Ivan Krasko: Nad ránom…
Nad ránom vtanem ja našu na nedeľu
a prvý voskovicu zažnem čitobielu
šerého chrámu ku ikonostasu.
Svätyne dlažby nemo, bez rušného hlasu
horúcim čelom dotýkať sa bude
znavená hlava moja- – –
Rudé
keď slnka lúče zlietnu
na oltár Pána v nedeľu tú Kvetnú
a iní hriešni prídu do kostola,
ja ďaleko už budem od Božieho stola – –
No niekde vzadu, v najtemnejšom kúte
stáť bude ktosi ticho, nepohnute
a jeho oči slzou zatrbliecu – –
- – – – – – – – – – – – – –
Ja prvý zažnem pred oltárom sviecu,
ten druhý vzdychne s vôňou v tymiane:
v posviacku túto pomiluj, ó, Pane!
- – – – – – – – – – – – – –
zavčasu každý z nás v ten sviatok vstane!
Zo zbierky: Nox et solitudo (Martin 1909)
Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto (1876 Lukovištia- 1958 Bratislava) Básnik, chemik, senátor, podpredseda NZ.
Jeho poézia je “myšlienkovo bohatá, esteticky sýta” /M.Gašparík.Pred takou poéziou sa skláňa i duch F.X.Šaldu: ”To bol snáď môj najsilnejší básnický dojem slovenský pred vojnou. V jeho “Nox et solitudo”, v jeho “veršochô hovoril pritlmene básnok veľkej citlivosti, človek šiesteho zmyslu pre tajomné vplyvy životné, ktorý videl podľa svojho i do seba i do života”.
Slovak