Muž bolestí

„Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal choroby…“ Iz 53, 3

Vieme, že to je prorocká reč o Pánovi Ježišovi. Zamyslime sa v pokore a bázni nad týmito slovami.

1. MUŽ

Je to tajomstvo: Boh zjavený v tele. Pán Ježiš bol od počiatku u Boha, bol Bohom, ale prijal ľudské telo a prebýval medzi ľuďmi na zemi. Najvyšší sa stal najnižším; z najväčšej slávy sa ponížil do najväčšej biedy. Ten, ktorý vykopal kanály oceánov a vylial do nich vody sedí pri studni v Sychar a hovorí: „Daj mi piť!“ Jeho človečenstvo sa nijako a ničím nelíšilo od nás, len tým, že bol bez hriechu. Jedol a pil, bol hladný a smädný, radoval sa i trúchlil. Jeho telo bolo zraniteľné, trpel bolesťami ako iní ľudia. Nebol to prelud, ale Muž z mäsa a krvi „podobný sa stal ľuďom …. sa zjavil ako človek“. (F 2, 7)

Toto poníženie a prijatie našej prirodzenosti priviedlo Pána Ježiša do veľmi blízkeho vzťahu, príbuzenstva s nami. Keďže bol človekom, ale tiež Bohom, bol našim priateľom, pokrvným príbuzným. Podľa Zákona mal najbližší príbuzný právo vykúpiť dedičstvo, ktoré bolo stratené. Človek hrešil, človek urazil Boha, porušil Zákon a preto musel byť potrestaný. Anjel, ani iná nebeská bytosť nemohli povedať: „Ja chcem trpieť za človeka.“ – utrpenie anjela nestačilo na zadosťučinenie za ľudské hriechy. Ale Pán Ježiš, Boh v tele, túto úlohu mohol splniť. Bol pravým človekom, reprezentantom ľudstva, krvná príbuznosť Mu dávala plné právo nás vykúpiť, za nás trpieť a tak učiniť zadosť Božej spravodlivosti.

2. MUŽ BOLESTÍ

Je to zvláštny výraz. Nie je napísané: „bolesťami naplnený muž“, ale: „muž bolestí“; akoby bol utvorený z bolestí a ony boli súčasťou Jeho bytosti. Mnohí sú muži radovánok, muži bohatstva, ale On bol Muž bolestí. Kto Ho videl, videl bolesť, a kto chcel vidieť bolesť, musel sa pozrieť na Neho „pohliadnite a pozrite, či je ešte bolesť ako moja, ktorú mi spôsobili“ (Žalosp 1, 12) − to bola zvláštnosť nášho Pána, že bol „mužom bolestí“. Mohli by sme Ho nazvať „muž svätosti“, lebo nebolo na Ňom nijakého hriechu, alebo „muž práce“, pretože konal dielo svojho Otca s vážnosťou a bezvýhradne, alebo „muž výrečnosti“, lebo nikdy tak nehovoril človek ako On. Mohli by sme Ho nazvať „muž lásky“, lebo nikdy nebolo väčšej lásky než tá, ktorá horela v Jeho srdci.
Rôzne prejavy Jeho charakteru boli tak harmonické, že žiadna neprevládala, aby tvorila hlavnú, prvoradú črtu. V Jeho morálnom profile bolo oko dokonalé, ale aj ústa; Jeho tvár ako záhradka vonného korenia, ale i pery sú ľalie, vydávajúcu tekutú myrhu (Prís 5, 13), u Petra vidíme horlivosť rastúcu až k domýšľavosti, u Jána žiada láska k Pánovi privolať oheň z neba na Jeho nepriateľov. Nedostatky a prestrelky sú všade, iba u Pána Ježiša nie. On je dokonalý človek, svätý v Izraeli.
A predsa jedna zvláštnosť bola v tom, že „bol zohavený nad iných ľudí“ (porov. Iz 52, 14). Bolesti prechádzali Jeho dušou, kríž bol znamením Jeho života. On bol Pánom bolestí, Kniežaťom múk, Kráľom strachu, Mužom bolestí, ktorý skúsil nemoci. Každý človek nesie nejaké bremeno, ale to Jeho bolo najťažšie zo všetkých. Jeho kalich je viac horký ako tých ostatných. Kto sa Mu môže rovnať v žiali? Človek len usrkne niečo z kalicha bolesti, no On ho musel vypiť do dna! Kto z ľudí sa v utrpení „potí krvou“?
Príčina týchto neporovnateľných bolestí je v tom, že Jeho bolesť bola zbavená hriechu. Hriech zasluhuje utrpenie, ale on tiež otupuje vrchol bolesti tým, že odníma duši jej nežnosť a súcit. Nás neodstrašuje hriech tak ako Pána Ježiša a my sa netrasieme pri pomyslení na rozsudok nad hriechom tak ako On. Pre recidivistu je väzenie domovom a zajatie pokrmom na ktorý je zvyknutý. Pre nevinného človeka je väzenie strasťou a všetko čo je v ňom cudzie a neznáme. Čistá prirodzenosť nášho Pána bola obzvlášť citlivá pri každom dotyku s hriechom; my sme, žiaľ, pádom človeka mnoho z toho citu stratili. V tej viere, ako sme posvätení, sa stáva hriech zdrojom strastí pre nás. Pretože Pán bol dokonalý, hriech pôsobil na Neho omnoho bolestnejšie než na kohokoľvek z nás. Keď sa niekto rúha Božiemu menu, dotýka sa nás to, trpíme. Nás desí iba zmienka o hanebných činoch nerestí. Žiť s bezbožníkmi by bolo pre spravodlivých peklom. Dávidova modlitba je plná smrteľnej úzkosti, keď volá: „Neber mi dušu s hriešnikmi, ani môj život s mužmi krvilačnými“ (Ž 26, 9). A čo náš svätý Pán? Akú bolesť Mu spôsobil pohľad na hriech!? Naše ruky sú tvrdé od práce a srdcia tvrdé od hriechu, prechádzame tŕním a bodľačím ako oblečení, ale čo On? Jeho utrpenie pri styku s hriechom možno prirovnať k nahému človekovi prechádzajúceho tŕním a bodľačím. On videl hriech tam, kde ho my nedokážeme vidieť; cítil neprávosť i vtedy, kde náš cit ju nevníma. Mal teda viac príčin k bolestiam a tieto bolesti pociťoval mnoho silnejšie než ktorýkoľvek človek.
Ale Pán Ježiš mal i nežný súcit s utrpením druhých. V tejto láske bol vždy príliv, nikdy odliv. Bolesti ľudí boli Jeho bolesťami. Jeho srdce bolo také široké, že On niesol naše bolesti, preto bol „muž bolestí“.

Náš Spasiteľ bol vo zvláštnom vzťahu k hriechu. Nielenže Ho zarmucoval pohľad na účinky hriechu na druhých, ale hriech bol skutočne vložený na Neho. Bol započítaný medzi zločincov a preto musel znášať hrozné rany Božej spravodlivosti a trpel nezmieriteľné muky. Jeho božstvo Ho posilňovalo, aby mohol znášať muky, inak by Jeho človečenstvo podľahlo. Boží hnev, ktorého moc nikto nepozná, bol na Neho vyliaty: „Ale Hospodinovi sa zapáčilo raniť ho chorobou“.

Titul „muž bolestí“ bol nášmu Pánovi daný aj preto, aby bolo naznačené ustavične trvanie Jeho súženia. On striedal pobyt, ale bolesť od Neho neodišla. Opustila Ho až pri Jeho poslednom vydýchnutí na Golgote. Učeníci Ho opustili, ale bolesť nie. Často býval sám, ale utrpenie Ho stále sprevádzalo. Bol „mužom bolestí“.

Bol „mužom bolestí“ aj pre rozličnosť svojho utrpenia. V texte nie je muž jednej bolesti, ale bolestí – „í“. On poznal všetky utrpenia tela, duše i ducha. Jeho srdce bolo ako terč pre bolesti.

On bol mužom bolestí pre svoju chudobu. Nemal kde hlavu skloniť. Bol smädný, hladoval, bol unavený. Raz ho vzali na loďku „tak, ako bol“ (Mk 4, 36) – bol taký slabý, že sám nedošiel k loďke, niesli Ho tak ako bol a uložili k spánku. Nemal veľa času na odpočinok, o chvíľu Ho budili: „Majstre, nedbáš, že hynieme?“. Jeho život bol tvrdý, bez akéhokoľvek pozemského pohodlia, ktoré by ho mohlo urobiť znesiteľnejším.

Najútrpnejšie z Jeho bolestí boli asi tie, ktoré súviseli s Jeho dielom milosti. Ľudia Ho neprijali, pohŕdali Ním, odmietli Ho, že je opitý, že má Belzebuba, že je spojený s diablom. Nebolo slova, ktoré by neprekrútili, každé z Jeho učení vyložili klamlivo, nemohol hovoriť, aby v Jeho slovách nenašli žalobu. Zatiaľ čo On prišiel pre ich záchranu. Miloval človeka. Stretol sa však s takým nevďakom, odmietnutím, že musel plakať nad tvrdosťou ich sŕdc.

Áno, On bol mužom bolestí…

Podľa kázania Ch. H. Spurgeona v roku 1875 (upravené)