Svätá Trojica

Svätá Trojica

„Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním. Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás v Ňom, aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Mu synmi skrze Ježiša Krista a zvelebovať slávu Jeho milosti, ktorou nás omilostil v Milovanom. V Ňom máme vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva Jeho milosti, v ktorej nás bohato zahrnul všetkou múdrosťou a rozumnosťou, zjaviac nám tajomstvo svojej vôle podľa svojej blahovôle, ktorú si predsavzal v Ňom na uplatnenie plnosti časov: totiž v Kristovi ako v Hlave zjednotiť všetko, aj čo je na nebi, aj čo je na zemi; (zjednotiť) v Ňom, v ktorom sme sa stali dedičmi, predurčenými podľa predsavzatia Toho, ktorý koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle, aby sme boli na chválu Jeho slávy, my, ktorí sme už predtým skladali nádej v Kristovi. V Ňom aj vy, keď ste počuli slovo pravdy – evanjelium o svojej spáse – a uverili ste v Neho, boli ste spečatení zasľúbeným Duchom Svätým, ktorý je závdavkom nášho dedičstva, aby sme ako Jeho vlastní boli vykúpení na chválu Jeho slávy.“  Ef 1, 3−14

Po prvom prečítaní textu možno nadobudnúť dojem, že je naplnený teologickým obsahom ako klenba kostola, kde sa nachádzajú maľby, kde by nám správca kostola vysvetľoval význam. Rovnako je to aj s našim životom. Nie je to náhodné a za každým z nás sa určite skrýva zaujímavý a dôležitý príbeh. Na pochopenie Božieho Slova nepotrebujeme správcu, ale musíme sa ho snažiť pochopiť sami. Ak mal Luther pravdu, keď povedal, že „kde je Slovo, tam je Duch Svätý“, môžeme dúfať, že nezostaneme pri meditácii o Slove sami. Na druhej strane nesmieme zabúdať, že sa dotýkame večného a svätého Slova, ktoré bolo u Boha od počiatku. Môžeme teda vedieť len toľko, koľko nám Duch zjaví. Nech nám tento bohatý text z Listu do Efezu zostane inšpiráciou pre zbožné zamyslenie sa nad sviatkom Najsvätejšej a nerozdelenej Trojice.

Pri bližšom pohľade si všimneme, že štruktúra pavlovskej perikopy je podobná štruktúre vyznania viery počas SLB. Verš 3 hovorí o Bohu Otcovi; verše 4 až 13 hovoria o Ježišovi Kristovi; verš 14 o Duchu Svätom. Vidíme teda, že podobne ako dve najčastejšie vytvárané vyznania viery – apoštolské a nicejské – má aj tento text trojičnú štruktúru. Ak slová apoštola Pavla aplikuje na nás, na každého človeka, čo pre nás Boh, Syn a Duch Svätý urobili a stále robia, je zrejmé, že slovami Listu Efezkým máme do činenia s Najsvätejšou Trojicou – kresťanský vzťah.

Vzťah kresťana s Bohom môže byť iba trojičný alebo nie. Je to Boh, ktorý pred našimi očami videl svet, volá nás k životu, určuje jeho zmysel, čas, podstatu a účel. Kristov Boh a Otec nás napĺňa všetkými požehnaniami neba. Boh dáva človeku všetko, čo potrebuje k životu na zemi. Život človeka, každého z nás, nie je náhodný život alebo výsledok nejakých nesúvisiacich udalostí. Mladý prorok Jeremiáš počuje slová povolania do služby, pre ktoré neexistuje opak: „skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, skôr, ako si vyšiel z lona matky, posvätil som ťa; určil som ťa národom za proroka (Jer 1, 5). Boh ho nazýva prorokom. Mladosť a neskúsenosť nie sú argument. Boh hovorí: „Čo ak si mladý? Pôjdem s tebou. „

A čo my, musíme sa opýtať? K čomu Boh povolal mňa alebo teba? Ako vykonávam svoje povolanie?

Boh nás určite povolal, aby sme boli svätí a bezúhonní. Bezúhonnosť možno vyjadriť aj slovom „nepoškvrnení“. Boh chce, aby sme boli svätí a nepoškvrnení, bez úhony. Je to možné, inak by Boh od nás nemohol povedať a očakávať: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“ (3M 11, 44).

Pred stvorením sveta si nás Boh vyvolil, aby sme boli svätí ako adoptívni synovia skrze Ježiša Krista. Práve v Ježišovi sa Boh stáva takým malým, hmatateľným, aby sa dal poznať Boh, že v Ňom sme spoznali človeka a brata. Boh z nás robí ľudí svojimi adoptívnymi synmi nie prostredníctvom abstraktnej reči alebo vznešených myšlienok. Boh posväcuje človeka skrze Ježiša Krista a v Ježišovi Kristovi. Kristus prichádza na svet, prechádza týmto svetom a ohlasuje Slovo Otca, hovorí nám o Otcovi, hovorí o Otcovi, a keď opustí tento svet, dáva nám dva príkazy: máme hlásať evanjelium a krstiť v meno Boha Otca, Syna i Ducha Svätého.

Kresťanom sa človek stáva iba krstom. V tejto sviatosti dostáva neviditeľnú pečať Ducha Svätého. On je zástavou alebo zástavou nášho dedičstva na konci časov, a to je spása. Takže celý náš život, naša existencia na zemi, ale aj náš život po smrti, celá kresťanská ontológia je trojičnou ontológiou. Vyvolení Otcom pred založením sveta, aby boli svätí a nepoškvrnení, nepoškvrnení; adoptovaní Ježišom Kristom ako Boží synovia; poznačení pečaťou Ducha Svätého sa krstom stávame skutočnými kresťanmi.

Čo to pre nás dnes znamená? Luther, keď mal chvíle pochybností a slabosti, údajne na okraj pripravovaného textu napísal: Som pokrstený!

Som pokrstený! Žijem a pracujem na tomto svete, pretože Ježiš nás žiada pred uväznením v Getsemanskej záhrade, ale predtým, ako som sem prišiel, Boh rozhodol o mojom živote, určil mi, aby som bol svätý a nepoškvrnený, zosobnil nás v Ježišovi a nás pokrstil sľubom Ducha Svätého. Preto sa z času na čas, keď robíme spytovanie svedomia, musíme opýtať: Ako prežívam svoje volanie k svätosti a čistote? Ako môže svet vedieť, že som adoptívny syn Boha Otca, brat a sestra Krista, brat a sestra iného človeka. Keďže sme Kristovi adoptívni súrodenci, všetci pokrstení, potom sme všetci bratia a sestry, hoci geneticky môžeme byť ďaleko od seba. Celé Božie dielo, tak presne opísané Pavlom na začiatku Listu Efezkým, je dielom Jeho lásky, lásky k nám. Láska je hlavnou príčinou Božieho konania. Povedané Pavlom: Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním.

Pokoj Vám!!

Komentovať