Milujme slávu Božiu, nie slávu ľudí.

          Milujme slávu Božiu, nie slávu ľudí 

Jak synovia svetla

pevne a stále

choďme a konajme

ku Božej chvále.

Čím je svet horší – my

tým väčšmi bdejme,

a nik nás nezvedie 

do kráľovstva tmy.  Amen (M.R.)

J 12, 35 – 43:

“Riekol im Ježiš: Ešte krátky čas je svetlo medzi vami. Choďte dokiaľ máte svetlo, aby vás neprikvačila tma; kto chodí v tme, nevie kam ide. (36) Dokiaľ máte sveto, verte v svetlo, aby ste neboli synovia svetla! To povedal ježiš, potom  odišiel a ukryl sa pred nimi. (37) Aj keď toľko veľkých znamení učinil pred nimi, neuverili v Neho, (38) aby sa naplnilo slovo proroka Izaiáša, ktoré povedal: Pane, kto uveril nášmu kázaniu a rameno Pánovo komu bolo zjavené? Preto oni nemohli uveriť, lebo  Izaiáš zase hovorí: (40) Oslepil im oči a zatvrdil srdcia, aby nevideli očami, a nepoznávali srdcom, neobrátili sa, a ja aby som ich neuzdravil. (41) To povedal Izaiáš, lebo videl Jeho slávu  a hovoril o Ňom. (42) Predsa však z poprednejších mnohí  uverili v Neho, ale nepriznali sa k tomu pre farizejov, aby ich tí nevylúčili zo synagogy; ľudskú slávu milovali totiž väčšmi ako slávu Božiu”. Amen

   Bratia a sestry – ktorí milujete slávu Božiu viac, ako slávu ľudskú!

    Pamätám sa na rozprávanie starších ľudí v mojej mladosti, ktorí za prvej republiky išli za učňov do Čiech, alebo tam išli slúžiť na poľnohospodárske majetky. Tam sa po prvý krát v živote stretli s elektrinou. Na Slovensku to bola vtedy vec ešte málo vídaná. Svietilo sa petrolejkami a v poľnohospodástve sa bežne používala ručná práca. Na väčších hospodárstvach boli len parné stroje. Preto keď jeden mládenec prišiel domov a rozprával kamarátom, ako rezal sečku pre dobytok elektrinou, domáci ho vysmiali a hovorili: Ako môže elektrina rezať sečku!? Veď to je drôt!

    Dnes si už život bez elektriny nevieme predstaviť. Elektrinou nielen svietime, ale používame aj mnoho rôznych elektrických spotrebičov. Bez elektirckého svetla by bola zrazu všade tma – v domoch i na uliciach. Vzdať sa tejto vymoženosti nikoho ani len nenapadne.  

      Evanjelisti nám pripomínajú slová Pána Ježiša, ktorý o sebe povedal: Ja som svetlo sveta! – Z prečítané biblického posolstva sme počuli dôležité upozornenie: “ Ešte krátky čas je svetlo medzi vami. Choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás neprikvačila tma; kto chodí v tme, nevie, kam ide”.

    V týchto slovách je samozrejme reč o inom svetle, ako je svetlo elektrické alebo slnečné. Tu je reč o svetle duchovnom, ktoré je však skutočnou podmienkou života ľudí jednak tu, v časnosti a  potom aj podmienkou života večného. Problém je, že tohoto svetla sa ľudia vzdávajú neraz veľmi ľahkovážne, ba až nezodpovedne.

    Aj v tohtoročnom pôstnom období cirkevného roku sme pozvaní k zamysleniu, či vôbec a prečo potrebujeme aj my toto nebeské svetlo, prečo potrebujeme veriť v Ježiša Krista. On opakovane hovorí ľuďom: ”Dokiaľ máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synovia svetla! To povedal Ježiš zástupom a “potom odišiel a ukryl sa pred nimi”. 

   Bratia a sestry! 

   V tomto posolstve nejde len o tých ľudí, ktorí neprijali Ježiša a neuverili v Neho keď sa im osobne prihováral. Izraelský ľud si dokonca dobrovoľne vyžiadal od vladára, Pontského Piláta, aby Ho odsúdil na smrť ukrižovaním. Nerozumne sa vzdali Ježiša, nielen ako učiteľa mravnosti a syna svojho národa, ale najmä ako Syna Božieho a Záchrancu k životu večnému. Ich dôvody a argumenty proti Ježišovi boli vymyslené vtedajšou propagandou farizejov, zákonníkov a veľkňazov: “Tento zvádza zástupy, búri ľud, zakazuje dávať dane cisárovi”. Naviac, tvrdili že sa chová ako hriešnik, že je  “žráč a pian vína” a že sa priatelí s colníkmi a neviestkami. Nepriamo tým priznali skutočnú pravdu: Ježiš skutočne učil a kázal, aby neboli a nežili ako otroci hriechu, ani žiadnej zlej moci. 

    Hriech je vpravde zlou mocou, ktorá spútava človeka a robí ho neschopným konať skutočné dobro. Preto “hrešiť” môže aj človek ktorý miluje (má rád) – ale má rád a miluje len seba samého!  Ten, ktorý ľudí na hriech zvádza, hovorí: “Buď múdry – ale len pre seba!” Rob iba to, čo je dobré pre teba. Nemysli na nikoho druhého, nestaraj sa o dobro a život blížneho, o jeho blaho a šťastie…(Príklad: Už v socializme sa udomácnilo na Slovensku heslo: Kto nekradne, okráda svoju rodinu! – aby sa takýmto spôsobom ospravedlňoval hriech.)

     Ak sa tak začne diať stále vo väčšom merítku, ak ľudia milujú len seba, ak sú múdri len pre seba, ak žijú a myslia egocentricky, vtedy- povedané biblicky: začnú ťudia žiť a chodiť v tme. Najskôr prestanú dokazovať úctu a lásku k cudzím, potom aj k susedom a napokon aj k tým najbližším. Napríklad k vlastnej manželke, manželovi, dokonca aj k vlastným deťom… Hriech je v skutčnosti nedostatok svetla, ktorým je láska k Bohu a potom k blížnemu. Hriech je egoizmus, sebaláska a sebastrednosť.

    Ježiš miloval všetkých ľudí, nielen svojich súkmeňovcov, Židov, ale aj pohanov, nielen vysoko postavených a zbožných farizejov, ale aj tých zaznávaných a ľudí, ktorí boli v tom čase označovaní len za tzv. bučiace nástroje.

     Približoval sa však čas, keď Jeho pôsobenie na zemi sa chýlilo ku koncu, keď už odhalil hĺbku pádu a nenávisti zakorenenej v ľudských srdciach. Blížila sa chvíľa Golgoty. A o živote – dobrom, pokojnom, šľachetnm živote rozhodovala okolnosť, či ľudia budú Ježiša nasledovať, či Ho príjmu ako najlepšieho učiteľa a duchovného vodcu, Pastiera, alebo či zostanú nasledovníkmi a vazalmi pozemských vládcov, svojich vlastných pohoničov. Či budú počúvať tých, ktorým záleží iba na ich vlastnej prosperite a blahu, hoci možno ich reč a slová sa počúvajúcim javili a javia ako sladká reč a cukrík zabalený v peknom obale, alebo pozlátke.

Takýmto uverili Ježišovi súčasníci a táto bieda a tragédia sa opakuje v dejinách veľmi často, až podnes. Evanjelista Ján svedčí:

” Aj keď toľko veľkých znamení učinil pred nimi, neuverili v Neho”.

         Preto sa aj naplnili slová proroka Izaiáša, ktorý už približne 600 rokov pred Kristom napísal o podobnej skúsenosti, keď verne zvestoval Božie slovo a Boží zákon, ako “svetlo” a ako cestu pre ľudí. cestu nielen pre ľud Izraelský, ale svetlo a cestu pre všetky národy. Prorok si musel iba ťažko povzdychnúť, keď videl neveru a hriech ľudu Judska a Jeruzalema: “ Vôl pozná svojho gazdu a osol jasle svojho pána, ale – Izrael nepozná, môj ľud nechce chápať”.     

   Preto musel prorok Izaiáš zvestovať skazozvesť a hrozbu nadvlády cudzincov nad Jeruzalemom a obyvateľmi krajiny. Vtedy si musel  ťažko povzdychnúť: “Pane, kto uveril nášmu kázaniu a rameno Pánovo komu bolo zjavené?” – Ľud bol tak veľmi zaslepený a neschopný rozlíšiť dobro od zla a neschopný rozlíšiť vôľu Pánovu a svojvôľu preto, že sa nechcel dať usmerniť Božím slovom. Preto privola na seba napokon tvrdý trest, ktorý aspoň niektorým otvoril oči. Boží trest siahal až po to najväčšie, nikým nečakané poníženie: okupáciu krajiny a odvlečenie ľudu do babylonského otroctva. Hoci bola kázeň a zvesť proroka skutočne Božím slovom, oni ju za Božie slovo nepovažovali a neprijímali. – “Preto nemohli uveriť, oslepil im oči a zatvrdil srdcia, aby nevideli očami a nepoznávali srdcom, neobrátili sa, a ja aby som ich neuzdravil.” To povedal Izaiáš, ktorý ohlasoval Božiu slávu v osobe Mesiáša, príchod ktorého predpovedal.  

   Keď potom Ježiš prišiel a kázal Jeruzalemu, opäť sa neobrátili k Hospodinu, ale postavili sa proti zvestovanému slovu a Ježiša zavrhli. Preto Pán Ježiš, ako iste vieme, zaplakal nad neveriacim mestom a chrámom a predpovedal jeho zničenie. Je síce pravda, hovorí Ján, že niektorí z ľudu, a to aj z tých poprednejších mužov uverili v Neho, ale verejne sa báli priznať k viere v Ježiša, aby ich nevylúčili zo synagogy. “Ľudskú slávu milovali viac ako slávu Božiu”.

   A ako je to dnes s nami? Zažili sme, milí priatelia, aj my dlhú dobu, o ktorej možno povedať to isté. “Ludskú slávu milovali ľudia viac ako slávu Božiu”. Mnohí síce hodnotu evanjelia v skrytosti uznávali, ale “pre strach židovský” sa k viere v Ježiša verejne nepriznávali a dodnes sa boja a ostýchajú urobiť skutočné pokánie. Ak sa však nedokazujeme ako veriaci a neveríme “v svetlo”, totiž v Ježiša,v ktorom je riešenie všetkých vecí, prítomných i budúcich, nemožno sa diviť, že sme v trvalej kríze.    

   Nemožno sa diviť, že aj dnes kresťanské národy Európy, po toľkých vážnych zlyhaniach, neprávostiach, vojnách – stále nechcú byť svetlom Kristovým. Aj mnohí medzi nami nechcú svetlo evanjelia Ježiša Krista odrážať do sveta a žiť ako skutoční kresťania. 

   Nevšímame si znamenia doby a prichádzajúce Božie súdy. Darmo nás valcujú islamisti, darmo sme dva roky sme museli žiť v izolovanosti počas pandémie Kovidu 19, ani tieto Božie tresty nestačili na otvorenie očí, na duchovné prebudenie a videnie, že Božie slovo nemožno brať nadarmo. 

   – Prežívame mnohé ekologické katastrofy, ale svet koristí ďalej, hoci to ohrozuje nielen kvalitu života, ale životy miliónov ľudí na svete. Teraz žijeme dokonca pod hrozbou tretej svetovej vojny, dokonca atómovej vojny, ale keďže nikto z ľudí si nevie predstaviť koniec sveta – a mnohí si myslia, že to nie je možné – tak stále vo svete vládne namiesto práva – bezprávie, namiesto mierového súžitia – koristníctvo, namiesto lásky – sebaláska.

    Čo možno ešte povedať viac? Aké slovo napomenutia musí prísť, aby sa ľudia zmenili a radi nasledovali Kristove šľapaje, žili v láske, v bratstve, pokornejšie a skromnejšie? – Nie je iná možnosť, len ísť cestou vernosti prorokov aj napriek nepochopeniu. Musíme zvestovať Boží zákon i možný trest a súčasne volať k návratu na cestu viery v Ježiša. Volať na cestou dôvery v Božie zasľúbenie, že skrze Neho, Jeho utrpenie, kríž, smrť a slávne vzkriesenie môžeme nájsť seba, svojho blížneho a pokoj Boží, ktorý prevyšuje ľudský rozum. Preto dnes, ak počujeme Boží hlas, nezatvrdzujme si srdcia! Amen 

         3.pôstna nedeľa (oči-oculi) –  Myjava 2022 – Mgr.Ľubomír Batka st.

Komentovať