4.nedeľa po Zjavení Kr.P.

30. januára 2022

4.nedeľa po Zjavení

Text: 1 K 1, 26 – 31

“Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení,(27) ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; (28) čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil si Boh, a čoho niet, vyvolil si, aby zničil to, čo je, (29) aby sa nikto nechválil pred Bohom. (30) Z Neho aj vy ste v Kristu Ježiši, ktorého nám Boh učinil múdrosťou a spravodlivosťou, a posvätením a vykúpením, (31) aby platilo, čo je napísané: Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánu”. Amen

Poznámka k textu

Podľa chrámovej Agendy je uvedený text (1 K 1, 26-31) určený v sérii LLK na 1.nedeľu po Zjavení, a súčasne v sérii US na 4.nedeľu po Zjavení, spolu s evanjeliom Mt 5, 1 – 12. Keďže sa podľa Agendy i Evanjelického spevníka má použiť introit de tempore (t.j.podľa obdobia cirkevného roka alebo: ” Ó Ježiši”, je zrejmé, že sa jedná o predspev vianočný. V oboch prípadoch ide o obdobie cirkevného roku ktoré patrí do vianočného kruhu, čo je vhodné zohľadniť v kázni i pri výbere piesní. Z úcty k neb.bratovi M.Vargovčákovi pripomínam jeho návrh o liturgickej farbe v období na nedele po Zjavení, kde by bola vhodnejšia farba oltárneho rúcha biela a nie zelená, ako to uvádza naša súčasná Agenda (str.306). 

Exegetické poznámky:

Verš 26:

Dôkazom slobodného Božieho povolania sú podľa apoštola Pavla korintskí kresťania sami. Stav korintského zboru, to z akých údov sa skladá a čo každý môže vidieť, je pre korintských najlepším dôkazom toho, že koho si Boh povoláva, nekladiemu mu ako podmienku múdrosť “podľa tela”, svetskú moc ani urodzenosť, ani čokoľvek, čomu ľudia dávajú prednosť. Hoci bol Korint bohaté a významné mesto, žili v ňom aj ľudia nevzdelaní gréckou filozofiou a kultúrou, chudobní a rozličného pôvodu. Práve z nich pochádzala väčšina tých, ktorí sa stali kresťanmi počas Pavlovho 18 mesačného misijného pôsobenia a títo tvorili jadro zboru i keď niekoľkí (nie mnohí) patrili aj k vrstve vzdelaných.

Verš 27: 

Boh si nevyvolil mudrcov, mocných a urodzených z Korintských, ale naopak “bláznivosť” (hlúposť), slabosť, neurodzenosť”. Pavel jemne volil formu neutra adj.(ta mora, miesto toús moroús), aby sa Korinťania neurazili – hoci tieto neutra sa vzťahujú na osoby bez vzdelania (otroci, prepustenci, prístavní robotníci). 

   Múdrosť “podľa tela” je filozofia, ktorú môže ľudský rozum pochopiť, ale táto múdrosť je práve tak pominuteľná ako telo (sarx).

Boh obchádza to, čomu dáva svet prednosť (porov. L 16,15) a volí si to, čím svet opovrhuje. To je Božia slobodná voľba. Nie to, čo človek má, alebo čím je je podmienkou Božieho povolania a prístupu k Jeho milosti.

Verš 28:

V tomto verši je protiva medzi múdrosťou sveta a múdrosťou Božou ešte priostrená. Stupňovaním dosahuje účinok. Boh si slobodne vyvolil to, čo je neurodznené a opovrhované, dokonca to, “čoho niet”, vyvolil si, aby zničil to, čo je. Podobne Pavol argumentuje v R 4,17: …”Boh, ktorý oživuje mŕtvych a to, čoho niet, povoláva ako by bolo”. Pavol tu nemá na mysli stvorenie sveta “z ničoho”, ale myslí na ukrižovaného a mŕtveho Ježiša, ktorého “akoby nebolo”, ale Jeho vzkriesením zničil Boh “to čo je”, totiž moc hriechu a smrti.

Pavlova zvesť je v úplnej zhode s evanjeliom Ježišovým, podľa ktorého blahoslavenstvá patria “chudobným v duchu” atď. (Porov. Mt 5,3 nn).

 Verš 29: Pavel pozná príčinu tohto Božieho počínania, totiž, aby sa “nikto nechválil”. Človek je pri svojom povolaní pasívny, Boh je  jedine aktívny. Zjavená milosť Božia a nádej večného života nie je dielom a chválou človeka, ale Boha zjaveného v Kristu Ježiši. 

Verš 30:

Pozitívne vyslovuje, čo je Kristus tým, čo sú vyvolení; len skrze Krista, Jeho zásluhou stali sa a sú teraz: múdri, spravodliví, svätí a vykúpení. V Ňom sú všetky spasiteľné dary. Nepochádzajú a nezakladajú sa na ľudskom rozume a moci. Pavol sa neuspokojil len tým, že dokázal, že Kristus je “Božou mocou” (v.18) a “Božou múdrosťou” (v. 24) v ktorej možno poznať Boha, ale slávnostne, ako vo vyznaní viery vypočítava dobrodenia, ktoré má kresťan v Ukrižovanom, za ktoré ďakuje Bohu skrze Krista. Všetky štyri výrazy sú dôkazom Božej milosti a našej spásy:

    “Spravodlivosť”, t.j. Boží výrok o ospravedknení a o skutočnom oslobodení z moci hriechu smrťou Kristovou. 

    “Posvätenie” je tiež Božím darom v Kristu skrze dielo Ducha Svätého. ( 2 Tes  2, 13; 1 Pt 1,2) Nejde o mravnú dokonalosť ako výsledok snahy človeka. 

    “ Vykúpenie” je síce eschatologickou hodnotou, ktorá však pôsobí svojou silou už v prítomnosti (Lk 21, 28; R 8,23 ).”V Kristu” sú všetky eschatologické dary už splnené a prítomné, staré veci sa pominuli a nastali nové. V Ňom nám dal Boh spásu a vykúpenie.

Verš 31:

Podobne ako v. 29. Ide o zrejmý citát z Jer 9,22. 

Návrh propozície:

Zo zjavenej Božej milosti sa trvalo radujme, lebo sme v Ježišovi 

  1. k novému životu povolaní
  2. hodnotami Božieho kráľovstva obdarení

Náčrt kázne:

   Mnohí ľudia okolo nás vianočné stromčeky už dávnejšie vyniesli zo svojich príbytkov a možno aj zabudli, že sme pred piatimi týždňami slávili Vianoce. Zabudli možno aj na vzácne a krásne evanjelium, ako ho napísal lekár apoštola Pavla evanjelista Lukáš, alebo evanjelista Matúš, prípadne teologicky píšuci Ján, svedčiaci, že “Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami”.( J 1, 14) Apoštol Pavel zdanlivo o narodení Ježiša Krista vo svojich listoch nepíše, ale to neznamená, že by správy evanjelistov nepoznal a neboli mu blízke. V liste Títovi je napísaný jasný poukaz na význam Kristovho príchodu na svet, ktorý ako refrén zneje aj v tomto období po Zjavení: “Lebo zjavila sa milosť Božia spásonosná všetkému ľudu…”. Táto zpráva síce nevedie k otázkam typu: Čo si dostal na Vianoce, alebo: Čo ti priniesol Ježiško? Hovorí však o nekonečne vzácnom dare prvých Vianoc pre všetkých, ktorí s dôverou a vďakou prijali evanjelium o vyjavenej Božej milosti v Ježišovi Kristovi, Pánovi.

   Patrili medzi nich aj korintskí kresťania a medzi nich chceme medzi patriť aj my. Preto sa aj v dnešnú 4.nedeľu po Zjavení vraciame k zdroju tej veľkej, anjelmi zvestovanej radosti, aby sme sa povzbudili vo viere v narodeného Spasiteľa a uvedomili si veľkosť darov, ktoré nám priniesol a ktorými sme trvalo obdarení.

   1. V duchu výzvy apoštola Pavla sa pozrime aj my na náš život i na spoločenstvo cirkevného zboru pod zorným uhlom zjavenej Božej milosti. V nazaretskej synagoge Ježiš vyhlásil: “Duch Pánov nado mnou, lebo pomazal ma zvestovať chudobným evanjelium, uzdravovať skrúšených srdcom, poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie a zvestovať vzácny rok Pánov.( L 4,18 – 19) Vieme, že v Nazarete Ho ako Mesiáša neprijali, pretože Ho považovali len za tesára, syna Jozefovho a nie za Syna Božieho, ale mnohí iní prijali Jeho povolanie do kráľovstva Božieho a spoznali, že Jeho reč bola mocná. (L 4,32 )

    Medzi nich patrili aj mnohí jednoduchí, neučení a utláčaní ľudia vo vtedajšom bohatom gréckom meste Korinte. Nevieme celkom presne aké bolo zloženie členov tunajšieho zboru. Môžeme však oprávnene predpokladať, že hoci bol Korint významným centrom obchodu a vzdelania, väčšina tunajších kresťanov pochádzala z ľudí chudobnejších, neurodzených a dokonca aj z otrokov a prepustencov. Vzdelaním a postavením sa podobali prvým kresťanom v Jeruzaleme a v Galiley. Nie mnohí boli múdri podľa vtedajších kritérií, múdri v zmysle vzdelania a gréckej filozofie, ale napriek ich ťažkému životného údelu, tým že prijali zvesť evanjelia Kristovho, ktoré medzi nimi zvestoval Pavol, získavali pravú ľudskú dôstojnosť a napokon aj rešpekt pohanského okolia. Preto apoštol Pavel arumentuje: “Pozrite len svoje povolanie, bratia!” Zvestované slovo evanjelia postupne premieňalo osobné životy jednotlivcov, napriek tomu, že dlho zostávalo a zostáva “Židom pohoršením a phanom bláznovstvom” (1 K 1, 23). Spoločenstvo cirkvi neustále rástlo, napriek mnohým vonkajším ťažkostiam, ale aj vnútorným napätiam. Tí ktorí uverili a prijali Ježišov Krst, prinášali aj vôňu nového bohumilého života a ovocie Kristovej spravodlivosti. Evanjelium, ktoré je ”mocou Božou na spasenie každému veriacemu” ( R 1,16) bolo aj “povolaným” v Korinte mocou a múdrosťou, ktorá lámala aj tuhé okovy ľudského hriechu a slabostí a viedlo ľudí k novému životu.

   Na našej životnej ceste musíme ako kresťania síce počítať s reliktami nevery a hriechu v nás, hoci je nám v Krste svätom odpustená jeho vina. Tým viac musíme počítať so zlobou sveta a jeho hriechom, s pokušením diabla a jeho zlej vôle. Napriek tomu všetkému Kristova cirkev, spoločenstvo veriacich v Neho, žije novým a slobodnejším životom a kráča smerom k slávnej budúcnosti Božích detí. 

    Nový život z viery v Ježiša však nie je našou zásluhou, ale je darom Toho, ktorý sa pre nás narodil a pre nás bol ukrižovaný, i vstal z mŕtvych. Preto je v Ježišovi, Pánovi nad všetkým a nad každou mocou je zdroj a prameň našej trvalej radosti.

2. Apoštol Pavel súčasne varoval kresťanov pred márnou chválou, pretože vedel sám podľa seba, i na príklade a skúseností iných, že nemožno stavať dom cirkvi na človeku, ale len na živom a večnom kameni, na “skale vekov”, ktorou je Kristus, dar Božej milosti. O svojom povolaní, o svojej službe a apoštolstve vyznal: ” Z milosti Božej som, čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná” ( 1 K 15, 10)  Kresťania v Korinte si mali byť vždy vedomí toho, čím a kým boli skôr, ako uverili a prijali Ježišov Krst. “A takými ste vy niektorí boli; ale dali ste sa obmyť, boli ste posvätení, ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha”.

    Nielen o jednotlivcoch, ale o všetkých nás, veriach v Krista platí, že sme Ním boli povolaní do kráľovstva Božieho a súčasne obohatení hodnotami tohoto kráľovsta. Tak ako v prvotnej cirkvi, tak i dnes ide o to, aby kresťania stavali svoj život na Kristu a na Neho sa plne spoliehali. Kresťania nie sú ani dnes mravne dokonalí a bez prejavov hriešnosti, ale máme byť tými, ktorí pevne dôverujú Božej milosti a Kristovej moci a Jeho dielu pre nás. I o nás platí a má platiť aj v budúcnosti: “Z neho aj vy ste v Kristu Ježiši, ktorého nám Boh učinil múdrosťou a spravodilvosťou a posväteím a vykúpením”.

    Preto kážme vždy Ukrižovaného Krista, “Božiu moc a múdrosť”. Dôverujme slovu a zasľúbeniu nášho Pána a apoštolskému svedectvu o našom ospravedlnení pred Pánom Bohom. Zostávajme verne v lodičke cirkvi nášho Pána, napriek akýmkoľvek vetrom, ktoré ňou zmietajú, napriek vlnobitiu sveta a útokom pokušiteľa. 

   – Spomínam si na niekdajší školský výlet v Moravskom krase, do priepasti Macocha. Na jej dne tečie riečka Punkva. Sprievodca v člne uprostred plavby oznámil hĺbku vody a jej teplotu. Potom doložil: “Kto sa bojí, nech vyskočí!” – Všetkým bolo jasné, aké by to bolo nerozumné a ako by taký krok skončil. 

    – Preto dôverujme Tomu, ktorý vedie a kormidluje lodičku našej cirkvi, neopúšťajme ju nerozumne a ľahkovážne. Iba On nás bezpečne vedie a privedie na breh, k požehnanému životu a do prístavu pokoja a radosti. Dôverujme Jeho slovu, pokynom a nasledujeme Jeho príklad múdreho, spravodlivého a posväteného života, ku ktorému i nás pozýva a súčasne nám k nemu pomáha skrze Ducha Svätého a napokon privedie i nás k vykúpeniu a večnému životu s Ním.

Použitá literatúra:

1.Dr.Kátlovský, Štefan: Prvý list apoštola Pavla Korintským, Tranoscius 1947.

                                                                Mgr.Ľubomír Batka st.

Komentovať