Dr.M. Luther a Dr.J.Tetzel
31.október 1517 sa stal historicky významným dňom. Vtedy Luther pribil svojich slávnych 95 výpovedí na severné dvere kláštorného kostola vo Wittenbergu. Tieto dvere boli takpovediac „tabuľou univerzity“, na ktorej sa zverejňovali vyhlásenia a oznamy. Luther nimi vyzval učencov z Wittenbergu alebo z iných miest k akademickej debate o význame odpustkov. Kto nemohol prísť, mal svoju mienku predniesť písomne.
Už v prvej výpovedi definuje, čo je vlastná podstata pokánia. Nie je to jednorázový úkon, ale je to celoživotný postoj vo vzťahu k Bohu.
V ten istý deň poslal Luther list arcibiskupovi Albrechtovi z Mainzu, v ktorom ho prosil, aby napomenul Tetzela, nech nekáže o odpustkoch a nech stiahne svoje vlastné nariadenie o odpustkoch. K listu pripojil odpis svojich 95 výpovedí, aby Albrecht videl, aká sporná by bola viera, ktorá vyplýva z odpustkov. – Po teologickej stránke sa odpustok vysvetľoval tak, že pochádza z nadbytočných skutkov svätých a Krista, ktorí ich spravili viac, ako to bolo nevyhnutné k ich svätosti. Cirkev ako správkyňa týchto pokladov mohla z nich veriacim niečo poskytnúť. Aby Albrecht mohol splatiť svoje dlhy za kumulované cirkevné úrady ( dnes cca 700 OOO Eur) , dovolil mu pápež predávať odpustky na vlastnom území.
Albrecht z Mainzu si pre svoju vec získal skúseného odpustkového kazateľa Jána Tetzela. Tento dominikán pôsobil v tejto oblasti viac ako 10 rokov. Nešetril sľubmi a vystatoval sa, že svojimi odpustkami zachránil viac duší ako svätý Peter svojimi kázňami. Fridrich Múdry nechcel Tetzela vidieť na svojom území, pretože nechcel, aby peniaze jeho poddaných išli mimo územia krajiny. Tetzel však pôsobil presne na hraniciach saského kurfirstva, aby sa u neho mohlo uchádzať o odpustky aj veľa wittenberských občanov.
Tetzel bol presvedčený, že heretik Luther by mal byť behom troch týždňov upálený a že by jeho popol mohol poslať do neba v kúpacej čiapke. Albrecht oboznámil kúriu s Lutherovou činnosťou. Rovnako aj dominikáni ho udali v Ríme. /Luther bol augustinián/ V Ríme chceli túto „ mníšsku škriepku“ s Lutherom zlikvidovať podľa možnosti rýchlo a bez rozruchu tým, že ho predvolali do Ríma.
Medzitým proti Lutherovi vystúpil aj Tetzel a pri príležitosti svojej licenciátnej skúšky predložil v 106 tézach svoje stanovisko. Obhajoval pritom aj svoj výrok: „ Hneď ako peniaz do truhly skočí, duša z očistca vyskočí“. Hoci dominikána Tetzela promovali v Ríme za doktora teológie, bolo jasné, že zašiel príliš ďaleko. Pápežský diplomat Karol von Militz „ho zotrel“ a vyhrážal sa mu, že ho v Ríme obžalujú kvôli jeho nemorálnemu životnému štýlu a jeho pochybným finančným praktikám. Pre Tetzela to bol ťažký úder, preto sa utiahol do svojej cely v dominikánskom kláštore v Lipsku. Ako zlomený muž tu zomrel roku 1519.
Luther však Tetzela ľutoval a napísal mu pred smrťou útešný list, v ktorom ho prosí, „aby bol dobrej mysle a nebál sa spomienok naňho /Luthera/, ale si zachoval pokojné svedomie aj napriek veľkému pápežovmu rozhorčeniu“.
Tu, ako aj pri mnohých iných príležitostiach vidieť, že Luther bol vždy dušpastierom a to aj vo vzťahu k ľuďom, ktorým po teologickej stránke čo najdôraznejšie oponoval.
/ Podľa knihy H.Schwarz: Martin Luther, Tran. 1999, str.19- 22/
Slovak