„a vy sami ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete príjemné Bohu skrze Ježiša“ 1Pt 2,5
Ľudia Boží majú byť ako kamene: pevní, nepoddajní v dobrom, ohňovzdorní, vzdorujúci aj povetriu, nie ako blato, ktoré zmyje dážď, nie drevo, ktoré spáli oheň, ale v dobrom pevní ako žula.
Budujte sa; majú byť uložení a každý na svojom mieste, veď v budove je každé miesto stavania dôležité. Ako by to vyzeralo, keby nejaký kameň povedal: „Ja nebudem v úzadí, tam si ma nikto nevšimne; ja chcem byť v popredí“. — Ako by to bolo, keby iný kameň povedal: „Ja nepôjdem do základu, tam ma nikto nevidí”. Akoby nevidel! Pán vidí, a to je to najhlavnejšie. Kde by bola budova, keby nebolo základu! Skrytým údom — tak hovorí apoštol Pavel — dávame tým väčšiu úctu, (1Kor 12, 23). Tak to robí aj Pán. A aká cenná môže byť skrytá práca pre Pána Ježiša! Či sa ešte nestali také prípady, že niekde nejaký kazateľ robil divy? Pán žehnal jeho prácu. Nejeden človek obrátil svoju pozornosť na neho; snáď nejeden sa pochvalne vyslovil o ňom, a boli to modlitby nejakej nepatrnej, skromnej duše, ktorá svojimi modlitbami a svojou tichou vierou zvolala požehnanie na kazateľa a na tých, ktorým on kázal Pánovo slovo. Večnosť to dokonale odkryje, a tam Pán odmení tichú vernosť, a Jeho chvála bude viac ako chvála ľudí. Teda pri zjavení sa Pána Ježiša bude sa vidieť aj základ, a hlavné je, aby bol potom človek videný.
Sú ľudia, ktorí by boli radi iba „ciframi“, ozdobami, niekde v popredí, aby ich každý videl, každý obdivoval, ale byť základom v skrytosti — to sa im nepáči, a predsa je to tak dôležité, áno, dôležitejšie ako byť ozdobou, lebo bez ozdoby budova bude, ale nie bez základu. A preto Pán musí mnohých zavrhnúť, lebo nechcú byť na tom mieste kde sú potrební a kde je ich určenie. Pozri, keby napríklad zo základu chýbal nejaký kameň, čo by sa stalo? Či by sa tam neusadil a nedržal nejaký hmyz a potkany, či by nebol labilný? Buď verný na mieste kam ťa Pán postavil. Tak budeš mať účasť na sláve celého domu Božieho. Môže sa stať, že ťa tam a jedine tam chce Pán mať, alebo ak sa Mu bude tak páčiť, postaví ťa na iné miesto. Ale šťastný budeš iba tam, kde ťa chce mať On, Pán.
Duchovným domom majú byť veriaci. Niekde ich Pán porovnáva s nevestou, ktorú On miluje a chce byť ňou milovaný. Tu ich nazýva Božie slovo domom — majú byť chrámom, v ktorom má a chce bývať sám svätý Boh, v jednotlivcoch, ale aj v celku. 2Kor. 6, 15: „a my sme predsa chrám Boha živého, ako povedal Boh: Prebývať budem v nich a prechádzať sa, a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.“ Cirkev má byť domom, v ktorom duše nájdu záštitu pred nečasom, pred nebezpečenstvom, pred tmou a pred strachom noci, domom, kde si môžu odpočinúť a pookriať. Ale najhlavnejšie je, aby medzi nimi, medzi veriacimi, mohol prebývať svätý Boh a tak osláviť seba aj ich.
Či je to tak s tebou a s tvojim zborom?
Pokoj Vám!!
Slovak