Vycvičené zmysly

Vycvičené zmysly

„Ale dokonalých pokrmom je tvrdý pokrm, tých, ktorí pre zvyklosť majú vycvičené zmyslové ústroje a tak spôsobné posúdiť, čo je dobré a čo zlé!“ Žid 5, 14 (Roháčkov preklad)


V hudbe vycvičený sluch veľmi ľahko rozpozná chybný tón, ale obyčajné ucho nepostretne pri tom nič nesúladné. Ale môže náš duchovný sluch postrehnúť, ak je niektorý nápev v súzvuku s nebeským, alebo ak sú do neho primiešané tóny z dnešného náboženského sveta? Či tu ešte nie je čas, v ktorom sa zdravé učenie Slova netrpí a kde si ľudia podľa svojich vlastných žiadostí zhromažďujú učiteľov, ktorí šteklia ich sluch, ktorí odvracajú od pravdy? (2Tim 4, 37) Či ucho neskúma slová tak, ako ďasná ochutnávajú jedlo? (Job 12,11) Žiaľ, uši mnohých dietok Božích sú neobrezané, takže nimi nemôžu správne vnímať (Jer 6,10; Sk 7,51). Aj pisateľ epištoly k Židom žaloval na neveriacich, že zleniveli počúvať (Žid 5, 11). Prorok Ezechiel bol pre izraelský národ „ako ten, čo spieva piesne o láske pekným hlasom a čo vie dobre hrať na strunovom nástroji“. Iste počuli jeho slová, ale neplnili ich (Ez 33, 32). Sú naše uši — vnútorné uši srdca — tak navyknuté, aby mali vycvičený zmysel pre rozoznanie dobrého a zlého? Alebo sú v takom stave, že nedokážu ani posúdiť, či to alebo ono učenie je z Boha, či v ňom nie je niečo bludného alebo falošného? Mnohí veriaci na všetko prikyvujú hlavou a nevystihnú zlozvuk, ktoré vycvičené ucho ihneď rozozná. Áno, väčšina Božích dietok sú nedospelými a v tejto dôležitej veci skoro úplne neschopnými úsudku. Príde niekto, ktorému hovoria „kazateľ evanjelia“, dokáže pekne hovoriť, je vzdelaný a láskavý, príjemného a uhladeného vystupovania a dokonalých spôsobov. Samozrejme, že sa musí prijať a so všetkým čo povie sa musí súhlasiť, veď „káže Krista“. Ale vycvičený zmysel — duchovný sluch — ihneď vystihne primiešané zlozvuky a rozpozná, že nápev nie je pravý, nebeský, ale že babylonské hudobné nástroje hrajú v jeho kázaní veľkú úlohu. V takom prípade nám jedine Písmo sväté hovorí ako si máme počínať: „Ktokoľvek zachádza ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Boha; kto zostáva v učení, ten má aj Otca aj Syna.Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijmite ho do domu, ani ho nepozdravujte;lebo kto ho pozdravuje, podieľa sa na jeho zlých skutkoch.“ (2J 9—11) Ale bohužiaľ, ako často sa ušami ťažko počúva (Mt 13, 15) a zvodný hlas sa nerozoznáva. Počúvajme teda jedine hlas nášho Pána, skrz Jeho neklamné slovo a potom bude naše vnútorné ucho zaostrené a bude môcť okamžite rozoznať, či je to učenie z Boha a či z ľudí a či nebolo k slovu primiešané niečo falošné.

Toľko niečo málo o sluchu, pretože uchom sa vnáša posolstvo spásy do srdca. Teraz pouvažujme o chuti. Jób zvolal: „Jedáva sa nechutná vec bez soli? A má chuť odvar slezu?“ (Job 6, 6). Starý Barzillaj odpovedal Dávidovi: „Dnes mám osemdesiat rokov; či viem ešte rozoznať, čo je dobré a čo zlé? Či môže tvoj služobník ochutnať, čo je alebo pije?“ (2S 19, 35) Jazyk tohoto starého muža stratil chuť; či máme my tú pravú duchovnú chuť, alebo milujeme malú dávku kvasu v Božom pokrme? Mnohí ľudia po chorobe, či už na chvíľu, alebo dlhšie, stratili chuť. Všetkému čo im predostreli na jedenie hovorili: Dobré, je to dobré!! V Piesni všetkých piesní volá priateľke: „jeho ovocie je sladké môjmu podnebiu“(Veľp 2, 3). Jej chuť bola zdravá a pravá. Ale ako inak to bolo svojho času s izraelským národom na púšti, aká rozmaznaná bola ich chuť, keď žalovali: „tento biedny pokrm sa nám protiví“(4M 21, 5). Kiežby všetci veriaci mali zdravú chuť pre pravú nefalšovanú potravu Slova. Potom by boli utvrdení slovami viery a viac by neboli deťmi neustále točiacich sa v ľudskom učení — slabými a nevrlými. Nepriateľ vždy skúša zamiešať niečo cudzie, nezdravé alebo aspoň niečo škodlivé, jedovaté do zdravej potravy veriacich. Toto jasne znázornil Pán v podobenstve o kvase, kde všetko nakyslo (Mt 13, 33). Dnes často býva nádherne servírovaný ponúkaný duchovný pokrm, avšak sú do neho primiešavané „egyptské lahôdky.“ Žiaľ, duchovný jazyk dnešného veriaceho človeka je otupený, takže to nepozná. Nerozozná, ktorý pokrm je z hora a ktorý z priepasti! Nevykríkne: smrť, smrť! aj keď je do pokrmu primiešaný jed. Čím ďalej tým viac požaduje nezdravé učenie, pretože jednoduchá domáca strava mu už nechutí. Preto povzbudzujme na sýtenie sa čistým a nefalšovaným Slovom a to vždy v spojení so živým Slovom — teda v srdečnom spojení s Pánom, ktorý je sám chlieb života. Len tak zostane naša duchovná chuť zdravá a naďalej sa bude zjemňovať. Mnohí veriaci nie sú schopní rozoznávať dobré od zlého. Všetko prehltnú a povedia: dobré, dobré! Ale pravá chuť je pokazená. Kiež by sme mohli volať so žalmistom: „Aké sladké sú Tvoje reči mojim ďasnám a nad med mojim ústam! Z rozkazov Tvojich zmúdrievam; preto nenávidím každý lživý chodník“ (Ž119, 103—104) on nepotrebuje dávať k Slovu Božiemu žiadne egyptské či babylonské príchute. A nepotrebuje to ani dnes žiadne úprimné a zdravé Božie dieťa.

Ďalším našim vycvičeným zmyslom by mal byť čuch. Možno sa niekto udivene pýta, či niečo také existuje v duchovnom živote. Pochopiteľne že je, zvlášť, keď sa tento zmysel vycvičí. Či nečítame vo Svätom Písme o smrteľnej vôni na smrť a o vôni života k životu? (2Tim 2, 16) Najprv si musíme uvedomiť, že náš duchovný čuchový zmysel na rozoznanie duchovnej vôle musí byť v súlade s Božím. Aké je milé prirodzenému čuchu, keď vôňa kvetov alebo jemného parfumu naplní vzduch. Niečo podobné vníma náš duchovný zmysel pri ovocí Ducha Svätého. Ale v tomto svete okolo nás je odporný zápach, hnilobný zápach hriechu a smrti a predsa vnútorný čuchový zmysel prirodzeného človeka je tak skazený, že v tomto zápachu má svoje zaľúbenie (R 1, 32). Náš Boh neuvidel nič príjemného v tomto svete, až keď bola prinesená zápalná obeť: „Keď Hospodin zacítil príjemnú vôňu(1M 8, 21). Táto vôňa však bola predobrazom nášho Vykupiteľa, ktorého život a Jeho smrť bola príjemnou vôňou, prevyšujúce všetky vône. Ak hovoríme o Kristovej obeti s vďačným srdcom tu moje ruky zvlhli myrhou, i moje prsty myrhou tekutou na kľučke závory (Veľp 5, 5) Áno „Kristus miloval vás a seba samého vydal za nás ako dar a obeť Bohu príjemnej vône (Ef 5, 2). To bola naozaj „zápalná“ obeť, ktorá bola pre Hospodina príjemná vôňa (2M 29, 18). A keď nakoniec stratený hriešnik skrz Božiu milosť pozná a prijme túto nádhernú vôňu Kristovej obeti, tak býva jeho prebudené a vydesené svedomie utíšené a jeho srdce prichádza k tej krásnej vôni pokoja. Keď sa potom touto vôňou občerstvuje a v nej sa kochá, jeho duša jasá a prúd veleby vyteká z jeho srdca a spieva piesne chvál. Takýto uzdravený duchovný čuch má potom ešte taký účinok, že človek nemôže zniesť zápach hriechu, uteká od neho a hnilobné výpary „človeka v tele“ (R 8, 8—9), v ktorom sa človek páči sú mu odporné. Ak si hojne sýtime duchovný zmysel touto vôňou z Golgoty, tak aj naša služba bude sladkou vôňou, vzácnou a milou nášmu Bohu (Fil 4, 18).

Aké je to dobré, ak má človek zdravý zrak, ktorým vidí všetko blízke i vzdialené. Až pri znovuzrodení bývajú oči otvorené; možno, že človek vidí ako ten slepý z Betsaidy, ktorý povedal: „vidím ľudí, pretože sa mi zdá, akoby stromy chodili“, keď ale Pán opäť vložil ruky na jeho oči, tak videl všetkých aj z ďaleka a jasno (Mk 8, 22—26). Potom naše otvorené oči potrebujú neustály cvik, aby videli Božiu pravdu jasne a zreteľne, inak by sme nepostrehli ľudské ani satanovo napodobnenie pravdy. Apoštol Pavel sa modlil, aby veriaci v Efeze mali osvietené oči svojho srdca tak, aby vedeli aká je to nádej, ktorou On povoláva a iné vzácne veci (Ef 1, 18—19). A Peter napísal veriacim, keď nebolo pri nich rozmnožovanie duchovných cností, nasledovné: „Kto nemá tieto vlastnosti, je slepý, lebo v zaslepenosti zabúda, že bol očistený z dávnych hriechov“ (2Pt 1, 9). Mnoho postrehne dobrý duchovný zrak mocným ďalekohľadom viery, to čo obyčajnému necvičenému oku býva zakryté. Hrdinovia viery, zďaleka videli zasľúbenie, vítali a očakávali ho a preto vyznali, že sú len cudzincami a hosťami na zemi (Žid 11, 13). Mojžiš neochvejne stál pre svojho Boha proti veľkej egyptskej moci lebo „neviditeľného“ videl a tak sa utvrdil. Naše oči tiež videli niečo zo slávy toho „zlatého mesta“ a tak putujeme tu vo svojich pohyblivých stanoch (v našich telách), pretože náš duchovný zrak je nadchnutý touto budúcou slávou. Ale mnoho veriacich niečo podobné nevidelo a tak pracujú na tom, aby svoje cirkevné organizácie tu urobili veľmi slávne, vplyvné a veľké. Tí nepotrebujú, aby svoje oči potreli masťou, ako tí slepí Laodikejskí aby videli? (Zjav 3, 17—18) Aj nebeské povolanie Kristovej cirkvi sa neuznáva, pretože sa málo cvičí duchovný zrak. Často sa stáva, že keď sú telesné oči prikryté závojom sĺz, badajú tie vnútorné veci, ktoré sa nevidia, tie sú večné (2Kor 4, 18). Prv nemal náš Pán pre naše prevrátené oči žiadnu krásu, aby sme si Ho žiadali a túžili po Ňom (Iz 53, 2), ale teraz Ho „vidíme, pretože pretrpel smrť, bol ovenčený slávou a cťou“ (Žid 2, 9) a potom tiež: „Tvoje oči uzrú kráľa v jeho kráse, uvidia rozsiahlu krajinu“ (Iz 33, 17).

Čo ale máme povedať o duchovnom zmysle, cite, ktorý sa volá hmat? Lebo v duchovnom smere je cit veľmi neistý a nespoľahlivý. Preto sa vždy vyvarujme, aby sme sa nenechali, najmä mladí, zviesť vplyvom svojich citov, ale aby sme sa riadili Božím Slovom: tak je napísané. Znakom človeka odcudzenému Božiemu životu nie je to, že je rozumovo zatemnený, ale že je zatvrdnutý t.j. bez citu. (Ef 4, 17—19), hoci Boh túto zem a celý vesmír tak nádherne a podivuhodne zriadil, aby ľudia pozerajúc na Jeho diela „hľadali Boha, či by Ho azda nenahmatali a nenašli“ (Sk 17, 27). Ako sa mnoho úbohých a chorých dotýkalo Pána vo viere „lebo mnohých uzdravil, takže všetci, ktorí na niečo trpeli, tisli sa k Nemu, aby sa Ho dotkli(Mk 3, 10). A či nemôžeme aj my povedať s Jánom — tiež vo viere — „Čo bolo od počiatku, …, čoho sa nám dotýkali ruky“(1J 1, 1)? A tak aj my máme večný život skrze predivné dotýkanie Jeho vznešenej osoby a teraz sme s Ním v Duchu spojení na veky. Avšak aj tento zmysel má byť cvičený, lebo sme stále ešte pre Božie veci a Jeho vedeniu veľmi tupí a duchovne necitliví. Len keď pestujeme stále a srdečné spoločenstvo s Pánom, tak On nás môže riadiť, spravovať a formovať ako chce skrze Ducha Svätého v nás prebývať. Inak musí na nás vložiť svoju ruku, lebo musí na nás dať uzdu a zubadlo ako koňovi alebo mulici, aby sme sa od Neho nevzďaľovali (Ž 32, 8—9). Dobre by bolo, keby sme sa podobali na harfu, ktorá dotknúc sa Duchom Božím by vydávala hudbu na Jeho slávu a česť. Ale cvičiť sa na takúto citlivosť musí byť podľa Písma, inak sa stane, že prídu iní duchovia a hrajú na nej, ako sa, žiaľ, často v tejto dobe stáva, a mnohí nemôžu rozoznať, či je to dotyk z hora a či z priepasti. Skutočné vedenie Ducha je v súlade s neklamným Slovom. Akési blúznenie je vždy niečím podozrivým. Prosme teda Pána, aby náš duchovný pocit zostal vždy zdravý a aby bol precvičený tak aby sme sa nedali strhnúť nezdravými dojmami, ktorými už mnohí utrpeli škody a meno Pánovo prišlo do rúhania. Netúžme po citových vytrhnutiach, ale uvážme Petrovo napomenutie: „Preto opášte si bedrá svojej mysle, buďte dokonale triezvi, dúfajte v milosť, ktorá vám bude daná pri zjavení Ježiša Krista“(1Pt 1, 13). Tento zmysel môže byť vycvičený tak, že Boží muž môže rozoznať a posúdiť, či a ktorá vec je či nie je od Boha ako aj Pán povedal: „Keď niekto chce plniť Jeho vôľu, rozozná to učenie, či je z Boha, alebo či sám od seba hovorím“(J 7, 17).
Kiež nám Pán dá ten pravý duchovný cit, vycvičené a spôsobilá zmysly na rozoznávanie dobrého a zlého. Iba tak budeme môcť rozoznať duchov, či sú z Boha či z bludu. Pán pochválil anjela Efezskej cirkvi, pretože tam skúšali tých, ktorí sa vydávali za apoštolov, ale neboli nimi, ale luhári. Isto boli skúšaní podľa Slova Božieho (Zj 2, 2).

Pokoj Vám!!

Komentovať