„Ľud môj, čo som ti urobil, čím som ťa zaťažil? Odpovedz mi!“ Mich 6, 3
A už sa znovu priblížil veľký, tichý týždeň. Getsemane, Golgota, všetky tie sväté miesta utrpenia a smrti nášho milého Spasiteľa ležia pred nami. Sprevádzajúc Ho viďme ako koná dielo, ktoré Mu uložil Otec, ako zbiera ovocie našej viny a znáša náš trest. Potupu celého sveta vzal na seba!
Aký veľký, nevýslovný dôkaz Božej milosti!
Dejiny celého ľudstva nepoznajú nič, čo by tak pohlo ľudským srdcom v jeho najhlbších hlbinách ako prosté rozprávanie o Ježišovej smrti. Odkiaľ sa to vzalo? Je to zaiste moc lásky, pred ktorou sa musí každé srdce pokoriť. Je to vedomé vyznanie, alebo aspoň samovoľný pocit; tie rany a bolesti a všetko čo vytrpel si zaslúžila moja duša.
„Ľud môj, čo som ti urobil, čím som ťa zaťažil? Odpovedz mi!“ Kto pozná ťažšiu obžalobu než túto, ktorú proti svojmu ľudu pozdvihuje Veľkňaz a náš Kráľ na Veľký Piatok?
Už storočia pominuli od tej doby, keď Boh prehovoril tieto slová ústami proroka Micheáša. Ale Božia vernosť a nevera Izraelského ľudu zostali stále rovnaké. Aké podivuhodné! Boh má prečo žalovať na svoj ľud, a predsa vyzýva ľud, aby obžaloval Jeho, ak môže! Zostupuje zo svojho trónu a stavia sa pred sudcovskú stolicu s otázkou, čo teda môže ľud proti Nemu, svojmu Dobrodincovi uviesť. Nepýta sa: „Čo si ty učinil?“ A zaiste už táto otázka by musela ľud priviesť k poznaniu hriechu a k pokániu, pretože by ju nikto nemohol zodpovedať. Pýta sa však: „čo som ti urobil? Čím som ťa zaťažil?“ Lebo upozornením na všetky tie nekonečné a nespočítateľné Božie dobrodenia, medzi nimi nemožno nájsť ani jedno ublíženie, má vypučať tým väčšia hanba v srdci. Aké žeravé uhlie zhrnul Ježiš na hlavu svojich nepriateľov! Akú lásku nad lásku dokázal svojmu ľudu a predsa sa Mu dostala odmena — kríž! Môže ukázať na chorých, ktorých uzdravil, na malomocných, ktorých očistil, na mŕtvych, ktorých vzkriesil, a za to všetko z Neho učinili Muža bolesti. Môže ukázať na dietky, ktorým žehnal, na zarmútených, ktorých potešil, na obťažených, ktorých občerstvil, a za to Ho pribili na kríž. On im premenil vodu na víno, a oni Mu podávajú ocot so žlčou. On im podával kráľovské žezlo, a ľud Mu za to uplietol na hlavu korunu — tŕňovú!
Kiež by sa aspoň dnes nemusel Ježiš pýtať: „ľud môj čo som ti urobil? Čím som ťa zaťažil? Odpovedz mi!“ Ale, bohužiaľ, tak sa musí sťažovať aj proti nám. Pýta sa: čo som učinil, že sa obraciaš ku mne chrbtom, že zanedbávaš môj chrám, že pohŕdaš kázaním môjho slova, že rušíš moje ustanovenia? Požehnal som ťa, dal som ti víťazstvo, a veľmi som ťa zdvihol! Aj bocian pod nebom vie čo má robiť, keď príde čas a aj lastovička pozná čas príletu; ale môj ľud nepozná súd Hospodinov!
Čo som učinil? Takto vraví náš Pán tiež k jednotlivcom. Lebo čo platí o všetkých, platí i o jednotlivcoch: „Ten, čo jedol môj chlieb, pozdvihol pätu proti mne“. Krstnú zmluvu, ktorú si obnovil pri konfirmácii, je zrušená, márne veci sa zmocnili srdca, a kto žije na svete, žije so svetom a znovu križuje Syna Božieho. Neučinil si to ešte tak ako Peter, keď zaprel svojho Majstra? Pocítil si, že i na teba Ježiš pohliadol s tým smutným pohľadom? Jeho pohľad však nechce priniesť smrť, ale život! On chce prebudiť bolesť nad hriechom, ale tiež oživiť vieru. Nech sa len červená tvoja tvár studom! Horko plač! Odíď zo sveta do samoty srdca. To je požehnaná cesta, to je cesta k tvojej záchrane. Na túto cestu pokánia sa musíme vydať všetci! Musíme tak učiniť, ako to urobil izraelský ľud, keď ho Pán navštívil krížom − biť sa v svoje prsia a odvrátiť sa od svojich zlých ciest. Len jedna cesta vedie k cieľu, je to cesta obrátenia sa k Bohu.
Aké obete máme priniesť svojmu Pánovi k nastávajúcim pamätným dňom? Obete príjemné Bohu: duch skrúšený a srdce pokorné. S takým srdcom pristupujme ku Kristovmu krížu!
Pokoj Vám!!
Slovak