú skrivené chrbice, sa dokážu narovnať. Nádej a naša prosba je v tom, aby do dobrej zeme, do milej pozemskej vlasti prišli aspoň naše deti a vnúčtá. Pravda, vo vedomí, že to nie je cieľ – ale iba zastávka pred vojdením do odpočinku pravého, večného, do odpočinku Božieho.

K prosbe, ktorá Bohu dôveruje, prichádza aj odpoveď! Prichádza Božia moc a pomoc! Tak to zažili, skúsili a spoznali Samuel a jeho ľud. Preto mohol Samuel postaviť kameň, ktorý nazval EBEN EZER. Kameň pomoci: až potiaľto nám pomáhal Hospodin! Posvätil ho, a stal sa základným kameňom nového bohoslužobného miesta, miestom nového stretania sa v dôvere a v radosti s Hospodinom.

Tak máme urobiť aj my dnes. Sme tu, aby sme prosili a potom aj – poďakovali! Chceme dnes ostaviť v mnašom srdci a vduši kameň pomoci! Náš EBEN – EZER. To je naše tretie “p” ! Vyznanie, že napriek všetkému blúdeniu, až potiaľto aj nám pomáhal Hospodin!

Prinášame sem svoje vlastné i spoločné poďakovania Hospodinu! Poďkaovanie za milosť a za dary telesné i duchovné. Za tie, ktoré sme prijali v roku,ktorý zavierame, ale aj v tých rokoch, ktoré mu predchádzali. Čas minulý, prítomný a budúci nie je izolovaný! Je to čas, v ktorom máme účasť na Božej večnosti.

Áno. Ďakovali sme v tomto roku už viackrát. To je pravda! Ďakovali sme pri spomienke na posviacku základného kameňa tohoto nášho kostola. Za chrám, ktorý dúfajme, nám už nik nevezme, neukoristí alebo nevypáli ! Ktorý tu zostane ako EBEN EZER aj pre našich potomkov. – Ak pravda, si ho sami nezapredáme a toto miesto ľahkomyseľne neopustíme!

Ďakovali sme pri rozlúčkach a spomienkach za život a službu lásky našich drahých. Poďakovali sme za manželstvá a za naše pokrstené deti a vnúčatá. Poďakovali sme tu za úrody zeme a mnohí z vás aj za požehnanie pri osobných výročiach. Poďakovali sme za krásne Vianoce a poďakujme všetci spolu opäť.

Preto sme tu teda aj dnes. V deň a večer zdanlivo nesviatočný – a predsa čas milosti. Využime ho k nášmu trojnásobnému, osobnému i spoločnému “p”. K pokániu, prosbám i k poďakovaniu!
Nech toto všetko zaznie nielen z našich úst, ale aj sŕdc! Amen

Závierka občianskeho roku 2012 – Sobotište – Ľ.Batka st

Komentovať