Ján Stránsky a jeho doba

        Ján Stránsky a jeho doba

      Pri 300. výročí smrti verného, smelého, horlivého a nezlomného svedka Kristovho a evanjelického farára Jána Stránskeho si môžeme uvedomiť pravdivosť slov nábožného pevca: 

“Dedičmi tých sme, čo umierali 

pre pravdu Tvoju za časov zlých, 

a ktorí túžbu len jednu mali,

abys’ bol Pánom potomkom ich” .(ESP č.565,v.3)

    Ján Stránsky sa narodil na Myjave v rodine, ktorej pôvod niektorí hľadajú medzi exulantami z Čiech, alebo Moravy po bielohorskej porážke. O dátume jeho narodenia, rodičoch a mladosti nemáme žiadne informácie. Jeho meno sa po prvý krát objavuje v rokoch 1678 – 1693, keď pôsobil ako farár na Vrbovciach. Jeho manželka sa volala Katarína Nedecká. Pochádzala zo známej zamanskej rodiny Nedeckých. Na Vrbovciach sa manželom narodil v roku 1681 syn, ktorý dostal pri Krste svätom “pekné a kresťanské meno Daniel” a bol v rodičovskom dome vychovávaný “ a to jak v cnostech, tak i v liternému umění až do věku svého dvanástého”, ako uvádzal v kázni na Danielovom pohrebe v Kremnici pochovávajúci kazateľ v jeho stručnom životopise.

    Ján Stránsky pôsobil na Vrbovciach po smutno-pamätných udalostiach, ktoré sa v rokoch 1672/73 odohrali v braneckom senioráte. Aby vynikla jeho odvaha, statočnosť a neohrozený charakter, stručne tieto pohnuté udalosti pripomeňme. V roku 1672 si evanjelici v Senici a v Turej Lúke odvážne hájili svoje kostoly pred násilným odobratím. Obrana kostolov, fár, cirkevných škôl a majetku bola označené za “vzbury” proti kráľovi a cisárovi Leopoldovi I. a rím.kat.cirkvi. Preto po týchto dramatických udalostiach nasledovalo vyšetrovanie a súdy v Sobotišti v rokoch 1672/ 73 všetkých účastníkov. Obvinení z podnecovania “vzbúr” boli na prvom mieste: senior Štefan Pilárik st. zo Senice, ktorý následne emigroval do Nemecka a Daniel Krman st. z Turej Lúky, ktorý žil na úteku na rôznych miestach. Podobne aj domáci farár Ján Szenkereszty, Jonáš Kranc z Prietrže a Michal Láni z Vrboviec. Súdu asistujúcemu cisárskemu vojsku generála Rabbatu sa podarilo najmladšieho z nich, Michala Lániho zajať a bol odvedený do väzenia v Keppersdorfe. Násilenstvá boli dokonané vojenským zásahom cisárkeho vojska generála Ernesta. R. von Starhemberg a následne chorvátskeho vojska vedeného plukovníkom Collaldom, pri ktorom boli vypálené a zrovnané so zemou obce Turá Lúka, Prietrž, Senica, Čáčov a Častkov. Mnohí evanjelici boli popravení, alebo mučení, ale najmä násilím nútení k prestupu do rím.kat.cirkvi. Kostoly, školy a majetok boli všetkým evanjelickým cirkevným zborom násilne odobrané a všade boli vrchnosťou dosadzovaní rím.kat.farári, čím sa cisár Leopold pokúsil realizovať plán urobiť z Uhorska “regnum Marianum”, kráľovstvo Márie.

    Náboženský útlak a snaha o plošnú likvidáciu evanjelickej cirkvi vyvolali odpor a povstanie kežmarského grófa Imricha Tökölyho v roku 1678 proti Viedni. Práve v tomto období, zrejme povzbudený kuruckým povstaním, začal pôsobiť vo Vrbovciach v rokoch 1678 – 1693 Ján Stránsky. 

    Aby kráľ Leopold I. utíšil nepokoje, zvolal dňa 28.apríla 1681 snem do Šoprone, na ktorom urobil určité ústupky v rekatolizačnom tlaku, priajatím XXV. a XXVI. zákonného článku. Prvým článkom snem zrušil všetky vynútené reverzy farárov odsúdenýách na 1. a 2.bratislavskom súde do vyhnanstva, do väzenia a na galeje, alebo k vzdaniu sa kňazského úradu a obnovil náboženskú slobodu, ale tým druhým (XXVI.čl.) ju povolil len zemanom, ktorí mohli stavať a udržiavať modlitebnice a kaplnky vo svojich zámkoch a kaštieloch a povolávať si evanjelických kňazov. Ostatný ľud smel stavať v jednej stolici iba dva kostoly (artikulárne) a povolať do nich svojich farárov a učiteľov. Avšak vracajúci sa farári z exilu našli svoje kostoly väčšinou obsadené rím.kat.kňazmi. 

    Preto Imrich Tököly s pomocou Turkov v roku 1683 opäť vtrhol zo Sedmohradska do Uhorska a s vojskom čoskoro došiel až po rieku Moravu. Jeho komisári prišli do niektorých obcí a prísne nariaďovali evanjelikom, aby si povolali farárov podľa svojho vyznania. Vrbovce si povolali Jána Stránskeho a sobotišťania chceli Daniela Krmna st., ktorý však pozvanie neprijal.

    V roku 1690 sa pokúsila evanjelická cirkev sobotištská dostať naspäť svoj kostol, v ktorom pôsobil rím.kat.farár Juraj Strakovič. Žofia Ňári (Sophia Nyáry) podľa zaužívaného práva “koho panstvo, toho náboženstvo” usudzovala, že má tiež právo vlastniť kostol, ktorý v roku 1637 postavil patrón, gróf Ľudovít Ňári, jej svokor, horlivý evanjelik. Bola dcérou Žigmunda Tökölyho a manželkou Františka Ňáriho II., väčšinového dediča braneckého panstva, ktorá sa dokazovala ako horlivá evanjelička. Preto zejme aj s jej súhlasom a podporou, spolu s niektorými evanjelickými zemanmi, povzbudzovala ľud k tomu, aby vyhnal tamojšieho farára, odobral mu kostolné kľúče a do fary uviedol evanjelického kňaza. Vtedy členovia brančského komposesorátu, ktorí boli zväčša rím.katolíci, v spolupráci s nitrianskym biskupom Blažejom Jaklinom zažalovali sobotištských evanjelkov ako buričov a násilníkov, následkom čoho dňa25.marca 1691 bolo vydané vo Viedni kráľovské nariadenie (intimát) Leopoldom I., podpísané aj nitrianskym biskupom B. Jaklinom a Jánom Maholanyim, v ktorom sa sobotišťanom ukladá, že “ protivnej stránky ministrov (kazateľov) z neartikulárnych miest treba vypudiť a katolíckych plebánov tam uviesť”.

    Sobotištskí evanjelici to urobiť nemienili. Naopak, povzbudzovaní barónkou Žofiou Ňári pozvali za svojho kazateľa Jána Stránskeho, osvedčeného, odvážneho a horlivého farára z Vrboviec. Stránsky vedel, že ide o riskantný krok, ale keď mu cirkevníci sľúbili, že ho aj s jeho rodinou budú brániť do poslednej kvapky krvi, pozvanie prijal a v roku 1693 prišiel do Sobotišťa.

   Osvedčenie, že svoju slobodu budú brániť aj svojou krvou bolo “vodou na mlyn” protivníkom. Biskup B.Jaklin sobotišťanov nazval “pošetilcami, verejnými zločincami, rušiteľmi verejného pokoja a mieru, ničiteľmi kráľovských ustanovení a nepriateľmi vlasti” a pohrozil im vojenskou exekúciou, ak nesplnia kráľovský rozkaz. Keďže evanjelici rozkaz nesplnili, vydal Leopold I. 12.júna 1693 druhý intimát v ktorom žiadal, aby palatín sobotišťanom okamžite rozkázal vyhnať evanjelického farára, prijať rím.katolíckeho a odovzdať mu všetok cirkevný majetok. Ak by to neurobili sami, mal to palatín dosiahnúť ozbrojenou mocou. 

    V roku 1696 odsúdil palatinálny súd v Bratislave grófku Žofiu Ňári na smrť a stratu majetku a rovnako aj kňaza Jána Stránskeho a richára mestečka Sobotište. Ďalších aktívnych účastníkov obrany kostola odsúdili na tresty mučením, aby vynútili priznanie a pomenovanie ďalších účastníkov “vzbury” zo Sobotišťa a okolia. Za týchto okolností farár J. Stránsky nečakal na exekúciu rozsudku a zo Sobotišťa ušiel. Následne sa sedem rokov skýval po horách a okolitých kopaniciach a žil iba zo skromnej potravinovej pomoci cirkevníkov. Žofia Ňári, zlomená väzením na bratislavskom hrade a v snahe zachovať si život a majetok, podpísala reverz prestupu do rkc. Napriek prísľubu kardinála a prísľubu palatína Pavla Eszterházyho, svojho švagra, zotrvala vo väzení dva ďalšie roky. Sobotišskí evanjelici svoj kostol stratili. 

     Situácia sa zmenila až v roku 1704, po vypuknutí povstania za náboženskú a občiansku slobodu Františka II. Rákociho. Vtedy   dostal Ján Stránsky pozvanie za farára na Myjavu, po odchode D.Krmana ml. do Žiliny. V roku 1708 odišiel z Myjavy do Senice, kde však ešte v tom istom roku, musel opustiť zbor, keďže mu hrozilo nebezpečenstvo smrti po páde povstania Fr.Rákociho II. zvlášť, keď v r. 1711 Jozef I. umrel a na trón dosadol evanjelikom nepriaznivý Karol. Vtedy zahynula i cirkev senická. 

     Ján Stránsky sa utiahol do súkromného života na Košariskách a chodiac sem – tam pri trpkom chlebe šestnásť ročného vyhnanstva, vyučoval po kopaniciach ľud. Kazeteľnicou mu boli odľahlé stodoly a súkromné domy. Tento chrabrý a verný Boží služobník zomrel na Košariskách v roku 1724. Pri tristom výročí jeho smrti na neho a na generáciu neohrozených služobníkov Božích v zápase o náboženskú slobodu a slobodu svedomia s úctou spomíname.

                                                                       Ľubomír Batka st.

Komentovať