Ťažkosť a požehnanie kresťanskej výchovy
Žid 12, 5-12:
”A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám zneje ako synom: Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou a neklesaj, ked ťa tresce, (6) lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a švihá každého, koho prijíma za syna. (7) Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával? (8) Ak zostávate bez prísnej výchovy, v akej majú všetci podiel, ste cudzoložňatá a nie ste synovia! (9) A potom: mali sme telesných otcov, ktorí nás vychovávali a ctili sme si ich. Či sa nemáme tým viac poddať Otcovi duchov, a budeme žiť? (10) Veď tamtí vychováívali len za krátky čas, ako uznávali za dobré, On však pre naše pravé dobro, aby sme sa stali účastní Jeho svätosti. (11) Pravda, nijaká prísna výchova, dokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou, potom však prináša ovocie spravodlivosti a uspokojenia tým, čo boli ňou pocvičení”. Amen
Bratia a sestry, milí rodičia, milé deti!
So začiatkom nového školského roku začali nové úlohy nielen pre školákov, ale aj pre rodičov a naše kresťanské rodiny. Škola a v nej učitelia a pedagógovia majú svoje vlastné programy a úlohy v procese, ktorý sa nazýva: vyučujúco – výchovný. Dôraz je spravidla na slove: vyučovanie. Tu sa sústreďuje najväčšia pozornosť a úsilie. Tu má škola svoje vlastné úlohy, ale aj problémy a my chceme prosiť nášho Pána o požehnanie všetkých: rodičov, deti i učiteľov. Aby bol tento školský rok rokom úspešným, požehnaným. O hodnote vzdelania sa dnes už nemusíme presviedčať. Každému je táto hodnota zrejmá, i keď, žiaľ, aj tu výnimky potvrdzujú pravidlo.
Pokiaľ ide o výchovu našich detí, tu je situácia iná. Treba povedať, veľmi zložitá a náročná. Tu do hry vstupujú často aj starí rodičia, najmä ak ide o výchovu v kresťanskom duchu, vo viere a pobožnosti. Tu má neraz mladšie pokolenie rodičov určité rezervy.
Zvlášť veľké rezervy majú v podpore rastu viery a vyučovaní ceste spasenia mnohí krstní rodičia. Prijali veľkú úlohu: stáť na pomoci rodičom a deťom. Majú svoje mnohé a veľké obdarovania od Pána Boha ! Aj príkaz Pána Ježiša Krista je trvalo platný: Pokrstených –”učte zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal”. Keďže žiaden kresťan nie je vyňatý z misijného poslania cirkvi, platí to tým viac o krstných rodičoch, ktorí priali verejne toto poverenie pri Krste svojich krstných detí. Je to však neraz veľmi ťažké a komplikované. Spôsob života dnes túto službu neraz až znemožňuje, hoci možno dobrá vôľa nikomu nechýba. Preto chcem aspoň povzbudiť krstných rodičov: ak už nemôžete byť osobne pri duchovnom raste a duchovnom vzdelávaní svojich krstných detí, buďte vždy aspoň modliacimi sa krstnými rodičmi! To by iste nebolo málo… Inak je to však veľká rezerva a veľký potenciál spoločnej služby, ktorá by iste priniesla dobré ovocie, ak by sme ju v praxi rozvinuli lepšie ako doteraz.
Iný problém, ktorý je zrejme základný, vzniká pri samotnom slove výchova. My ňou rozumieme kresťanskú výchovu, výchovu ku kresťanskej dospelosti. Vzrastanie v poznávaní nášho Pána a Jeho vôle. Poznanie sily zbožnosti, ktorá nemá byť iba v slovách, ale aj v celom živote zjavná a prítomná. Lebo: “pobožnosť je na všetko užitočná, lebo má zasľúbenie pre terajší i budúci život”.
K tomu nám dnes chce niekoľko dôležitých právd povedať Pán Boh vo svojom slove a v apoštolskom svedectve. Počuli sme najskôr slovo z knihy Prísloví. K nemu pristupuje aj apoštolské napomenutie: “Nepohŕdaj syn môj kázňou Hospodinovou a neklesaj, keď ťa tresce, lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva a švihá každého, koho prijíma za syna”.
Pred touto vážnou témou, malé odľahčenie. Prichádza mi na myseľ skúsenosť istého amerického kazateľa, ktorý hovoril v kázni o morálke kresťana, ktorá má byť vyššia, ako morálka tohoto sveta. Povedal: “Poznám, bratia a sestry stovky spôsobov, ako získať peniaze, ktoré nie sú trestným činom, ale stoja v rozpore s naším svedomím”. V nasledujúcom týždni dostal kazateľ spústu listov s rovnakou žiadosťou: Brat kazateľ, prosím vás, napíšte mi aspoň niektoré z tých spôsobov o ktorých ste v nedeľu v kázni hovorili”.
Keď hovoríme o výchove, sú to často veľmi rozdielne predstavy a hodnoty, ktoré sleduje na jednej strane štátne školstvo, naša spoločnosť, a ktoré, na strane druhej, má na mysli cirkev Kristova.
Jeden zo základných rozdielov vo výchove je už samotný pohľad na človeka. Ako kresťania vieme, že sme ľudia hriešni, zlorečení a zatratení pre pád človeka. Že sa rodíme ako “starý Adam”, ktorý potrebuje milosť Božiu, trvalé pokánie a tak aj Božie odpustenie, ktoré máme hľadať a ktoré smieme z milosti Božej aj nájsť.
Etika založená iba na ľudskom rozume a poznaní však vždy hovorila a hovorí, že človek je v podstate dobrý, iba okolnosti, alebo podmienky ho robia zlým. Nezdieľame tento optimistický pohľad na nás, na naše deti, ani na našich blížnych. Vieme, že veľmi skoro sa z “malého anjelika” stane “malý čertík”, bez ohľadu na podmienky a preto človek potrebuje pomoc zhora. Potrebuje Božiu milosť a pomoc. Súčasne však vieme, kde a ako ju môžeme nájsť.
Dnes počujeme aj o prísnej Božej výchove, áno aj o Božom trestaní jeho detí. Je to jeden zo spôsobov konania vo vzťahu: Boh a človek. Preto z kresťanského pohľadu je oprávnený aj primeraný trest pri prejavoch zla, alebo páchaní násilia. Pri určení, obrazne povedané: mantinelov, čiže poriadku v rodine Luther hovorieval o postoji rodiča takto: v jednej ruke jabĺčko, ale v druhej prútik…Do reči našich predkov bol tento postoj pretavený viacerými prísloviami. Napríklad:” Ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma, mamo”! Podobne : “Čo sa Janko nenaučí, to sa Jano nedoučí”.
Prísna výchova a tým viac tresty, najmä telesné, sú v školách vylúčené, ale aj v rodinách temer vytlačené. Spravidla na základe onoho optimistického pohľadu na človeka samotného. Pokiaľ ide o deti, sú dezorientované. Veľmi dlho im trvá, kým sa naučia rozlišovať medzi dobrom a zlom, keď im je v podstate všetko dovolené a dieťa nevidí a nepozná žiadnu hranicu.
Bratia a sestry, my vieme, že škola pôjde svojou cestou a názory, pohľady a poznanie cirkvi považuje za “prekonané”, alebo aj “tmárske” a podobne. Ale to nič nemení na vzťahu Boha k človeku, k zlu, a k hriechu ako takému. Žiaden liberalizmus, alebo filozofický opitimizmus o dobrom ľudskom srdci nemení a nezruší Boží pohľad. Boh je spytateľom sŕdc a duší.
Nezmení ani Božiu prísnosť, ktorá je však vysoko vyvážená skutočnou láskou, idúcou až po obetovanie Syna pre záchranu a spásu človeka! “Tak Boh miloval svet...” smieme počuť a zvestovať pravdu Božieho slova, pravdu o Božom konaní, práve tak, ako zvesť o Božom zákone, z ktorého je zrejmé poznanie hriechu. Božím zákonom je postavená hrádza medzi dobrom a zlom. Toto “zábradlie” chráni našich blížnych pred nami, práve tak, ako aj nás samých chráni pred zlom, neláskou, neraz až agresiou, alebo podvodom našich blížnych…
Preto kresťanskí rodičia majú vidieť aj svoje ratolesti a ratoliestky týmto pohľadom Božím a podľa neho aj uvažovať a konať. Apoštolské slovo a napomenutie teda znie: “Kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával?” Myslí na náročnú a prísnu výchovu. Ona nie je ani v najmenšom popretím lásky, aj keď to svet nevidí, alebo ani nechce vidieť! Opak je však pravdou. Aj prísnosť a náročnosť je prejavom skutočného záujmu o dobro detí a tak aj o žiakov v škole. Zo skúsenosti vieme, že deti majú radi voľnosť. Napr. pri vyučovaní oceňujú benevolenciu a nenáročnosť učiteľa a hovoria o ňom, že “je dobrý”. Neskôr, v dospelosti, hovoria a spomínajú ako na dobrých tých, ktorí boli prísni a nároční, lebo hľadali ich skutočné dobro.
Takto to v dávnejšej minulosti fungovalo v našich rodinách, vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi. Dnes, uvoľnené zväzky rodinné a manželské sú často živnou pôdou k tomu, že sa rodičia pretekajú v korupčnom chovaní voči deťom. Deti citove zanedbané, neraz strádajúce a hladné po láske si rodičia získavajú drahými darmi, či dokonca peniazmi. To deti, ako síce malí, ale predsa len hriešnici vedia dokonale využiť, a neskôr aj zneužiť. Potom býva veľa plaču a sklamania na oboch stranách. Vytráca sa úcta a nastupuje arogancia, duchovná prázdnota a sebectvo.
Apoštolské slovo hovorí: “Mali sme telesných otcov, ktorí nás vychovávali a ctili sme si ich.” Myslí na takých, ktorí sa snažili napodobnovať Boha v jeho konaní vo vzťahu k jeho deťom.
O hodnote samotnej viery, nábožnosti, duchovného života však apoštol hovorí: “Či sa nemáme tým viac poddať Otcovi duchov a budeme žiť? Veď tamtí vychovávali len za krátky čas, ako uznávali za dobré, On však pre naše pravé dobro, aby sme sa stali účasnými Jeho svätosti”. Pánu Bohu máme dôverovať teda aj v ťažkostiach života, áno aj pod krížom. Pravdivé je poznanie ”Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje”.
Učme sa vždy lepšie poznať zásady a hodnotu kresťanskej výchovy. Jej znakmi sú náročnosť, dôslednosť i prísnosť, podľa božieho zákona. “Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával?”
Prosme spoločne o múdrosť zhora i o silu trpezlivosti, lásky a odvahu v kresťanskej zodpovednosti. Pamätajme na pravdivosť apoštolského slova:”Pravda, nijaká prísna výchova, dokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou, pootm však prináša ovocie spravodlivosti a uspojenia tým, čo boli ňou pocvičení”. Tak nerezignujeme na dôslednejšie poznávanie a plnenie Desatora, ako nutnej a potrebnej normy pre naše deti, pre nás rodičov a vychovávateľov bez toho, aby sme pochybovali o skutočnej láske v rodinách, ktoré prijímajú Boží poriadok pre seba a svoj život. Kiež ochutnáme čím viac ovocia spravodlivosti a tak aj Božej milosti a lásky medzi nami i v každej kresťanskej rodine. Amen
12.N.po Sv.Tr – začiatok škol.roku 11.9.2011- Sobotište, Rovensko – Ľ.Batka st.
Slovak