Len hriešnik prijme potešenie pre svoju dušu

Len hriešnik prijme potešenie pre svoju dušu

„my však kážeme ukrižovaného Krista“ 1K 1, 23

„Najväčší blud v pápežskej cirkvi je kázaný o Ježišovom diele vykúpenia; miesto umučenia a vzkriesenia Ježiša Krista majú: pôsty, púte, odpustky, očistec, omšu. Keby pápeženci verili, že ich vykúpil Ježiš Kristus, povedali by: ,Lucifer a všetci diabli berte do pekla vaše pôsty, púte, očistec, omše, ktoré ste do cirkvi natisli a tým ľudí od Krista Ježiša odviedli!‘ Ale pápež je a zostane antikrist, starý nepriateľ veriacich.“ Dr Martin Luther

V každom človeku je túžba po blahu. No, ľudia majúc už prirodzeným hriechom zatemnené oči a myseľ, hľadajú šťastie čiže blaho vo všetkom možnom, len nie v tom a tam, kde by ho mohli nájsť, a to tým viac, pretože ten neviditeľný nepriateľ koná všetko možné, aby človek nenašiel cestu pokoja. Keď inak nemôže, tak usmerní jeho myseľ na niečo, čo je samo o sebe krásne a dobré, ale čo predsa len trvale neurobí človeka šťastným. Mnohí napr. hľadajú blaho v umení a vo vede. Ako hladný prahne po pokrme, alebo ako smädný žízni po vode, tak oni prahnú po umení a po vede. Je to krásny Boží dar poznať a vedieť, ale či to urobí človeka šťastným? Kedysi skoro celý grécky národ sa vrhol na umenie a vedu, lebo sa domnieval, že tou cestou sa dostane k blahu a k dokonalosti. Sklamal sa; tisíce jeho najlepších mužov a žien dokonalo svoj krátky vek v hlbokom, tichom, často navonok neukázanom žiali a v zúfalosti. Mali všetko; umenie, vedu, slávu, moc. Vytvorili pomníky, ktoré bude obdivovať svet pokiaľ bude trvať; napísali knihy, ktoré zostali vzorom po všetky veky, až dodnes, lebo i dnes z nich učia na najvyšších školách. Mali chrabrých mužov, ktorí sa preslávili v štátnosti, v dostihoch a v bojoch tak, že ich povesť sa nesie z veku na vek. A predsa tam bolo plno hlbokej bolesti, a rôzny hriech hlodal ich duše: beznádejnosť, opilstvo, smilstvo, vraždy, závisť a všetko možné zlo a po sklamaní sa v tých, inak krásnych veciach, v žiali klesli na duchu, klesali do hrobu, alebo, ak nestratili celkom nádej, obzerali sa inde po blahu. Boh vo svojej milosti, ktorá je lepšia ako život, im ho poslal v tej zvesti o Tom, ktorý je cesta i pravda i život, v zvesti o Kristu, o tom Ukrižovanom.

A ten Boží svedok, ktorý napísal v úvode nadpísané slovo, mal príležitosť tisícky krát vidieť, že len On môže človeka urobiť skutočne šťastným a to každého, kto uverí v Neho! Lebo keď ťa bodol hriech a hlodá tvoju dušu, čo ti pomôže veda, čo bohatstvo, čo sláva? Snáď slabé duše pochybného charakteru ti budú lichotiť, budú ťa chváliť, budú ti pochlebovať, ale v tvojej duši bude prázdnota a žiaľ, alebo budeš otrokom nejakého hriechu, budeš vzdychať pod ťarchou, ktorá leží na tvojom svedomí. Vtedy, čo ti to všetko pomôže?

Možno ti Pán Boh dal krásny dar; drahú ženu, krásnu nevestu, milovanú, šľachetnú matku; ženícha alebo zbožňované, krásne dieťa alebo niečo podobné. Je to krásne byť ozaj a čisto milovaným a milovanou; vládnuť majetkom a požívať voľnosť a slobodu, mat‘ iné krásne veci, na ktorých sa rado popasie oko. Ale sú to všetko veci pominuteľné a často veľmi hriechom porušené! Nehľadaj trvalé šťastie v zemských veciach, i ony časom pominú. To poznal aj Boží svedok Pavel a preto hovorí, že ani múdrosť sveta, ani jeho majetky nestačia človekovi, aby ho urobili skutočne a trvalo šťastným.

Známosť čiže poznanie Krista Ježiša a to Toho ukrižovaného, dáva pravé svetlo života, prijatie Krista, Toho ukrižovaného, je zmierenie sa so svätým Bohom, a keby to bol ten najhriešnejší človek, to dáva nádej večného života, nádej na zmŕtvychvstanie, kde nebude človek odsúdený ako ten, kto touto podávanou milosťou pohrdol a ju až do konca prijať nechcel; to dáva silu k premáhaniu hriechu; No, tým ktorí Ho prijali, dal moc čiže právo byť synmi Božími. Tých, ktorých Syn oslobodil, tí sú skutočne slobodní.

Tohoto Ukrižovaného prinášame dnes tebe, toho Ukrižovaného chceme zvestovať i celému národu. Svetu nič nepomôže len On. Najsladšie potešenie nachádza hriešnik v Kristovom umučení a Jeho smrti.

Alebo je aj pre teba, sestra brat, Kristus zastretý? Kdesi bol postavený nádherný kostol, ktorý bol bohato vyzdobený zvnútra i zvonku, a na priečelí nad portálom hlásalo vytesané do kameňa Pavlovo vyznanie: „My však kážeme ukrižovaného Krista – Židom síce pohoršenie, pohanom bláznovstvo“ Neskôr ktosi prišiel a zasadil okolo steny brečtan. Rastlina sa ujala a o krátky čas sa rozliezla po priečelí budovy aj po jeho kameni s nápisom, tak že z nápisu ostalo vidieť iba slová: „My však kážeme.“ — To, čo sa stalo s tým kostolom, sa stalo už s nejedným zborom, s nejedným kazateľom a vôbec s nejednou dušou. Vyskúšaj sa, milý brat a milá sestra, či tvoj život káže Krista, Toho ukrižovaného, s Jeho sebaobetovaním sa Bohu a ľuďom, či je tvoj život dôkazom pravdy, že Kristus príde v sláve, že mŕtvi vstanú z hrobov a či duša ide k Zdroju večného blaha, k Pánovi Ježišovi?

Dr. Delaney raz povedal: „Kedykoľvek kráčam na kazateľnicu, myslím na to, či to nie je mojou poslednou príležitosťou na kázanie, alebo či poslucháči nemajú poslednú príležitosť k počúvaniu.“ Čo kážeme a čo počúvame?

Pokoj Vám!!

Komentovať