Už rudé slnce za hory sa kloní
a šero šedé kryje obzor spola,
kdes’ v diaľke čujem zvona tiché tóny,
dňa ťarchou bitých k odpočinku volá.
Už hory dumné kryje mlha šedá;
deň hynie, zvon mu ticho zbohom zvoní;
mne v dušu citnú smútok čierny sadá —
som pútnik, na púti čo sĺz potok roní.
A zvona toho jemno-tiché zvuky,
čo v poplach divý zavznieť vždy sa boja,
k modlitbe tichej zopnú moje ruky
a búrnu myseľ sčičíkajú, skoja.
Raz čierny súmrak zraky moje zdolá,
keď rudé slnce za hory sa skloní;
o pomoc pútnik hlasom tichým zvolá,
a v duši potom zmĺknu smutné tóny.
Slovak