Modlitba z viery

         Modlitba z viery

Jk 5, 13 – 16:

“Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí. Raduje sa niekto? Nech spieva žalmy. – (14) Je niekto nemocný medzi vami? Nech si zavolá starších zboru, a nech sa modlia nad ním, keď ho v mene Pánovom

pomazali olejom. – (15) A modlitba z viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. A ak sa dopustil hriechov, odpustí sa mu. (16) Preto vyznávjate si navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili. Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého.” Amen

   Bohumilí kresťania!

    Sú problémy a otázky, o ktorých možno povedať že sú všeľudské. Týkajú sa všetkých ľudí, každého z nás. Takými otázkami sú napríklad: utrpenie, nemoc, pokánie, ale aj túžba po radosti, pokoji a blaženosti. Ale odpovede, alebo riešenie týchto otázok je veľmi rôznorodé. 

   Inak prijímali a prijímajú utrpenie, nemoc, ale aj dôvody k radosti rôzne pohanské kultúry a náboženstvá ako my kresťania. Inak zmýšľajú ateisti, ako ľud SZ i NZ, ktorý vyznáva: “Boh je mojou silou, nádejou a hradom prepevným!”  Rozdiely však nájdeme aj medzi ľudom SZ i NZ, ale aj medzi jednotlivými cirkvami, či dokonca príslušníkmi toho istého vierovyznania. 

      Pri tom všetkom si uvedomujeme, že pri hľadaní odpovedí na všeľudské bytostné problémy a otázky sa ako kresťania najviac odlišujeme od “detí tohoto sveta”. Naše myslenie a konanie formuje totiž živé Božie slovo, apoštolské svedectvo i prax predchádzajúcich generácií a nie ľudská múdrosť. 

     Životná prax generácií ktoré pomaličky odchádzajú na večnosť, pôsobí síce stále menej na generácie súčasné, ale aj u tých najradikálnejších “prvolezcov”  (odídencov) sa neraz objaví istá dávka opatrnosti: čo ak predsa má aj pobožnosť svoju hodnotu a je užitočná pre život?! ( 1 Tim  4, 8  )

    Prvé generácie kresťanov prijímali s veľkou dôverou apoštolské slová ako slová usmernenia. Verili, že ide o slová inšpirované Duchom Svätým. Apoštolov prijímali ako tých, ktorí boli skutočne poslaní Pánom niesť radostnú zvesť evanjelia ( Jk 2, 1) a nimi zvestované slovo ako také, ktoré “má moc spasiť dušu človeka“ .(Jk 1, 21)

      Všimnime si niektoré rady apoštola Jakuba.“Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí”. Jeho rada je založená na jeho osobnej skúsenosti, ale aj na skúsenosti mnohých iných kresťanov. Položenie kresťanov v posledných desaťročiach prvého storočia bolo veľmi zložité. Po prenasledovaní, ktoré zakúsili zo strany Židov, ktoré malo lokálny charaker, prichádzalo utrpenie zo strany vtedajšej Rímskej ríše a jej protagonistov. 

     Keď sa modlili Peter a Ján vo väzení – Pán Boh im dvere väzenia otvoril. Vo väzení vo Filipis sa modlili a spievali piesne apoštolovia Pavol a Sílas. Aj im Pán Boh im otvoril nielen dvere väzenia, ale aj “dvere” žalárnikovho srdca a dvere srdca jeho rodiny. Skutky apoštolov sú plné správ o tom, že spoločenstvo cirkvi bolo vždy modliacim sa spoločentsvom. “Tí všetci jednomyseľne zotrvávali na modlibách spolu so ženami a s Máriou, matkou Ježišovou a s jeho bratmi”. (Sk 1,14) 

    Medzi Ježišovými bratmi nechýbal ani autor tejto epištoly, Jakub. V Skutkoch apoštolských sa o ceste prvotnej cirkvi píše, že: “Títo zotrvávali v apoštolskom učení a v spoločenstve, pri lámaní chleba a na modlitbách”. To bola cesta k tomu, aby cirkev rástla navonok i vnútorne. To je cesta, ktorá je aj dnes našou cestou cestou…

    Samotné utrpenie kresťana nie je niečím, čo by nutne muselo zlomiť jeho vieru, ak nesie utrpenie nie pre svoj hriech, ale pre vieru v Krista, ako Spasiteľa. Vtedy sa viera kresťana upevňuje a rastie.  Stáva sa vyskúšanou vierou a utrpenie nie je pokušením opustiť Krista, alebo Jeho cirkev. Ak sa stalo, že prvotná cirkev mala vo svojom strede aj mučeníkov,  – stačí, ak spomenieme Štefana – ukázalo sa, ako napísal kresťanský historik, že “krv mučeníkov bola semenom nových kresťanov”. 

    Samozrejeme, na samom začiatku celého radu príkladov avzorov je sám Pán Ježiš. Ten, ktorý sa modlil v Getsemane, ale aj na kríži a v modlitbe našiel silu od Otca nebeského k tomu, aby dokonal naše vykúpenie. 

Modlitba, ktorá je skutočným odovzdaním sa do Božích rúk počíta s tým, že Božia odpoveď môže byť prinajmenšom dvojaká. Buď kalich utrpenia od nás odníme – a to znamená dôvod na radosť. Vtedy platí to druhé apoštolovo napomenutie: “raduje sa niekto ? – Nech spieva žalmy!” Modlitba a nábožná pieseň je teda trvalým dôsledkom viery v Božiu milosť.  

   Boh Otec môže však odpovedať na prosby o odňatie utrpenia aj inak. Tak, že náš kalich utrpenia, alebo cestu “trńistú” neodníme. V takom prípade však Pán Bohvždy doloží: “Dám ti však silu, aby si svoj kríž mohol zniesť”! Aj takáto skúsenosť, ktorú získali jednotlivci i celé generácie kresťanov vedie k blahoslavenstvu kresťana. Je to dar milosti, nie dôsledok ľudského úsilia, ak kresťan dokáže preniesť utrpenie pre Krista a dôveruje slovu Pánovmu: “Blahoslavení, prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské”!

    Je isteže možné aj to, že utrpenie príde ako následok či dôsledok vlastného hriechu a zlyhania, napríklad morálneho. Aj vtedy však platí apoštolská rada: modli sa. Takáto modlitba však má byť spojená aj so spoveďou. Spoveď, ako vieme, má dve dôležité časti – je to pokánie a rozhrešenie. Avšak skutočné pokánie, ktoré začína uznaním hriechu, tiež nie je možné bez Božej pomoci. Bez prosby o dar Ducha Svätého, aby On konal a mocne pôsobil v nás. Rovnako aj ľútosť srdca nad hriechom, ktorým ubližujeme blížnym i sebe, nie je ľútosť skutočná a pravá bez pomoci “zhora”. Vidíme to často pri ľuďoch, ktorí svoju ľútosť skôr predstierajú, zo strachu pred trestom, alebo pred posmechom sveta, ale chýba pri nich zmena a polepšenie života. Pretože prirodzený človek je človekom na úteku pred Bohom. Skrýva sa pred Bohom a uteká pred Ním, aj keď On je v skutočnosti naším Pomocníkom a Spasiteľom. 

    Na našich evanjelických službách Božích konáme všeobecnú spoveď aj formou konfiteora, všeobecného vyznanie hriechov, hneď na samom začiatku služieb Božích. Podobne je to aj v iných cirkvách. Táto všeobecná spoveď nevylučuje, ale skôr napomáha tomu, o čom hovorí apoštolské slovo: “Je nemocný niekto medzi vami? – Nech si zavolá straších zboru a nech sa modlia nad ním”.  Telesné slabosti a neduhy uľavujú rôzne lieky, masti a liečivé oleje aj dnes. Ale smútok duše a úľavu prestrašenému svedomiu človeku dáva iba Boh, skrze svojho Syna. Apoštol pripomína, že nemocný potrebuje oboje. Lekársku pomoc i pomoc nebeského Lekára Pána Ježiša Krista, ktorý z nás sníma naše vyznané hriechy. Dnes nám to pripomenuli aj slová z Markovho evanjelia ( Mk 2, 1 – 12). 

     Osobná spoveď je stále ponukou služby cirkvi. Nebola a nesmie byť v našej cirkvi zrušená. Za cestou pokánia stojí totiž skutočný liek, ktorým je slovo rozhrešenia, posolstvo o milosti pre každého kajúcnika. Zakladá sa na Kristom zasľúbení jeho učeníkom a služobníkom: “Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im…”. Aj apoštol Jakub sa za takého služobníka právom pokladal.  

      Spoveď bola v našej cirkvi oddávna vo veľkej úcte a vážnosti. Je zrejmé, že dnes väčšina ľudí buduje skôr na vlastnej samospravodlivosti. Počet účastníkov nielen na službách Božích, ale aj pri spovedi sa stále viac umenšuje. Ešte viac sa umenšuje počet tých, ktorí žiadajú osobnú spoveď. Nie je to “ušná spoveď”, alebo jej náhradou, ale je darom k prekonaniu strachu pred Pánom Bohom a Božím súdom. Pokánie je pokračovaním a realizovaním Krstu svätého a pripravuje nás k hodnému prijímaniu svätej Večere Pánovej.  

       Bratia a sestry!

     V takomto kresťanskom programe života a k ceste dôvery sa chceme dnes povzbudiť a posilniť. Ako pripomína záverom apoštolské slovo: “Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého”. (Jk 5, 16 b) Spravodlivým je ten, ktorý bol prijatý na milosť skrze Krista a jeho viera mu potom bola – ako Abrahámovi, pripočítaná za spravodlivosť. “ I uveril Hospodinu a On mu to počítal za spravodlivosť”. (1 M 15, 6)

      Modlitbou, nielen osobnou, ale aj spoločnou, modlitbou za iných: za naše deti a vnúčatá, za najmenšie ratoliestky zboru, za tých, ktorým sa už nedostáva telesných ani mentálnych síl, modlitbami za umierajúcich, ale aj za smútiacich pozostalých, za pracujúcich i tých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu nesú bremeno kríža – sa podujímame vždy na ťažkú “prácu”. Jej cieľom je duchovná pomoc a záchrana hriešneho človeka, ktorú chce pokušiteľ zmariť hneď v zárodku.      

      Vieme, aké je to neraz ťažké, venovať niekoľko minút času prihováraním sa Pánu Bohu za iných. Ale je to súčasne radostná služba každého kresťana. Veď tak si prejavujeme navzájom lásku, ktorú očakáva od nás náš Pán. Je to pravá odpoveď na milosť, ktorej sa nám dostalo Jeho utrpením i Jeho slávnym vzkriesením. Amen. 

            19.ned.po Sv.Trojici  – Myjava 2021 – Ľubomír Batka st.