Ako umyť capa- alebo:…

                                                         Ako umyť capa – 

                                              alebo: o poslednom súde.

 

     “Keď Syn človeka príde v svojej sláve a všetci anjeli s Ním, posadí sa vtedy na trón svojej slávy. I zhromadia sa pred Neho všetky národy, a oddelí ich, ako pastier oddeľuje ovce od kozlov a postaví si ovce sprava, kozlov však zľava. Vtedy povie kráľ  tým na pravici: Poďte požehnaní môjho Otca, príjmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta”.

 (Evanj. Matúša  25,31-34)

       Z týchto slov Pánových je zrejmé, že kráľovstvo prijmú iba tí, ktorých si postaví sprava, totiž ovce. Medzi nich však treba smelo zarátať aj baránkov a baranov.

    Nie však kozlov – ako ich decentne nazýva náš preklad NZ. Považujem za dosť veľkú chybu, ak sa v cirkvi veci nenazývajú pravými menami. Ľahko dochádza k omylom a felošným ilúziam. Veď, ktože je kozol? Muž kozy! Ale na to má slovenčina krásny a krátky výraz: cap. Takže oddelení budú ovce a capy (a tiež vlci, v rúne ovčom). Veľký problém je už v tom, že mnohí výrazu kozol ( z českého: kozel) nerozumejú. 

      V škôlke sme sa to učili jasnejšie: “Bola babka, mala capka, poslala ho na kopačku, doniesol jej prázdnu kapsu, cupy-lupy prázdnu kapsu”.  Vieme si ľahko predstaviť, kam potom babka capka poslala… 

    

Lenže, milí moji, videl už niekto ozajstného capa? Mnohí si možno myslia, že je to nejaká mýtická obluda, alebo iba nadávka. Kto z našich súčasníkov videl capa?! Prosím ruky hore. Vidí sa mi – nikto z vás! Jedine, že by ste obľubovali Veľkopopovický kozel!  Videli ho ľudia azda niekedy v minulosti  častejšie? Tiež nie. Lebo dospelý cap sa v podstate nikdy nepásol so stádom. Cap mal a má aj dnes, svoj vlastný domček, akýsi “capník”. Tam by ho bolo možno uvidieť. Iste sú svedkovi, čo k nemu chodia s kozami a potvrdia, že existuje! Lenže na zelených pastvinách capa nenájdete, ani k vodám osviežujúcim a občerstvujúcim so stádom nechodí. Asi preto, lebo už by to neboli vody občerstvujúce. Naviac, kozy a ovce by obťažoval vždy, takže by sa sami nemohli vôbecť pásť, a už by len chradli.

     

    Pán Ježiš hovorí, že ani do kráľovstva cap nevojde. Prečo asi? Nielen preto, že má kopýtka a rohy. Maliari v minulosti, ak chceli namaľovať čerta na stenu, namaľovali v podstate capa. Povieš si: kopýtka mu obrúsime, rohy odrežieme a bude z neho koza. A o kozách Pán nič podobné nepovedal. Kozy i ovce pasie jeden pastier v jednom stáde.

    To, čo robí capa capom, to je jeho objemný  “mešec” a schpnosť oplodňovať iných vždy a za každých okolností. Pre túto vec smrdí vskutku nekresťansky a stačí sa o capa čo len obtrieť a už sa jeho vône a tône ľahko nezbavíš. Preto si mnohí myslia, že capa treba umyť vodou a len volať na neho: na, malá, náá! 

 

     Tu prichádza tá moja otázka, vyslovená v nadpise: Ako umyť capa? Aby sám nesmrdel a iných nenasmradil, a hlavne, svojími výlučkami neoplodnil. Dá sa to? Nuž milí moji, nebuďte naivní! Mačky sa aspoň ako tak umyjú, kocúra možno na kúpeľ prinútiť a vyčesať mu kohúta. Videli ste, alebo aspoň: počuli ste, že by niekto dokázal umyť capa? Že by hôbec dostal k vode, okrem tej, čo pije? Alebo ho niekto nejakou inou vôňou dokázal prevonať? To jednoducho nejde. Stane sa vždy opak. Po stretnutí, či hre s capom, každý smrdí capinou. Pán hovorí, že do Jeho kráľovstva takí nevojdú. 

     

Je tu však iná možnosť. Keďže capa umyť nemožno, treba ho utopiť! Pravda, aj to je možné iba s Pánovou mocou a pomocou. A On toto aj robí. Jednoducho, nestačí umývať a navoňať capa myrhou. Treba ho s Pánom utopiť, aby sa zadusil. Keď bude, apsoň na chvíľu pridusený, potom mu možno ostrúhať kopytá, zrezať rohy, aby aspoň navonok, na chvíľu vyzeral ako ovca, či koza. Ak je teda utopený s Pánom, On ho môže aj vzkriesiť, aby predsa len nejako ožil a žil.

    Nemalo by sa pri tom podliehať omylu. Aby sa činnosť jeho semeníkov utlmila, treba mu dať aj príslušnú stravu. Najlepšie, ak v ten deň má pôst  a potom dostane až večeru. Potom ho treba vodiť na špeciálne pastvy a k potokom, kde zurčí čistá voda. A kým je ako tak spacifikovaný, treba mu denno -denne ukazovať na vodu, v ktorej bol pridusený a utopený, aby vedel, kde môže naozaj skončiť. Aby vedel, čo bude nasledovať, ak bude ľudí drkať a na všetko, čo sa pohne skákať a oplodňovať svojim semenom. A keď mu rožky začnú rásť, treba mu ich bez milosti pilovať, aby ľudí nedrkal. To sa odporúča už malým capkom, keď ešte vyzerá ako múdre a veselé kozliatko. 

   

Iná možnosť s capom nie je, ak má z toho svojho chlieva raz vojsť do iného príbytku. Keď ho privediete k vode, bude mekotať a mykať sa, ale  netreba sa dať obalamutiť. Treba mu strčiť pysk pod vodu, aby ju bral vážne. Dodávam, že na to treba najmenej štyroch ľudí a ešte niekoho, kto sa nezľakne jeho rohov a pevne ho za ne ich chytí. Tak napokon po mnohom cvičení a mučení je nádej, že  capinou raziť prestane a bude vôňou niekoho úplne iného. Zostane síce v podstate capom ( s mešcom), ale bez rohov a kopýtok, ktoré náramne pripomínajú to čertovo. Takto možno život capa zachrániť a aj tých, ktorí boli oplodnení jeho semenom.

     

Svet je plný capov. Sú to všetko riadni samci, vždy pripravneý iných drcnúť a oplodniť, aby razili a mekotali ako oni. Svet ich obdivuje, uhýba im a neraz ich aj obdivuje!  Hľa, taký krásny cap, urobme z neho záhradníka vo svoje záhradke!  A hneď si ho aj zvolia za najvyššieho capa! Ak niekto zašeptá: “ale ten smrad”!-   iní povedia: “však on si zvykne” . Tak sa aj stalo u nás, že istý zaslúžilý cap v našom kraji raz povedal celom otvorene: Je po voľbách, zvyknite si! Takýto cap má veľa potomstva vo svete, ale aj v spoločenstve cirkvi. Mnohí si myslia, že capa modernými prostriedkami predsa nejako umyjú a bude ako baránok.

Capa nemožno umyť, okúpať, pekne sa okolo neho mať. Vysvetlí si to po svojom. Capa človek sám umyť nemôže. Možno ho iba správnym spôsobom utopiť spolu s tým, ktorý je ochotný vojsť s ním do hlbiny a potom mu dá opäť nové a správne dýchanie, aby mu vrátil život. Vtedy sa stane ten zázrak, že z milosti Pastiera, jeho zásluhami a s dôveru že ho neutopí vo večnej smrti, možno s bľačaním síce slabým a nedokonalým, predsa môže vojsť do Jeho večného príbytku.   

Komentáre k “Ako umyť capa- alebo:…

  1. Adelfos

    Raz som strčil mačku do suda s vodou. Nie, nešiel som ju utopiť (fuj, keď pomyslím na to, ako niektorí topa malé mačence vo vode, dajú ich do vreca a strčia pod vodu). Chcel som vidieť, čo urobí a bol som pri tom. Chcel som ju tam dať len na dve tri sekundy a hneď ju vybrať. Sud nebol doplna naplnený vodou, takže vyjsť nemala ako. Ale videl som, že mačka – vie krásne a elegantne plávať. Hneď som ju vybral, samozrejme. Otriasla sa a videla, že som jej nechcel zle (bola to predsa naša obľúbená mačka). Odvtedy viem, že aj mačky vedia plávať, ale vody sa – boja.

    O umývaní capa som ešte nepočul. A nie som presvedčený, že by to pomohlo. (Jeho smrad má iný pôvod, nie telesnú nečistotu. 🙂 )

    V úvahe ale ide o iné umývanie. 😉

    Ako kázeň z kancľa si to však neviem predstaviť, i keď úvaha je to prinajmenšom – zlatá. 😉

    Podobné nadpisy (aj) kázní sú však poriadne "hecujúce", čítal som raz kázeň s nadpisom "Latrínový kolík", alebo "Apoštol Pavel v trenírkach" (aj ich mám niekde stiahnuté). Obsah bol plne kresťanský, nič tam nebolo poburujúce, obe boli kristologické … Prvá vychádzala zo SZ (nepamätám si text, niekde to je o kolíku, ktorým sa zahrabávali ľudské zvyšky za táborom) a druhá bola o obraze apoštola o kresťanskom živote ako behu. 

    Len tie nadpisy boli poburujúce a … nútili k prečítaniu si.  🙂

Komentovať