Ján Maliarik — Jako tomu byť má

Novoročný rozmach

Rozpni krídla, duchu môj — široko-široko.
Vznes nad obzor zemský sa — vysoko-vysoko.
Tam niet hádok, sekt, ni obmedzenosti žiadnej.
Slnka jas skveje sa tam lúčom pravdy žiarnej.
A až tu dolu na hmoty čiernom podklade
v pochmúrnej chaosom prúdi citov nálade.

Ó, vznes vysoko sa! — V kraj čistého vnímania.
Kde už púha — krás je vrcholom — zora rannia.
Tam krúž a vznášaj sa zeme priťažkú prostý:
obkľúčia vencom ťa dúhovým ducha skvosty;
hudba sfér v súzvučnom ľúboznení čarovná
v harmóniu duše nesúlad všaký srovná.

Ó, vznes a zkúp tam sa — v blankytnej nebies svieži!
Kde myšlienok šumí van tichý, čistý, svieži.
Kde ducha radosti — nízkosťou nezkalené —
blaha plnia pocitom duše povznesené.
Kde rozhľad rozsiahly nekonečna diaľavy
okamžikom merá, čo orla zrak pátravý.
Veletok večnosti kde valí sa velebne,
nezmernom aeonov kolá píšuc malebné.
Väčšie-menšie. Nejedno impozantné kolo;
tak že s večnosťou by v zápas vydať sa mohlo.

Tam, tam zaleť, povznes duchu sa nehynúci!
Kde dôstojnosti hrad Božskej kryštálno-skvúci.
Kde pohľad na svetov zástupy nekonečné
v mramora kľud duše úžas mení konečne.
Kde v objatí Božstva rodí sa ako vo sne
to Sebavedomie; „Ja a Otec jedno sme.“

Tam vznes sa, duchu môj, a strasúc všakú škvrnu
— nedbaj citov, bôľne že sa chvejú a trnú! —
strasúc prachu škvrnu všakú, ztíš túžby, žiale,
nádeje, žalosti, radosti — veľké-malé.
Všetko zemské. Napoj dušu z žriedla večnosti.
Potom sostúp dolu: v ducha rúchu — v svätosti.

A čo teraz, Pane?

Tichej do práce sa vydaj — sebavedome.
Ako vladár múdry v dedičnom svojom dome.
Marných hádok vyhni žľabom prázdnym. Niet zdaru
v počínaní takom. — K cieľu veľkému jarú
upri myseľ. Múdrosti zákon zvestuj svetu,
jako’s ho — najvyšší — v nebeskom poznal vzletu.
Lásku nekáž slovom. Posväť skutkom všesvätú.
A to bez nádeje čiň všetko na odplatu.
Tvár úsmevom zjasni v utrpení a v kríži;
Spása sveta — iste! — i tvoja v ňom sa blíži!

1914

Komentovať