Karel Kolman — Žaloba publikána

Karel Kolman — Žaloba publikána

Ja nie som hoden Tvojho pohľadu,
ó, Bože môj, však predsa hľadím k Tebe,
veď moja duša zmiera od hladu,
lež silu hľadá v Tvojho slova chlebe.

Ja pokoj hľadám v Tvojej blízkosti,
bárs nie som, nie som hoden toho,
bys’ ku mne ruku vztiahol z milosti;
som bieda sama, na mne vín je mnoho,
som samá rana, hriech ma zohyzdil —
a Ty si čistý, jasný, svätý, Pane.
Ty na nebi, ja v hriechu zablúdil,
a preto do prachu tvár kryjem v hane.
Tu kľakám pred Tebou ja publikán,
a ruka v prsia bije, — oko díva
sa po tele — je plné krvi, rán,
a v srdci márnosť nad márnosť sa skrýva.

Ó, nie som hoden Tvojho pohľadu,
však prosím, odpusť, veď ma pomiluješ
bo keď sa ľudia v hroby pokladú,
nad kým sa potom zmilovávať budeš?
Mne duša zmiera, som tak sám a sám,
som neverný, no,predsa verím smele;
Ty miluješ — ja Tvoju milosť mám,
a keď ma ľúbiš, dáš mi celé nebe.

Ja nie som hoden lásky, viem to, viem;
no, znám ja tiež, že nik mi nepomôže;
ja iba hriechu veľmi ľutujem
a o milosť Ťa prosím, svätý Bože!

Komentovať