„A keď sa schádzal veľký zástup a z miest hrnuli sa k Nemu, hovoril v podobenstve: Vyšiel rozsievač, aby rozsieval svoje semeno. A keď rozsieval, niektoré padlo kraj cesty, pošliapali ho a nebeskí vtáci ho pozobali. Iné padlo na skalu, a keď vzišlo, uschlo, pretože nemalo vlahy. Iné však padlo medzi tŕnie a ho udusilo. A iné padlo do dobrej zeme, a keď vzišlo, prinieslo stonásobnú úrodu. Keď to povedal, zvolal: Kto má uši na počúvanie, nech počuje! Nato spýtali sa Ho učeníci, čo je to za podobenstvo. A On riekol: Vám je dané poznať tajomstvá kráľovstva Božieho, ale ostatným (hovorím) v podobenstvách, aby hľadeli, a nevideli, počuli, a nerozumeli. Podobenstvo znamená toto: Semeno je slovo Božie. To kraj cesty sú tí, čo počúvajú, a potom prichádza diabol a vyberá im slovo zo srdca, aby neverili a neboli spasení. To na skale sú tí, čo počúvajú slovo, s radosťou ho prijímajú, ale nemajú koreň, začas veria, a v pokušení odstupujú. Ktoré však padlo medzi tŕnie, sú tí, čo počúvajú, ale na cestách života udusia ich starosti, bohatstvo a rozkoš života, a nedozrejú. Ale ktoré padlo do dobrej zeme, sú tí, ktorí počúvajú slovo, zachovávajú ho v čistom a dobrom srdci, sú stáli a prinášajú úžitok.“ L 8, 4–15
Ó, Pane, daj nám požehnanie,
slovo nech v zem dobrú padá,
daj v Tvojich daroch mať zaľúbenie,
Teba naša myseľ žiada,
vlej do sŕdc našich z milosti,
čo slúži k viere, k svätosti.
Uvariť jedlo si vyžaduje veľa úsilia. Jednoduché sa dá pripraviť za pár minút, ale mnohé recepty sú zložité, časovo náročné a vyžadujú si mnoho ingrediencií a zručností. Koľko námahy je potrebnej na to, aby sme sa najedli. Jedlo je vynikajúcim príkladom toho, koľko je vynaloženej neviditeľnej práce – vidíme len konečný výsledok, nevidíme medzi tým množstvo fáz. Prečo to spomínam? Pretože v poľnohospodárstve muselo byť niečo, čo Ježiša zaujalo, alebo čo upútalo Jeho pozornosť, niečo zmysluplné, keď chodil po požehnanej úrodnej Galiley. Možno preto Ježiš toľkokrát použil farmársku alegóriu.
Na stránkach Nového zákona v šesťdesiatich štyroch podobenstvách a prirovnaniach sa Ježiš štyridsaťšesť krát odvoláva na prácu roľníka. Na svoje povolanie – teda tesára – sa odvoláva len trikrát. Je prekvapujúce, že hoci po svojom otcovi Jozefovi zdedil povolanie (ako vlastne každý prvorodený syn), podobenstvá o roľníkovi, či chovateľovi sú zvláštne, a nejde ani tak o ich počet. Len v týchto podobenstvách sa Ježiš jasne stotožňuje s hrdinom: A on na to povedal: Ten, kto seje dobré semeno, je Syn človeka (Mt 13, 37) Ja som dobrý pastier (J 10, 11). Nikde inde Ježiš takéto prirovnanie nepoužíva.
Skúsme si predstaviť, precítiť scenériu, ktorú Ježiš tak často vyvoláva. Keďže bola blízka Jeho srdcu, pravdepodobne chce, aby bola blízko – a zrozumiteľná – aj Jeho učeníkom, ktorými sme aj my. Tak si to skúsme predstaviť. Zorané pole zmáčané dažďom, oplotené farmárom proti škodcom. V Ježišovom podobenstve vyšiel rozsievač a akoby len hádzal semená. Z čítania vidíme obrázok, že to možno urobil trochu neopatrne, pretože niektoré zrnká padajú na nesprávne miesto. Časť na cestu, skalu, do tŕnia. Tam hádzať zrná je len plytvanie. Len časť z nich padne na dobrú zem. Ale, možno to vôbec nebola nedbanlivosť tohto rozsievača. Možno je to nádej, že semienko porastie aj tam, kde by nemalo.
Nevidíme koniec tejto aktivity, stále rozsieva. Aj do našich duší vždy rovnako zdravé semeno, hoci nie každá roľa je pripravená. Nepýta sa na budúcu úrodu, nemyslí na úrodu, ale pohltený svojou prácou sebavedomo seje semeno. Zasieva semeno, ktoré je schopné prinášať úrodu, ba čo viac, musí prinášať ovocie, pretože na to bolo zozbierané! Všetky časy sú dobré pre rozsievača. Neexistuje nesprávny čas a nie je miesto, kam by neprišiel. Existuje jednoduchý pocit istoty, že zasiate semeno má tendenciu vyklíčiť, postupne sa premení na rastlinu a nakoniec sa zmení na úrodu.
Rovnako je to aj s našou vierou. Najprv bolo zasiate semienko do nášho srdca, či už v rodine, na vyučovaní náboženstva, na SLB alebo inde. Máme malé semienko, možno sme ani o jeho existencii nevedeli. Viera časom rastie, ako náš inteligenčný, emocionálny, sociálny, biologický rast.
V podobenstve však vidíme, že nejde len o rast. Ježiš tiež varuje pred tým, aby zrnká neboli siate na cestu, skalu alebo medzi tŕním. Ježiš to vysvetľuje konkrétne: na ceste sú tí, ktorí počuli; potom príde diabol a vyberie si slovo z ich sŕdc, aby neuverili a neboli spasení. A tí na skale sú tí, ktorí, keď počujú, s radosťou prijímajú slovo, ale nemajú koreňa, kým neuveria, a keď sú pokúšaní, ustúpia. A tí, čo padli medzi tŕnie, znamená tých, ktorí počuli, ale kráčajúc po ceste uprostred starostí, bohatstva a rozkoší života sa zadusia a nedozrejú; teda – neveriacich, povrchne veriacich a tých, ktorí vieru časom odkladajú. A to je veľké ponaučenie, ktoré sa z tohto podobenstva učíme. Pre Ježiša – teda pre samotného Boha – môže byť nezrelosť viery, ako aj jej nedostatok v našom živote rovnako nebezpečná ako úplný nedostatok viery. Ježiš nám hovorí, že musíme dozrieť – teda zmeniť sa.
A čo sa týka semena, ako spomenul Ježiš, že potrebuje dobrú pôdu, aby dobre rástlo, každý z nás má časť zeme, o ktorej hovoril Ježiš. Každý z nás môže byť dobrou a úrodnou pôdou, v ktorej zrno odumiera, aby vyprodukovalo 100-násobnú úrodu. Ale tiež – aké jednoduchšie to je presunúť do pozadia! Veď je toľko iných, dôležitejších záležitostí! Aké ľahké oveľa pohodlnejšie je nerozvíjať to! Toto nám hovorí Ježiš: Uvedomuje si, že srdce človeka je trochu cestou, trochu skalnatým miestom, je v ňom burina, ale je v ňom aj úrodná pôda.
Poznáme príslovie: „Nielen semená majú radi úrodnú pôdu, ale aj žihľava a burina.“ Preto je našou povinnosťou po celý život pracovať na prečisťovaní a prekyprovaní pôdy našej viery. Nedajme sa odradiť tým, že Božie Slovo hneď neprináša očakávaný výsledok, rýchlu úrodu, ani v nás, ani v našich blížnych. Na ovocie si predsa treba vždy počkať! Nenechajme sa odradiť, alebo nemajme dojem, že veľa semienok, veľa dobrých slov či úmyslov bude vyhodených nadarmo. Naša snaha, naša sejba nie je márna. Musíme si uvedomiť, že veľkosť úrody nezávisí len od nás. Hoci sejeme, je to Boh, ktorý dáva rásť a prekvapí nás hojnosťou úrody. Musíme siať – vo veľkom, veľkoryso, ba štedro, presne ako rozsievač v Ježišovom podobenstve! Božie slovo potrebuje stále niekoho, kto ho dokáže a je ochotný zvestovať, kto dokáže a je ochotný vydať svedectvo, kto dokáže a je ochotný pozvať, povzbudiť, potešiť, navštíviť, možno aj s láskou napomenúť, keď treba. Boh nikdy nemal potrebu robiť zo svojho diela „show“, tak ako ani Kristus Pán. Toto Božie mocné konanie a otváranie ľudských sŕdc sa teda deje v nenápadnosti a skrytosti. Tak ako si to On sám praje, kde On chce a kedy On chce. Kiežby nám Pán Boh dal tú milosť, aby sme súčasťou tohto tichého, neviditeľného a skrytého Božieho konania mohli byť ako Boží spolupracovníci aj my!
Sme rozsievači a sme aj pôda, do ktorej Rozsievač seje. Všetci máme túto dvojakú povinnosť: byť rozsievačom a zároveň byť poľom, kde seje Kristus. Apoštol Pavel nás k tomu zvláštnym spôsobom pozýva v druhom liste Korinťanom: „Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať.“(2K 9, 6) Pamätajme, o kom Ježiš Kristus povedal, že sú požehnaní: tí, ktorí počúvajú Slovo Božie, ale ho aj zachovávajú!
Zamyslime sa ako plníme tieto dve povinnosti, ktoré zanechal v evanjeliu Ježiš Kristus. Ako sejeme a ako sami prijímame semená Božieho Slova? Robíme to veľkoryso a nenútene?
Spasiteľ rozsieva zdravé semeno. Prosme Ho, aby učinil naše srdcia svojou úrodnou roľou, v ktorej dá vzklíčiť svojmu svätému slovu, aby vždy žehnal dobrému dielu, aby nikto neupadol do nepriateľovej siete, nepoddal sa nešľachetnosti, lebo tá nemôže prísť do neba.
Pokoj Vám!!
Slovak