Ísť s Tebou, Kriste,
i kríž niesť značí
a cítiť radosť
i v slzách, plači…
Ach, Pane, popraj
nám taj ten poznať,
v pokoji žiť a
radostne skonať! Amen (M.R.)
Sk 7, 54 – 60:
“Keď to počuli, zúrili v srdci a škrípali zubami na neho. (55) Ale on, plný Ducha Svätého, vzhliadol k nebesám, videl slávu Božiu a Ježiša stáť na pravici Božej, (56) i riekol: Ajhľa vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej. (57) Oni však skríkli mohutným hlasom, zapchávajúc si uši: a potom sa jednomyseľne oborili na neho. (58) Vyhnali ho z mesta a kameňovali. Svedkovia poodkladali si šaty k nohám mládenca, menom Saula. (59) A kameňovali Štefana, ktorý sa modlil: Pane, Ježiši, príjmi môjho ducha! (60) Potom pokľakol, zvolal silným hlasom: Pane, nepočítaj im tento hriech! A len čo dopovedal, usnul”. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Čo by sme si mali odniesť ako najcennejšie a najvzácnejšie obdarovanie Vianoc do budúcich dní a do blížiaceho sa nového roku? Odpoveď hľadajme v slovách, v skutkoch a v životnom postoji Božieho svedka, diakona Štefana, ktorý sa stal prvým známym mučeníkom kresťanskej cirkvi.
Prvou dôležitou vecou, ktorú Štefan zdôraznil je tá, že „videl nebesá otvorené“. Toto je ten moment, ktorý spája spomienku na Jeho kameňovanie a mučenícku smrť s Vianocami. Štefan v nebezpečenstve smrti hľadal silu, pomoc a východisko ako každý, koho život je vážne ohrozený. Vtedy v moci a sile Ducha Svätého, ktorý dáva do srdca človeka vieru, „vzhliadol k nebesám” a povedal: „Vidím nebesá otvorené.“ Vidieť „otvorené nebesá“ by sme mali a zaiste aj môžeme aj my. Krásna vianočná pieseň o tom hovorí:
“Nebo otvorené, svetlo rozlieva sa,
zlatým prúdom do tmy, neslýchaná krása.
Sláva moc, veleba, zneje, zuní vzduchom
„Haleluja„ z neba”.
– Nasledujúci verš dokladá to, čo sme opäť smeli počuť na Štedrý večer a na Božie narodenie:
…“tajuplne, sladko, Boh sa k ľudstvu skláňa,
náručie otvára, poďte, viďte Dieťa,
ktoré nám Boh dáva“.
Kto prijal zvesť o otvorenom nebi a príchode Pána Boha k nám v Synovi, kto Ježiša Krista prijal a dovolil mu „narodiť sa Mu v srdci“, ten sa sám narodí pre nebo. Diakon Štefan uveril v betlehemské Dieťa, že je zasľúbeným Mesiášom, že je Spasiteľom, Pánom neba i zeme, ale aj Pánom život a smrti. Štefan žil v pevnej istote viery, že v Ježišovi Kristovi otvoril Pán Boh svoje nebo, svoj život, svoju slávu pre hriešnikov. Pre neho ako služobníka Božieho i služobníka ľudí, ale i pre nás, hriešnikov jemu podobných. Pán Boh otvoril nebo a ono zostáva otvorené stále. Aj my smieme vojsť do neho, ak Ježiša ako Spasiteľa a Vykupiteľa prijímame s rovnakou vierou.
Ježiš neočakáva také martýrium od každého z nás, aké priniesol služobník jeruzalemského cirkevného Štefan. Neočakáva mučenícku smrť
v záujme Jeho cirkvi a služby. Ale byť svedkom Kristovým – (svedok = gr. martyros) má byť určite každý z nás. To je to prvé, čo si máme z prežitých Vianoc odniesť do ďalšieho života. Isté je, že nielen naše rodiny, ale aj naša cirkev, náš cirkevný zbor potrebuje a očakáva takýchto a podobných svedkov, čiže vyznavačov a služobníkov. Pritom každý kresťan si má byť vedomý, že aj keď nemusí pre svoju vieru a vernosť obetovať priamo svoj život, cesta nasledovania Krista Pána známená kráčať “úzkou cestou a tesnou bránou”.
To druhé, čo nám odkazuje dnešný vianočný sviatok a dnešná spomienka, je opäť vyjadrené Štefanovým slovom. Je to správne poznanie Ježiša Krista. On o ňom hovorí ako o Synovi človeka. Takto hovorí a vyznáva o Ježišovi Kristovi, “ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie panny”, ako to my vyjadrujeme v apoštolskom vierovyznaní.
Pán Ježiš sám bežne odmietal, najmä pred Židmi, hovoriť o sebe ako o Synovi Božom. Nie že by to nebola pravda. Napokon, poznáme Jeho odpoveď vtedy, keď bol pod prísahou, pred židovským veľkňazom: “Povedz nám, či si ty Kristus, Syn Boha živého?” – Vtedy veľkňazovi odpovedal: “Ty si povedal”. To znamená: Je to tak, ako si povedal!
Lenže Židia chceli a predstavovali si Mesiáša ako politického a zemského vodcu a vysloboditeľa. Ako obnoviteľa veľkého Dávidovho kráľovstva. Toto nazeranie musel Ježiš odmietnuť. Preto radšej titul Syn Boží nepoužíval, aby nepovzbudzoval mylné predstavy Židov, ktoré sa s týmto titulom u nich spájali. Radšej sám o sebe hovoril ako o Synovi človeka. Neznamenalo to iba jednuchú výpoveď, že On je aj pravý človek, ale znamenalo to, že sa predstavil svojmu ľudu titulom, ktorý ako prvý použil o Mesiášovi prorok Daniel. On hovoril o Tom, ktorý mal prísť ako o “Synovi človeka”, ktorý bude pánom vekov, všetkých národov, sudcom živých aj mŕtvych a kriesiteľom tých, čo spia v prachu zeme.
Toto je určite iný obraz a predstava Mesiáša, oveľa bližšia tomu, čo Ježiš zvestoval, učil a hlásal. Štefan idúci v ústrety smrti týmto vyznaním Židom pripomenul, že jeho život nebude zničený, lebo je v rukách Toho, ktorý kriesi mŕtvych. Pre nás, dnešnú cirkev a dnešných kresťanov je titul Syn človeka rovnako dôležité vyznanie, ako keď s Dr. M.Lutherom slovami Malého katechizmu hovoríme: “On je pravý Boh a pravý človek – a ako taký je naším Pánom! On sa raz postaví aj nad naším prachom.
Ďalej Štefan o Pánovi Ježišovi vyznával, že:“stojí na pravici Božej”. Podobnehovorili všetci apoštolovia. Tak bol Ježiš “zvestovaný národom” od počiatku. Výraz “Božia pravica” znamená, že Jeho moc a Jeho mocná ruka je totožná s mocnou rukou Božou, že je v moci a hodnosti rovný s Otcom. Prví kresťania hovorievali: ”Boh má dve ruky, Syna a Ducha Svätého.
Štefan ako svoj odkaz a testament ohlasuje, že Boh Otec dal Pánovi Ježišovi do rúk všetko – a tak aj súd nad národmi i nad všetkými mocnosťami zla. To znamená aj súd nad jeho vrahmi a trýziteľmi. Na druhej strane pripravil príbytky večné a slávne pre vykúpených. Štefan sa preto nebál ľudí, ani smrti. Vedel, že je vždy v rukách svojho Spasiteľa.
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Aj toto zbavenie sa strachu je dôležitý dôsledok Vianoc. Pán Ježiš neprišiel preto, aby nám pripravil niekoľko chvíľ idylickej pohody v rodine, ale pre to, – “Aby sme život mali a hojne mali.”
Preto bolo významnou vecou v živote Štefana. že sa jeho srdce stalo “jasľami” Ježiša Krista. V posledných chvíľach svojho časného života mohol s plnou dôverou vysloviť podobnú prosbu, akú vyslovil Jeho Pán na kríži, keď povedal: “Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha”. Podobne Štefan prosil v poslednej chvíli: “Pane Ježiši príjmi môjho ducha!” Všetko čím bol, zveril do milostvých rúk Kristových. Takto umierať je veľkou vecou. Blahoslavení sme, ak podobne Ježišovi veríme dnes a zverujemu Mu aj budúce veci.
Nevieme ako budeme raz umierať my, ale ľudová múdrosť a skúsenosť hovorí: “Ako kto žil, tak aj umiera”... Štefanova vernosť bola aj v poslednej chvíli dosvedčená vpravde hrdinskou prosbou, keď sa dokázal modliť aj za svojich nepriateľov:“Pane, nepočítaj im tento hriech”!
Takto sa modliť dokáže len málokto. Štefan dokázal, že bol mužom viery, nádeje i mužom lásky a tak pravým nasledovníkom Krista Pána. Preto sa jeho smrť stala jeho narodením v nebi, ako to prvotná cirkev verila o svojich mučeníkoch.
Dnes chceme prijať opäť Pána aj my v Jeho slove evanjelia. S ľútosťou poznamenávam, že tak nemôžeme urobiť aj v slove viditeľnom – v daroch Jeho svätej Večere. On sám nás totiž pozýva k svojmu stolu a povzbudzuje: “Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva”…i slovami: “Pite z tohoto kalicha všetci”….Tento spôsob prebývania Ježiša Krista s nami v slove a v sviatostiach je bezpečný a istý. Je dôvodom našej vďaky a nášho dobrorečenia nebeskému Otcovi.
Bratia a sestry!
Napokon sa pozrime letmo na Štefanových nepriateľov a vrahov.
Ich prítomnosť v tesnej blízkosti verných kresťanov nás upomína na to, že aj takýto ľudia boli, sú a aj budú. Zostanú aj v našej blízkosti i po týchto Vianociach. Nie všetci uverili vtedy a podobne ani dnes. Správa o kameňovaní Štefana končí poznámkou evanjelistu Lukáša: “Saul schvaľoval, že ho zavraždili”. Neskôr ten istý Saul, už ako apoštol Pavel zomrel rovnako hrdinskou mučeníckou smrťou v službe Ježiša Krista a Jeho cirkvi. Je to dôkaz toho, že sa oplatí modliť aj za nepriateľov, lebo “mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého opravdová”!
Milí bratia a sestry,
aj keď sa vianočné sviatky čoskoro skončia, boli a zostávajú naším obohatením. Poznaním, že Božia milosť – otvorné nebo nad nami zostáva. Trvá nádej vzkriesenia, sila modlitby a sila Kristovej lásky, ktorá premáha svet.
S vianočným požehnaním smieme ísť v ústrety dňom posviatočným, i do dní nového roku Pánovho. Amen.
Mgr.Ľubomír Batka st., ev.farár
Slovak