Jubilate – plesajte!
2 Kor 4, 16 – 18:
“ Preto neochabujme, ale aj keď sa náš zovnútorný človek ruší, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. (17) Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia, získa nám prenesmiernu hojnosť večnej slávy, (18) keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.” Amen
Bohumilí kresťania!
Jar v prírode razantne pokročila. Prvé jarné kvety, ktoré nás po dlhej zime potešili už odkvitli. Povieme si v duši: škoda, že tá krása netrvá dlhšie. Ale aj tu platí slovo Písma: usychá tráva, vädne kvet...Podobne rýchlo odkvili aj prvé stromy, ktoré boli pred týždňom plné bielych a ružových kvietkov. Ich nežné lupienky už rozfukuje vietor. Je to však dôvod k smútku? Určite nie, veď vieme, že z mnohých kvetov sa stanú plody a my sa smieme už teraz tešiť na prvé čerešne a ďalšie chutné ovocie a plody.
Aj sviatky Veľkonočné, túžobne očakávané a radostne vítané sa pominuli. Mnoho ľudí si po troch týždňoch už ledva spomenie že tu nejaké sviatky s nádherným posolstvom boli. Na miesto sviatočných dní nastúpilo mnoho všedných starostí, a neraz aj mnoho problémov a ťažkostí. V práci, v povolaní, ale aj v osobnom živote ľudí sa po troch týždňoch mnoho zmenilo. Niektorí prežívajú stratu zdravia, niektorí aj dni smútku a lúčenia s ľuďmi blízkymi a drahými. Skôr, alebo neskôr, každý z nás si uvedomí pominuteľnosť všetkého na tejto zemi, vrátane vlastnej existencie.
Mohlo by sa zdať, že radostné posolstvo Veľkej noci a oslava Kristovho zmŕtvychvstania musí ustúpiť šedej všednosti a niekedy aj tmavej skúsenosti časného života. Vždy nanovo zisťujeme, že sme iba prach zo zeme, že sme, ako to povedal ap.Pavel, iba “hlinené nádoby”. Nádoby, ktoré sú zo zeme a do zeme sa vracajú.
Lenže práve tu a vtedy, keď sa stretáme s udalosťami smutnými alebo ťažými, máme myslieť tým viac na posolstvo prvého veľkonočného rána, ako zaznelo pri Kristovom otvorenom hrobe: “Vstal, niet ho tu, ajhľa miesto, kde Ho boli položili”!
Dnešná nedeľa, ktoré v cirkvi svätíme má názov JUBILATE, čo znamená: Plesaj! Plesajte! Chce nám pripomenúť, že my kresťania máme vždy dôvod na radosť. Dôvod na plesanie a oslavu toho, čo je obsahom veľkonočného evanjelia.
SZ Boží muž Jób, napriek svojmu veľkému utrpeniu a napriek skúškam, do ktorých ho viedol pokušiteľ, vyznáva v sile viery a nádeje v Božium moc a milosť: “ Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví aj nad mojím prachom. Moje oči, nie cudzie ho uvidia”! Samotný Pán Ježiš Kristus pred svojím utrpením a smrťou dával do sŕdc učeníkom radostný výhľad, napriek skutočnosti svojho utrpenia a smrti na kríži. Hovoril im to známym slovíčkom: máličko! “Máličko a neuvidíte ma, zase máličko a uvidíte ma”.
To, čo je v skutočnosti prchavé a nestále, to je radosť sveta. Takou bola aj radosť tých, ktorí sa tešili, že Ježišov život bol zmarený a Jeho telo spočinulo v hrobe. Táto radosť tých, čo Krista neprijali bola predčasná. Ježiš dáva svojim iný výhľad a s ním aj radosť trvalú a stálu.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Táto radosť z Pánovho víťaztva je hodnotou, ktorá má vstúpiť do nášho života práve vtedy, keď sa nám zle deje. Keď starácame životný optimizmus, alebo nás zastihnú nejaké skúšky života a viery. Ponuka radosti a dôvod k plesaniu je totiž tým ovocím, občerstvujúcim a vzácnym, ktoré plynie z Kristovho víťaztva. Neznamená to, že by skúšky viery na veriacich v Krista neprišli a nemali prísť. Toto Pán svojim učeníkom nesľúbil. To, čo sľúbil, je Jeho prítomnosť, Jeho príhovorná modlitba a Jeho pôsobenie skrze Ducha Svätého na našu dušu a nášho ducha. Aj v tej najväčšej skúške, ktoru je smrť a oddelenie duše a tela, máme vedieť, že nebudeme a nie sme ponechaní sami na seba. Už dnes viera v Krista je tým spojivom, ktoré nás s Ním spojilo tak, že “nikto a nič nás nemôže od Neho odlúčiť”./R 8/
Apoštol Pavel túto základnú pravdu opakuje a nanovo pripomína aj korintským kresťanom a cez slová svojho listu aj všetkým ostatným.“Preto neochabujemem aj keď sa náš zovnútorný človek ruší”. Tu má na mysli telesný život človeka. Neraz sa nám naši blízky a drahí akoby strácali priamo pred našimi očami. Strácajú sa a vädnú ako tie kvety a padajú ako okvetné lístky z rozkvitnutých stromov. Súčasne platí, že to, čo vidíme na iných, máme čakať aj sami na sebe. Náš vonkajší človek podlieha ustavičnej premene a nestálosti. Ako na inom mieste Božie slovo hovorí” Spanilosť je klam a krása je márnosť...” Márnosťou je aj sila muža a akékoľvek postavenie človeka. Všekto, v čom sa najčastejšie a najradšej kocháme – “to minie než sa nazdáme”.(EF)
Apoštol Pavel však vie aj o vnútornom, duchovnom živote veriaceho kresťana. Vie o vnútornom človeku v nás, ktorý sa obnovuje a rastie z iných zdrojov a z iných hodnôt, ako sú zdroje tela. Má na mysli zdroje duchovné, ktorými sú Božie slovo a sviatosti Ježiša Krista.
Skúsenosť veriaceho v Krista je nasledovná: Ak s Kristom žijeme, nie sme sami a bez pomoci. “Náš vnútorný človek” sa má a môže obnovovať a posilňovať denne a vždy nanovo. Vtedy, keď žijeme s Kristom Pánom v spoločnstve viery, nie sme sami, odkázaní iba sami na seba. Aj keď utrpenie kresťanov bolo a je aj dnes “bremenom súženia”, ktoré sa môže zdať neprekonateľné a nezvládnuteľné, smieme žiť z poznanej a vyskúšanej pravdy, že “toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám prenesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na n e v i d i t e ľ n é! Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné”! Toto nie sú iba prázdne slová apoštola Pavla, ale za nimi stojí jeho osobá skúsenosť obrátenia a osobná skúsensoť viery, keď ho osvielilo svetlo nebeské a slovo Ježišovo na ceste do Damasku.
Preto aj nám platí výzva: Jubilate – Plesajte!
Milí bratia sestry!
Iste poznáte ja vy, či už zo svojho okolia, alebo zo života osobného, alebo vlastnej rodiny nečakané premeny, keď sa nejaký človek dlhodobo vzpieral svetlu nebeskému a neviditeľnému, ale napokon predsa prišlo k zmene. Vieme, že svedectvo, alebo skúsenosť o takejto zmene je povzbudením a inšpiráciou pre zmenu životného postoja pre mnohých ľudí.
Lenže stáva sa aj opak. To, že mnoho ľudí hľadí iba na veci viditeľné a časné. Ak sa udeje akákoľvek zmena k horšiemu, ak doľahne na niekoho bremeno súženia, mnoho ľudí i kresťanov zneistie a zažijú otras viery. Nie vždy sa dokážu z toho ľudia spamätať.
V živote platí všeobecne platí pravidlo: Kto je pripravený, nie je ohrozený! Napr.Japonsko, ako ostrovná krajina často zažíva zemetrasenia. Už malé deti vedia, čo robiť, ako za zachovať, pri prvých príznakoch zemetrasenia. Dlhodobým nácvikom v rodinách, v škole i na pracoviskách mnohí vo chvíli nebezpečenstva vedia urobiť správne kroky a tak si zachovajú život.
V našom duchovnom živote platí niečo podobné.“Bremeno súženia” môže získať veriacemu “prenesmiernu hojnosť večnej slávy”! Ak spojenie s Pánom Ježišom Kristom nepretrhneme, ak na Jeho život a vzkriesenie pamätáme, ak naše spojenie s Kristom v Krste svätom vytvorené Duchom Svätým neprerušíme, nie sme sami, ani opustení. Spievame a vyznávame aj dnes slovami našej veľkonočnej piesne, z pera veľkého trpieľa M. M.Hodžu:
Bremeno ťažké keď ma tlačí, hľadám v Bohu uľavenie.
Keď nariekam v žalostnom plači, pripomenim si vzkriesenie:
mojho Krista, v Ňom mi chystá Boh nebo doista
v Ňom mám najdrahší poklad najväčší, tým sa teším. /ESP 127,1/
Je to ten istý zdroj, na ktorý sa opieral Dr. M.Luther v ťažkostiach, keď si pripomínal: Baptisatus sum! – Som pokrstený! Tu sa totiž udialo spojenie s Ježišom, ktoré v Krste svätom koná Boh Otec skrze Ducha Svätého. O našom Pánovi a Spasiteľovi, ktorý z mŕtvych vstal a sedí na pravici moci Božej platí: Neviditeľné je večné! Preto máme dôvod k pravej radosti a plesaniu v každom čase. Amen.
3.nedeľa po Veľkej Noci – Sobotište 2012- Ľ.Batka st.
Slovak