John Stott píše o vzťahu laikov a duchovenstva v cirkvi

Napísal Dr. James M. Boice  

Vo svojej výnimočnej štúdii cirkvi nazvanej Jeden ľud, John Stott poznamenáva, že sa vyskytujú tri zlé odpovede na otázku vzťahu duchovenstva a ostatných kresťanov. Prvú volá klerikalizmus – myšlienka, že práca v zbore má byť robená tými, ktorí sú za to platení a úloha laikov je prinajlepšom podporovať toto úsilie finančne. Ako táto falošná predstava vznikla? Historicky vyplynula z vývoja kňažstva v ranej rímsko-katolíckej cirkvi. V tých dňoch profesionálne duchovenstvo v cirkvi malo za vzor duchovenský systém v Starom Zákone s omšou nahrádzajúcou starozákonné krvné obete. Iba "kňazi" mali dovolené vykonávať omšu, čo znamenalo postavenie nesprávneho a oslabujúceho odlišovania duchovenstva a laikov. Tí, čo uprednostňujú tento pohľad by povedali, že sa viaže späť do dní apoštolov. Avšak toto je dokázateľne nesprávne. Ako je to zobrazené v Novom Zákone, prvotná cirkev často používala slovo "duchovný" alebo "duchovenstvo" ako niečo, čo sú a musia robiť všetci kresťania. Nikdy nepoužíva slovo hierus ("kňaz") v súvislosti s duchovenstvom.

Sú historické dôvody vývoja klerikalizmu. Avšak tieto nie sú jediné, alebo dokonca najdôležitejšie. Môžeme sa teda opýtať: Prečo sa stal tento vývoj historicky? Bola to iba záležitosť interpretácie Biblie? Alebo vstúpili do hry aj ďalšie okolnosti, ktoré možno dokonca ovplyvnili biblický výklad?

Skutočný dôdov klerikalizmu sú nájdené v samotnom človeku. Na jednej strane, sú tu záležitosti, ktoré sú čisto záležitosťou duchovenstva ako takého. Je to ich tendencia chcieť riadiť veci, dominovať obyčajným ľuďom, ktorí navštevujú kostol. Niekedy to vedie k úplnej tyranii a zneužívaniu. Ak potrebujeme príklad, môžeme jeden nájsť v Novom Zákone v osobe Diotrefa, ktorý "chcel byť prvý" podľa apoštola Jána, ktorý o ňom píše (3. Jn 9:10). Varovanie voči takémuto príkladu môžeme nájsť v 1. Petra v pasáži nesúcej príkazy pre starších v cirkvi: "Paste Božie stádo, ktoré je u vás, nie s nevôľou, ale dobrovoľne, ako Boh chce; nie pre nečistý zisk, ale ochotne. Ani nie, ako by ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu." (5:2,3)

Na druhej strane je tiež otázka laických členov. Ich tendencia je sedieť na zadku a "nechať farára nech to urobí." Stott cituje poznámku Sira Johna Lawrenca k tomuto javu: "Čo bežný člen skutočne chce? Chce budovu, ktorá vyzerá ako kostol, duchovného, ktorý je oblečený tak, ako to on schvaľuje, služby Božie, na ktoré je zvyknutý, a byť nechaný napokoji."

Druhá nesprávna odpoveď na vzťah duchovenstva a bežných členov je, celkom pochopiteľne,antiklerikalizmus. Pretože ak duchovenstvo pohŕda laikmi, alebo ich pokladá za postrádateľných, niet divu, že laici niekedy oplatia kompliment tým, že sa chcú zbaviť duchovenstva.  Nemusí to byť vždy zlé. Vieme si predstaviť situáciu, v ktorej sa zbor stal tak ovládaný skazeným alebo kňažským duchovným, že je nutné generálne poupratovanie, ba dokonca je až nutné pre to, aby sa veci dali do poriadku. Takéto udalosti sa objavili aj v histórii. Opäť, vieme nájsť oblasti cirkevnej práce, ktoré sú najlepšie vykonané laickými členmi, pre ktoré duchovenstvo nie je vôbec potrebné. Ale tieto nie sú základom pre antiklerikalizmus ako postoj kresťanských ľudí. Na druhej strane, kde cirkev chce byť biblická, musí uznávať nielen to, že dary učenia a vodcovstva boli dané niektorým v cirkvi pre jej prospech, ale tiež, že existuje rozsiahle biblické učenie o potrebách takéhoto vodcovstva. Sudiac zo Skutkov a viacerých Pavlovských epištol, zvyčajným postupom apoštola Pavla bolo ustanovenie starších v každom zbore, ktorý založil a zverením im zodpovednosti za výchovu stáda pre službu (Sk. 14:23; 20:17). V pastoračných epištolách je ustanovenie takýchto vodcov obzvlášť prikázané (Tit 1:5) a kritéria sú dané pre takéto vodcovstvo (1. Tim 3:1-3; Tit 1:5-9).

Posledný falošný model vzťahu medzi profesionálnym duchovenstvom a laickými členmi je niečo, čo Stott nazýva dualizmus. Dualizmus hovorí, že duchovenstvo a laickí členovia majú každý určenú oblasť pôsobenia a ani jeden nemá zasahovať do oblasti toho druhého. Toto opisuje klasický rímsko-katolícky systém, v ktorom "postavenie laika" a "postavenie duchovného" je veľmi jasne oddelené, avšak platí to aj pre niektoré formy protestantizmu. V takomto systéme zmysel toho, že všetci majú byť časti jedného tela a slúžiť spoločno v jednote, vyprcháva, cirkev je rozdrobená a do hry vstupuje rivalita.

Čo je správny vzor? Efezským 4:11-13 to správne popisuje, pretože označení apoštoli, proroci, evanjelisti, kazatelia a učitelia majú pripravovať Boží ľud pre kresťanskú prácu, a popritom hovorí, že správny vzťah medzi duchovenstvom a laickými osobami je služba. Duchovenstvo má smerovať svoju energiu k príprave kresťanov, aby boli tým, čím majú byť, a aby mohli robiť prácu, ktorá im bola zverená. Laici majú slúžiť svetu a ostatným v rámci cirkvi.

Moje doplnenie:  V ecav sa nájdu určite všetky druhy týchto opísaných -izmov, ale práve ten posledný ,,dualizmus,, je hlboko zakorenený v myslení ľudí  našej cirkvi. Ale skôr len taký jednostranný. Dozorca zboru  a ostatní laici – starší, atď. majú vraj v prvom rade na zodpovednosti hospodárske záležitosti zboru  (viď. na porovnanie: Cirkevná ústava ecav čl.46 odst.3:  Zborový dozorca plní najmä tieto úlohy: a)dbá o duchovný rast v cirkevnom zbore, b) zabezpečuje ochranu a zveľaďovanie majetku cirkevného zboru,c) dozerá na hospodársku činnosť v cirkevnom zbore,d) dbá o dodržiavanie cirkevných a iných právnych predpisov.), samozrejme v spolupráci a s odobrením duchovenstva zboru, čo je aj v celku pochopiteľné. Duchovné záležitosti sú však plne v zodpovednosti farára a laici sa nemajú do určovania smeru, v duchovnej oblasti  života zboru, priveľmi miešať. Laici, majú s odhodlaním, napĺňať predstavu svojho duchovného a nie sami vytvárať nejaké svoje predstavy. Laické myšlienky totiž nie sú dostatočne duchovné na to, aby mohli byť pravdivé a biblicky podložené. Laické myšlienky nie sú totiž ordinované, alebo po novom, ,,klerikálne,, povedané, svätené.  Tak, a na záver chcem popriať tejto našej ecav, aby mala čím viac tých ozajstných duchovných autorít,  kde sa bude spájať povolanie od Boha a s tým spojená prirodzená, Jeho autorita, ktorú On dáva každému koho povoláva.   Všetko dobré praje Marek Hrivňák.