Divné cesty cirkvi
( Kázeň na nešporných službách Božích v Sobotišti)
Bože! Nevystihnuteľné sú Tvoje cesty
Tvoja múdrosť a sväté riadenie.
Nemožno ho plne pochopiť,
Avšak k dobrému cieľu vedieš všetko.
Založil si stálu Kristovu cirkev
v pominuteľnosti, ľuďom k spaseniu.
Daj žiť v nej k Tvojej ľúbosti ,
a raz prísť v radosť neskonalú. Amen
“Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky, a vaše cesty nie sú moje cesty”, hovorí Hospodin v knihe proroka Izaiáša 55.kapitole, v.8.
Tieto slová dokazujú pravdivosť toho prenesmierne veľkého rozdielu medzi myslením, radami a riadením nevystihnuteľného Boha a medzi konaním a počínaním ľudským.
Božie rady sú ľuďom celkom neznáme. Lebo človek temer vždycky inak vynáša svoje súdy, temer vždycky inaak vo svojich myšlienkach a svojich žiadostiach uvažuje, ako ich Božia všemohúcnosť vykonává.
Čím viac nápadov sa v človeku ozývá, čím viac obľubuje márnosti sveta a k zemským statkom svoje srdce pripája, tým ľahšie sa sklamáva a tým menej bývajú naplnené jeho túžby. Ba ani ten najbystejší rozum, akokoľvek je Božskou iskričkou, nedokáže a nevládze vystihnúť Božie tajomstvá.
Keď bol Jozef svojimi nemilosrdnými bratmi z rodičovského lona vytrhnutý, predaný do Egypta a tam bol uvrhnutý do žalára, kto by bol skormútenému otcovi vysvetlil, že to si Božia prozreteľnosť vyvolila Jozefa za nástroj, aby svojím časom otca, bratov a mnohé národy vyslobodil od hladu a smrti ?
Keď sa nad ľudskými hlavami, alebo nad celými národmi “ťažká búrka vzánaša”, kto tu môže s istotou vynášať súd, že i keď také ťažké prípady ľud gniavia, či neprinesú im, alebo ich potomkom dobré ovocie? Neprenáhlime sa slabým a pomstychtivým rozumom našich súdov pomenovať ten výbuch pekla, čo sa Božím riadením deje; veď ani vrabček bez Božieho dopustenia nepadá na zem.
Boh vie i zo zlých a strašných vecí dobré a užitočné pripraviť, ako to môžeme vidieť na mnohých dôkazoch z minulosti.
Takého divné, nevystihnuteľné cesty múdreho Božieho riadenia vidíme na vzniku, rozšírení a upevnení cirkvi a kresťanského náboženstva. Skôr, ako o tom v tejto posvätnej chvíli budeme uvažovať, požiadajme Ducha Svätého o osvietenie myslí a takto sa
pomodlime:
Otčenáš…
Skutky apoštolské 2, 20- 21:
–––––––––––––––––––––––
Od toho dňa, keď apoštolovia dostali Ducha Svätého a neprestrašení zvestovali Kristovo evanjelium, počala sa cirkev kresťanská, napriek mnohým a rozličným úsudkom, rozširovať medzi všetkými národami. Pri tejto príležitosti, v tento slávny deň, budeme si všímať:
Divné cesty cirkvi, čiže kresťanského náboženstva,
keď vidíme:
- že cirkev hneď ako povstala, už základ svojho trvania v sebe mala
- Bola veľmi malá, ale mocnejšia ako všetky vtedajšie náboženstvá
- Bola opovrhovaná a prenasledovaná, a predsa nad všetkými zvíťazila
Že cirkev kresťanská hneď pri svojom vzniku základ svojho trvania v sebe mať musela, toho najzreteľnejším dôkazom je to, že už druhé tisícročie ku koncu sa chýli a predsa trvá a žiadnych znakov jej pádu nevidíme. A môžeme veriť týmto slovám nášho Spasiteľa: Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.”
Povstávali pred Kristom učitelia a proroci, ktorí chceli založiť čistejšie náboženstvo, avšak toto ich učenie sa už počas ich ivota, alebo krátko potom rozpadlo, nemajúc v sebe trvalého základu.
Áno, aj v cirkvi povstávali mužovia duchom pravdy preniknutí, ako Wald, Wiklef, Majster Ján Hus, Jeroným a iní, ktorí sa zatemnené náboženstvo kresťanské usilovali priviesť k prvotnej čistote.
Ale predsa ich učenie nemohlo verejne vytrvať, pretože ešte nebolo dozreté, alebo vlastne ľudia neboli k nemu dozretí – predsa ale toto bolo predchodcom skrze Luthera obnoveného náboženstva.
Znak trvania kresťanského sa zjavil v tom zápale, v tej horlivosti, ktorou apoštolovia horeli a ktorú poslucháči prejavili, takže hneď v prvý deň sa k nemu priznalo okolo 3000 duší a Pán pridával cirkvi na každý deň takých, ktorí boli spasení.
A táto prvá cirkev jeruzalemská, hneď pri svojom vzniku mala taký základ svojho trvania, že sotva sa zrodila, už bola tak mocná, akoby bola trvala dlhé roky a v cnosti a horlivosti kresťanskej vzrastala.
A ako ako v prečítanom 32.verši stojí: …”A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša”. (4.kap.)
2. Pri vzniknutej prvotnej kresťanskej cirkvi vidíme to, že ona bola síce malá, ale mocnejšia ako všetky vtedy jestvujúce “cirkvi” (náboženstvá). Dvanásť apoštolov a potom 3000 kresťanov, to všetko bolo málo v porovnaní s vtedajšou cirkvou židovskou a rímsko – pohanskou. Židovské náboženstvo (cirkev) ju obkľučovalo zo všetkých strán a ono bolo tak mocné, že ho ani babylonské zajatie, ani iné nešťastné udalosti nemohli zmariť a prináležalo k tým najstarším na svete. Z druhej strany susedilo náboženstvo rímsko-pohanské, ktoré sa rozprestieralo vtedy po celom známom svete.
Malá cirkev kresťanská susedila s takými obrovskými národmi, avšak že bola mocnejšia od nich, toho dôkazom je to, že sa ona kždým dňom rozmnožovala a tamtie sa pomaly umenšovali a slábli.
V čom spočívala táto moc maličkej cirkvi ?
Azda v telesnej sile? To určite nemohla. Alebo snáď vo svetských právach, mocnejších svetských zákonoch, či vyšších slobodách?
Vôbec nie. Lebo bola vytlačená zo všetkých občianskych spolkov, poriadkov a slobôd. Nebola to zemská telesná moc, ani ľudská, ale bola to moc duchovná, mravná a božská, ktorá ju hájila.
Telesná sila je viditeľná a vzbudí pozornosť svojich nepriateľov, ale mravná sila sa nedá tak ľahko pozorovať a kráča bezpečnejšie, všetkým prekážkam sa opatrne vyhýbá, pokračuje tícho a pokojne, upevňuje sa vnútorne a vytrá až komca a tak dochádza k svojmu cieľu. Preto múdro varoval svojich krajanov ten povestný učiteľ Gamaliel, keď židia chceli kresťanské náboženstvo učiacich apoštolov zahubiť. Podľa Skutkov apoštolských 5, 38-39 im povedal: ” Dajte pokoj týmto ľuďom a nechajte ich, lebo ak je táto rada albo dielo z ľudí, rozpadne sa. Ak je ale z Boha, nebudete ho môcť zničiť, aby sa neukázalo, že bojujete proti Bohu”.
3. To, čo pamätihodné pri Kristovej cirkvi napokon nachádzame je to, že ona bola opovrhovaná a prenasledovaná a predsa nad všetkými zvíťazila. Vieme, že rozširovatelia kresťanského náboženstva boli chudobní a opovrovaní ľudia a že väčšinou sa k nim pripájali ľudia z nízkeho a chudobného stavu. Potupná smrť jej zakladateľa, žiadne chrámy, žiadne verejné služby, žiadne cirkevné nádhery – to všetku ju pred svetom robilo opovrhnutiahodnou. Ak k tomu pripočítajme tie ukrutné, neľudské, barbarské prenasledovania nad ktorými sa ľudský duch musí zhroziť a ľudské srdce zaplakať. Samé peklo snáď nemôže vymyslieť také veľké hrozné muky, ktoré vymyslela a spáchala ľudská zaslepenosť a zúrivosť voči svojim rodným bratom.
Vyplnila sa tá predpoveď Spasiteľa, ktorý povedal:” Vylúčia vás zo škôl (synagóg), áno príde čas, keď každý kto vás bude vraždiť, domnievať sa bude, že tým Bohu slúži; preháňať vás budú z miesta na miesto, v nenávisti budete pre moje meno, budete predvádzaní pred kráľov a vladárov a v zhromaždeniach budú vás bičovať”. Toto všetko zakúsila prvotná cirkev kresťanská. Tomu podobné bezprávie zakúsila i naša obnovená kresťanská cirkev. Ale chvála Bohu, už vymizli tie smutné, prenešťastné časy, v ktorých ľudia pre náboženstvo národy zabíjali.
Čiže plné divov boli tie cesty Kristovej cirkvi, keď ona, tak opovrhnutá, tak prenasledovaná, predsa nad všetkými ostatnými tak slávne zvíťazila, že nie je krajiny, nie je známa čiastka sveta, kde by sa viac či menej rozšírená nenachádzala. K nej sa dnes priznávajú tí najslávnejší mocnári, králi, cisári a k jej službe možno nájsť tie najnádhernejšie chrámy a prejavuje sa jej úcta, česť a sláva. Hľa, to je viditeľný dôvod múdreho opatrovania Božieho. Ono nedá potlačiť pravdu, cnosť, šľachetnosť, mravnosť žiadnej zlej a akokoľvek búrlivej moci.
Dlho jej môže prekážať falošnosť, prevrátenosť, mocná zúrivsť, môže ňou opovrhovať, mať nad ňou do času moc a ju do prachu ponížiť, avšak pravda nemôže ustúpiť zlobe. Prejde šťastne cez všetky nebezpečenstvá, ba čím viac sa zlosť proti nej stavia a svoju bezuzdnosť privedie na najvyšší stupeň, ktorá už ani hanby nemá, ani svedomie nedokazuje, tým jasnejšie sa pravda ukáže, tým skvostnejšie sa prejaví, tým širšie sa roznesie, tým mocnejšie sa zakorení, tým slávnejšie zvelebí a všetkých svojich potlačovateľov a utlačovateľov tým viditeľnejie zahanbí, tým hlbšie poníží, tým dôraznejšie odstrání. – Boh previedol cirkev kresťanskou cez všetky búrky. Boh prevedie spravodlivú pravdu cez všetky nebezpečenstvá. Držme sa oslávenej a spasiteľnej kresťanskej cirkvi, plňme jej sväté učenie, požehnaním sa nám odmení. -Dúfajme nepodvrátiteľne v múdré Božie riadenie, že ono každú cnosť, šľachetnosť, pravdu a spravodlivosť, v akejkoľvek chatrnej a slabej podobe postavenú, akokoľvek skrze zlobu potáčanú, prenasledovanú, istotne svojím časom privedie k slávnemu víťazstvu. Amen
Túto kázeň povedal – Jurkovič, Samuel:
učiteľ a kantor CZ Sobotište v 1.slávnosť svätodušnú 1848.
Uverejňujem ju kvôli lepšej zrozumiteľnosti v slovenskom prepise ( bola v bibličtine) – pri 150.výročí jeho smrti. (ĽB st.)
Slovak