Cantate – spievajte

                                                         Cantate – spievajte

 

J 16, 5- 15:

“Ale teraz idem k tomu, ktorý ma poslal, a nikto z vás neopýta sa ma: Kam ideš? (6) Ale že som vám to povedal, smútok vám naplnil srdce. (7) Ja vám však pravdu hovorím: Vám prospeje, aby som odišiel; lebo ak neodídem, Radca nepríde k vám; ale ak odídem, pošlem Ho k vám. (8) A keď príde, poučí svet: o hriechu a o spravodlivosti a o súde; o hriechu, že neveria vo mňa; o spravodlivosti, že idem k Otcovi a viac ma neuvidíte; (11) a o súde, že knieža tohto svet je už odsúdené. (12) Ešte mnoho vám mám povedať, ale teraz neznesiete. (13) Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci. (14) On mňa oslávi, lebo z môjho vezme a bude zvestovať vám. (15) Všetko, čo má Otec, je moje, preto som vám povedal, že z môjho vezme a bude zvestovať vám. Amen

 

       Bohumilí kresťania!

 

      Cantate – Spievajte! – Spievajte, to je názov dnešnej nedele, 4.po Veľkej noci. Kresťania spievajte! Znie to ako rozkaz (imperatív). V skutočnosti rozkazom a výzvou aj je. Lenže človek nemá rád rozkazy a príkazy . Už žiaci v základnej škole nemajú radi domáce úlohy a najmä tzv. povinné čítanie krásnej literatúry. K ľudskej prirodzenosti patrí, že zo všetkého najradšej  máme porušovanie príkazov. Ľudí s pevnou vôľou je málo. Bežne vidíme, že aj najkrajšie predsavzatia ľudí sa menia na trosky a prach. Niečo je v človeku, čo sami nevieme  a nechceme pomenovať, čo obchádzame , ako kocúr horúcu kašu…Pán Ježiš  povedal učeníkom, že im pošle Ducha Radcu, ktorý poučí svet o všeličom. Medzi iným aj o hriechu. Najväčším hriechom je nevera – neprijatie jedinečnej zvesti evanjelia. Správy o tom, že Boh dal svojho Syna za nás a že On vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie.

 

     Ak však ktokoľvek z ľudí príjme evanjelium – a to nie ako príkaz, ale ako oznam (indikatív), ak príjímame to svetlo a posolstvo veľkonočného rána, ak sa odvážime veriť evanjeliu, všetko sa mení!  „Ja žijem, aj vy budete žiť“! To je evanjelium, ktoré cirkev má niesť tomuto svetu. A tam, kde je viera, tam je aj radosť z odpustenie hriechov. Tam príkaz spievať na oslavu víťaztva je nie bremenom, ale samozrejným, radostným dôsledkom. Charakter veriaceho je iný ako neveriaceho. To ľudské, prirodzené sa mení na „nadprirodzené“. Starý Adam je umŕtvený a nastupuje nový život v nás. Ak sa teda cirkev, ako spoločenstvo znovuzrodených kresťanov z vody  a Ducha pýta, čo  máme urobiť my pre naše spasenie – odpoveď neznie: nič – ale znie takto: „Jubilate“! Radujte sa! – Cantate! Spievajte!- Rogate! Modlite sa a dobrorečte menu Pánovmu!

   

     Je to ťažká práca? Pre niekoho azda áno, pre veriaceho je to samozrejmosť a druhá prirodzenosť. Veriaci ľudia boli vždy ľuďmi radosti, spevu a modlitieb, ochoty nasledovať Dobrého Pastiera a Biskupa našich duší. Dlhý by to bol rad mien, ktoré môžeme spomenúť, preto za všetkých poviem iba dve mená: Martin Luther a Juraj Tranovský!

     

    Výzva: Spievajte (cantate) nie je teda primárne pozvaním do zborového spevokolu. Nie je  na prvom mieste výzvou ani k učeniu sa novej liturgii našej cirkvi, alebo novým piesňam a melódiam. Tým menej je však dôvodom surovej a často necitlivej kritike nášho Spevníka a liturgie, piesní rytmických domácej tvorby a ešte rytmickejších z duchovnej  tvorby iných kresťanov, pochádzajúcich z iných krajín a národov.

      

      Výzva : spievajte – nie je výzvou  spievať sebe! Mám veľkú a snažú prosbu najmä k duchovným našej drahej cirkvi, ktorí sa naučili, -kto vie od koho a odkiaľ, –   vyzývať spoločenstvo veriacich, cirkevné zbory, alebo skupiny mládeže, detí, žien a pod. takto: “A teraz si zaspievame  pieseň túto, alebo aj túto…“! Mám na mysli to slovíčko: zaspievajme si!, namiesto toho, aby sme hovorili jasne a jednznačne: Zaspievajme pieseň! 

Každý farár pozná výrok J.Tranovského: “Dvakrát sa modlí, kto spieva, len keď srdce pri tom býva”! Pieseň je teda modlitbou! Citara sanctorum patrí nerozlučne k Fiale odoramnetorum, k modlitbám Bohu milým a príjemným!  Ako by asi znela výzva v ušiach poslucháčov: “Zamodlime si….”?  Asi čudne. Rovnako čudné je: zaspievať si ak ide o oslavu Pána Ježiša Krista, či už ako trpiaceho Baránka , alebo Víťaza nad smrťou. Výzva v cirkvi preto má byť jednoznačná: pomodlime sa! Spievajme! Nie: sebe, si, ale Pánovi duša spievaj! Vrcholom necitlivosti v duchovnej oblasti je, keď mnohí entuziastickí vodcovia najmä mládeže velia takto: A teraz si dáme...(?)

 

      Čo je však , bratia a sestry, tým prvoradým dôvodom našej ochoty k spevu a oslave Pána Ježiša? Je to Jeho víťaztvo, ktoré premohlo svet. Po vzkriesení sa Pán dával poznávať svojim, ale súčasne ich už vopred upozornil, že Jeho telesná prítomnosť na zemi sa skončí! Odchod znamená rozlúčku s nami, ktorí sme v tele a rozlúčka prináša smútok. Pán to vie, vidí, pozná a hovorí s láskou učeníkom:” smútok vám naplnil srdce!

Súčasne však  jedným dychom dokladá dôležité posolstvo: „“Ja vám však pravdu hovorím: Vám prospeje, aby som odišiel. Lebo ak neodíem, Radca nepríde k vám, ale keď odídem, pošlem Ho k vám“.

      

     Odchod Pána Ježiša z tohoto nášho spôsobu života a existencie neznamená, že sa nebo opäť zavrelo. Ono ostáva už natrvalo otvorené pre nás. Dokonca do tej miery, že v tomto novom čase samo „nebo trpí“, znáša násilie, že sa do neho môže zrazu tlačiť aj ten, kto v tomto živote spieva  a tancuje iba sebe. Kto iba sebe žije, kto iba sebe zhromažďuje, kto iba seba vidí a pozná.  Preto musel Ježiš povedať podobenstvo o tom, že pri nebeskej oslave našiel Pán pri stle aj takých priateľov, ktorí neboli oblečení ho sviaotčného rúcha a napokon museli pekne vstať a s hanbou odísť.

        

    Dnešnú vyzvu k spevu vnímajme preto ako výzvu k celoživotnému postoju, ktorý je odrazom a vyjadrením vnútorného stavu našej duše, plnej spevu, jasu, radosti a ochoty oslavovať meno nášho Pána. On je víťaz nad hriechom, smrťou a peklom.  Preto Jeho víťaztvo má rezonovať v nás trvalo a spontánne. A to v každej situácii. Aj pri našich rozlúčkach, v  skúškach života, v boji viery i v umieraní! Ap.Pavol vyznal: “ V sláve aj v potupe, v zlej i dobrej povesti, ako zvodcovia , a predsa pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi, ako umierajúci a ajhľa žijeme, ako káraí, a predsa neumorení, ako smutní, ale vždy veelí, ako chudobní, a predsa mnohých obohacujúci, ako nič nemajúci, a predsa všetko v moci majúci“( 1 K 6,8-1O).

                 

     Pán Ježiš sa nielen rozlúčil s učeníkmi a na krátky čas ich ponechal v tomto svete zasľúbiac im Ducha – Radcu, ktorého Ho aj poslal. Je to ďalší významný dôkaz Jeho moci po slávnom vzkriesení . Duch Svätý, ako Radca, Utešiteľ, Vodca, Sprievodca je s nami stále a na každom mieste. 

     Už som pripomenul, že nás učí poznať náš hriech, ale učí nás aj o„spravodlivosti“. O spravodlivosti, že ide k Otcovi, aby dokázal a dokumenotval, že od Boha vyšiel, že On a Otec jedno sú! Toto svedectvo bolo pre mnohých veľkým pohoršením a rúhaním. On odpovedá aj na výzvy odporcov a dokazuje pravdu svojho evanjelia! Vstupuje na nebesá, ale aj zosiela Ducha pravdy, ktorý pôsobí. Tvorí Cirkev, udržuje oheň viery a dáva silu a odvahu k životu lásky všetkým veriacim.

             

       K podstate viery, ktorú pôsobí a buduje Duch pravdy, Duch Boží a Kristov, je aj istota o zničení a odstránený kniežaťa tohoto sveta a každej jeho  bašty, ktorá tu dnes ešte zostáva a straší. Tak, ako zostali betónové bunkre po 2.svetovej vojne napr. na albánskom jadranskom pobreží, tak, ako keď po skončení vojny niektorí pohlavári národného socializmu zostali , skrývali sa, konali, konšpirovali, alebo zastrašovali, tak aj  služobníci kniežaťa tohto sveta ešte žijú, zastrašujú, konajú. I keď víťaztvo  Pána Krista je isté a jeho súd  a rozsudok je jasný. Nás to však nemá ani pomýliť, ani zastrašiť.  Všetka moc, sláva a život v plnosti patrí Bohu Otcu a Jeho Synovi a skrze Ducha Svätého aj nám, ktorých znovuzdrodzuje a vierou udržuje na spasenie.

          

    V tomto svete a čase vidíme a stretáme sa aj s pominuteľnosťou, čo nás môže zarmútiť, možno niekedy aj prestaršiť. Aj vtedy znie výzva k radostnému spevu, k oslave a k chvále Toho, ktorý je Pán. K oslave Toho, ktorý oprávnene hovorí: “ Všetko, čo má Otec je moje, preto som vám povedal, že Duch Svätý z môjho vezme a bude zvestovať vám.“ (v.15) 

Ak Duchom, ktorý je nám daný od Otca a Syna žijeme, je spev najprirodzenejším a najvhodnejším vyjadrením toho, „čo srdce vie a duša cíti. „  Refrén nášho radostného spevu a celého života je teda zrejmý: „Kde je, ó smrť, tvoje víťaztvo, kde je, ó smrť, osteň tvoj? A slovami  známej piesne dodávme: “-srdce, ktoré Ježišovu obeť prijalo, z Božích rúk, ktože by vytrhol ?” Amen.  

 

                                                          4.nedeľa po Veľkej noci – Sobotište  2011 –  Ľ.Batka st.

         

Komentovať