1621 — 2021

1621 — 2021

Dňa 19. júna 1621 (sobota) slávnostne vyhlásili rozsudok nad povstalcami, z ktorých 27 odsúdili na trest smrti. Ženy a deti, ktorým dovolili navštíviť odsúdených, urobili ešte posledný pokus, aby zachránili životy svojich manželov a otcov, avšak knieža z Lichtenštejnu, hoci by im bol rád udelil milosť, mal zviazané ruky. Po Prahe vzbudil strašný osud odsúdených útrpnosť. Niektorí kazatelia odporúčali na kazateľniciach modlitby pre svojich bratov — tak urobil nemecký kazateľ M. Lippach. Odsúdení boli zatiaľ vo svojom väzení na hrade navštevovaní jezuitmi, ktorí sa podľa cisárovho rozkazu pokúšali o to, aby ich obrátili na rímsku vieru. Všetci však odmietli ich pokusy a žiadali si duchovných svojho vyznania, zvlášť Budovec a Otto z Losu si priali bratských duchovných. Ale posledné prosby mužov neboli vypočuté a tak obaja zomreli bez prijatia Večere Pánovej. K ostatným pripustili českých a nemeckých duchovných augsburského vyznania a to M. Lippacha a farára u sv. Mikuláša na Malej Strane Jana Rozaciusa, ktorý navštívil ešte v sobotu Kaplířa zo Sulevic. Starček prijal kňaza s poznámkou, že už dlho túžil po smrti a teraz vidí, že preto ho Boh tak dlho nechal na žive, aby vydal svedectvo o Ňom. Potom rozprával o svojom skoršom živobytí, ako slúžil štyrom cisárom a vždy bol verným a ako sa vtedy len preto pridŕžal stavov, pretože boli spravodliví. Pred smrťou strach nemá.
Na druhý deň (v nedeľu) sa odobral Rozacius už o piatej rannej hodine na hrad, sprevádzaný druhým duchovným a so svojimi synmi. Utešovali podľa možnosti. Valentin Kochan patril k Jednote bratskej, ale nebránil sa prijať poslednú útechu od Rozacia a Pánovo telo i krv. Štefek nariekal, že trpí nevinne, pretože nikdy o ničom nevedel. Katolík Diviš Černín, ktorý bol vtedy hajtmanom pražského hradu, keď boli cez okno vyhodení miestodržitelia, sa horko sťažoval Rozaciovi na osud, ktorý ho čakal. Keď vyslovil svoju ľútosť nad tým, že sa zdráhal z jeho rúk prijímať a zotrval v katolíckom vyznaní, Černín sa bil do pŕs a plakal. Večeru Pánovu prijímali odsúdenci vo svojich väzeniach. Rozacius kráčal od izby k izbe, všade rozdával božskú útechu, napomínal a poučoval, navštívil všetkých, ktorí mali o to záujem. K Budovcovi bol zavolaný preto, aby vydal svedectvo o jeho pravovernosti, keď ho pokúšali dvaja kapucíni, aby ho poučili a tí by vraj určite neskôr o ňom rozširovali nepravé povesti. K nemeckým odsúdeným, ktorí patrili k augsburskému vyznaniu sa odobral M. Lippach. Najskôr navštívil doktora Jessenia, u ktorého prišlo k ostrej hádke medzi ním a dvomi jezuitmi. Potom mu podal a dvom iným uväzneným sviatosť Večere Pánovej, navštívil ešte iných väzňov a tiež českých pánov, ktorí mali z jeho návštevy veľkú radosť.

Podobne boli navštívení a potešovaní kazateľmi susedných kostolov aj ostatní odsúdenci, ktorí boli zatvorení na staromestskej a novomestskej radnici. S prvými strávil čas majster Viktorin Vrbenský modlitbami, spevom a nábožným napomínaním a potom poslúžil všetkým spoločne Večerou Pánovou. Mešťan Maštěrovský vyznal, že si tajne robí nádej na udelenie milosti a nevie ako sa zachovať, pretože má byť zbavený cti a majetku. Viktorin ho napomínal, aby sa neoddával zbytočným nádejam a keby mu aj život bol darovaný, aby nekládol váhu na stratu majetku a cti; lebo kto stratí pre Krista svoj majetok, utrpí len malú stratu a česť sa nemôžu nikomu odňať, kto by ju sám svojou vinou nestratil.

V nedeľu večer vláda robila prípravy k nastávajúcim exekúciám tak, že dala rozostaviť v Prahe vojsko na príhodných miestach, aby znemožnila každé zhluknutie ľudu. Na Staromestskom námestí rozložila dva tábory jazdy a tri prápory pešieho vojska. V noci bolo lešenie potiahnuté čiernym súknom. Neskoro večer boli uväznení z hradu prevezení na Staromestskú radnicu a to isté sa stalo skoro ráno s uväznenými na Novomestskej radnici. Keď boli z hradu odsúdenci privádzaní, Viktorin s ostatnými zaspievali pieseň „Křesťané, pravdy Boží praví milovníci.” Zatiaľ sa dostavila noc. O lôžka nebolo postarané a tak niektorí uľahli na stoly, iní na lavice a iní aj na zem, tráviac tých niekoľko hodín v polospánku. Viktorin neopustil svojich zverencov a o druhej rannej hodine (v pondelok 21. 6. na sv. Víta) prišiel Rozacius a našiel už skoro všetkých bdieť. Išiel z izby do izby, hovoril s jednotlivcami a vstúpil potom k väzňom pánskeho stavu. Tam prišiel tiež Lippach a pýtal sa grófa Šlika, či chce prijať velebnú sviatosť. Keď ho napomenul, aby sa neoddával klamným nádejam na udelenie milosti, zobral sa a vyslovil svoju odhodlanosť na smrť; nariekal len nad tým, že snáď jeho telo bude rozštvrtené. Potom vyslovil želanie, aby jeho telo bolo pochované v kostole pražskej nemeckej obce; čo sa neskôr stalo. Nakoniec podotkol, že sa nerozlúčil so svojou manželkou a prosil kazateľa, aby ju pozdravil a napomenul k stálosti. Šlik pripustil k sebe deň predtým len svoju dcéru, odovzdal jej svoj prsteň a po veľkom napomínaní od seba prepustil. Večeru Pánovu prijal spoločne s Fridrichom z Bílé. Nasledujúce chvíle strávili páni spievaním nábožných piesní a modlitbami, rovnako tak urobili aj ostatní uväznení. Simeon Sušický sa sťažoval Viktorinovi na úzkosť, ktorá ho premáha, keď myslí na slová písma svätého; „zlorečený každý, kto visí na dreve“ a prosil za objasnenie tých slov, Viktorin to dômyselne učinil a tak mu uľavil z úzkosti. V tú chvíľu bolo počuť zo susednej sieni jasný spev, ktorý urobil na uväznených, niektorí ešte ležali na zemi, taký dojem, že vstali, zasadli okolo stolu a načúvali Viktorinov výklad niektorých miest Svätého Písma. Jessenius predniesol proroctvo, že jeho smrť a smrť jeho spoločníkov bude pomstená.

Tak pominula táto noc a odbitím piatej rannej hodiny na vežiach mesta a výstrel z dela na hrade bolo znamením, že sa dejú posledné prípravy k exekúcii a tá sa hneď začne. Všetky mestské brány aj mosty sa zavreli, vojsko sa rozostavilo na vyznačených miestach, staromestská rada a kráľovskí richtári sa zišli na radnici, pretože popravy sa mali vykonať v ich prítomnosti. Kráľovskí richtári vstúpili do jednotlivých izieb, v ktorých sa nachádzali odsúdenci a oznámili im, že sa priblížila ich hodina a aby boli pripravení na zavolanie.

Prvý bol zavolaný gróf Šlik. Bol oblečený do čierneho hodvábneho odevu a nastúpil krátku  cestu v sprievode M. Lippacha. Keď zostupoval z radnice dole vedúcimi schodmi, priblížili sa k nemu dvaja jezuiti a jeden z nich urobil posledný pokus „obrátenia“ Šlika, ale bez výsledku. Úplne slobodne a bez pút vstúpil Šlik na lešenie, kde ho očakával katov pomocník a obnažil mu krk. Keď sa tak stalo, Šlik pokľakol, položil svoju hlavu na klát a jedným razom ju kat oddelil od tela. Katov pomocník potom už sťatému Šlikovi zdvihol pravú ruku na klát, tiež bola odťatá a uschovaná.

Telo bolo zabalené do súkna a odnesené šiestimi osobami zakuklených v čiernom. Podobne sa stalo s ostatnými osobami, ktoré boli sťatím popravení, len pri Jesseniovi sa stala výnimka. Po Šlikovi prišla rada na Budovca, ktorého nikto nesprevádzal na lešenie, pretože žiadnemu duchovnému nebolo dovolené ho v posledných okamžikoch potešiť. Tretí bol Kryštof Harant z Polžic, ktorý v posledných okamihoch odkázal po Rozaciovi svojej manželke, aby verne stála pri evanjeliu, aby žiadny prístup nijakému jezuitovi do svojej rodiny nedávala a aby uľahčila bremeno svojim poddaným. Štvrtý, 86-ročný Kaplíř, keď ho zavolali, kráčal so zvláštnou ochotou, ale zaplietol sa pri tom do svojich šiat, takže skoro spadol na zem. I prosil Rozacia, aby ho podporoval, dokladajúc: „Keby som spadol a zlomil si väz, nepriatelia by povedali, že som to urobil zo zúfalstva.“ Keď vstúpil na lešenie a mal pokľaknúť, pre svoj vek len s veľkou námahou to tak urobiť, museli ho napomínať, aby správne položil hlavu na klát a aby kat mohol vykonať svoju povinnosť. Siedmy prišiel na rad Otto z Losu. Skôr ako bol zavolaný, nariekal si na neľudské štvrtenie svojho tela, hovoril: „Keby aj rozoslali moju hlavu a časti môjho tela až do najvzdialenejších krajín, môj Spasiteľ ich v súdny deň zaiste všetky nájde.“ Keď potom Rozacius pristúpil k nemu, aby ho na poslednú cestu vyprevadil, obrátil sa k nemu a ľutoval, že neprijal od neho večeru Pánovu, doložil však, že keď pred chvíľou na niekoľko okamžikov zaspal, bol vo sne Spasiteľom povzbudený tak, že teraz úplne pokojne hľadí do tváre smrti. Keď potom vstúpil na lešenie, padol na kolená, vykonal krátku modlitbu; nato bol sťatý. Podobne boli aj iné osoby sťaté, len pri dvoch bol trest vykonaný ukrutným spôsobom, totiž pri Bohuslavovi z Michalovic, ktorému bola najskôr ruka a potom hlava odťatá a pri Jesseniovi, ktorému bol vyrezaný najprv jazyk, potom hlava odťatá a napokon jeho telo dopravené pred brány a tam rozštvrtené. Keď prišiel rad na Diviša Černína, jediného rímskeho katolíka a keď mal pred kata predstúpiť, jeho brat Heřman Černín, ktorý ako kráľovský mestský richtár bol prítomný na exekúcii sa vzdialil a vrátil zase sa až po bratovej poprave. Svoju bolesť a smrteľný strach dal Diviš Černín najavo horkým plačom; zdalo sa, že očakával milosť a zdal sa byť sklamaný. Rüppel a Maštěrovský tiež javili v posledných okamžikoch neodhodlanosť a potom, keď márne očakávali na milosť, odovzdali sa osudu. Všetci ostatní šli však odhodlane v ústrety smrti a správali sa v poslednom okamihu dôstojne, Kochan chcel, aby jeho syn bol svedkom popravy. Na troch odsúdených, členov Jednoty bratskej, bol vykonaný trest smrti obesením.

Všetky popravy vykonal jeden kat. Bol so svojou prácou hotový asi za 4 hodiny a dostal za ňu 634 toliarov. Po celý čas, ako trvala exekúcia, bolo bubnovanie, aby ľudia, ktorí sa v tisíckach zhromaždili nepočuli posledné slová odsúdencov. Len jednému z odsúdených bola udelená milosť, keď vstúpil na lešenie; bol to Theodor Sixt, ktorému ju vymohol jeho strýko, pražský kanonik Plateis z Platenšteina. Hlavy dvanástich odsúdených boli vystavené na staromestskej mosteckej veži a k nim tiež položené ruky Šlika a Bohuslava z Michalovic a Jesseniov jazyk. Nasledujúce leto grófka Šliková prosila cisára za vydanie telesných pozostatkov svojho muža a tak smela z veže dať zložiť jeho hlavu a ruku. Ale ostatné hlavy zostali na veži pripevnené a to strašné divadlo mali Pražania pred očami celých desať rokov; až neskôr, keď v roku 1631 saský kurfist dobil Prahu, boli hlavy sňaté a pochované.
Nasledujúceho dňa (utorok) po poprave boli niektoré osoby zbité, staromestský radný služobník Mikuláš Diviš celú hodinu za jazyk na šibenici pribitý a potom všetci boli buď odvedení do väzenia, alebo vyhnaní z krajiny. Tí potom, ktorí boli na smrť odsúdení, ale bola im udelená milosť, boli držaní vo väzení skoro celý rok v Prahe, nato na cisárov rozkaz dopravení na Zbirov. Boli to Vilém z Lobkovic, ktorý neskôr sa márne obrátil ku kniežaťu Karlovi, aby dosiahol úplnú milosť, Pavel z Říčan, Václav Pětipeský, Jan Ostrovec a pán z Fünfkirchu. Dopravili ich na Zbiroh v apríli 1622 a je pravdepodobné, že tu strávili posledné dni svojho života; lebo nie je známe, že by im bola udelená milosť. Lekárovi Borboniovi však bolo odpustené väzenie. Správa o popravení toľkých vynikajúcich osôb a o nariadených a vykonaných konfiškáciách spôsobila v Čechách hrozné zdesenie a roztrpčenie myslí.

(s použitím viacerých prameňov)

Dňa 21. júna uplynulo 400 rokov keď sa odohralo na Staromestskom námestí v Prahe hrozné, krvavé divadlo, akému do ukrutnosti a do veľkosti viery a oddanosti Bohu a zmužilej odvahy umučených mužov sa len málo vyrovná v dejinách ľudstva bohatých na krvavé výčiny.

V deň 21. júna pred štyristo rokmi vykrvácalo na čiernom lešení pred staromestskou radnicou 27 českých pánov, rytierov a mešťanov a medzi nimi aj jeden výborný slovenský muž, chýrny vedec, diplomat, profesor lekárskych vied, priekopník nových metód, rektor a pritom verný svojej evanjelicko-luteránskej cirkvi až do posledného vydýchnutia šľachetnej duše, dr. Ján Jessenius-Jesenský.

Vzdajme hlbokú úctu nehynúcej pamiatke mučeníkov, ktorí za duchovnú slobodu, za Božiu pravdu a za pravdu národa aj za práva krajiny vyliali svoju krv, lebo tak to usúdil pomstivý, krvibažiaci panovník Ferdinand II. Habsburský (zvaný tiež Štajerský) (jezuiti podložili na základe slov 2 žalmu, ktorým dávali falošný zmysel, protiviac sa Hospodinovi a nimi pôsobili na srdce pomstou horiaceho panovníka. „Ty si môj syn” — to je vraj Ferdinand, verný syn cirkvi Ríma. „Roztlčieš ich železným prútom, rozbiješ ako hlinenú nádobu” to je vraj rozkaz proti nenávideným „kacírom“!) aj so svojimi radcami — sudcami a ich pomocníkmi jezuitmi, ktorí všetci dosvedčili pri tomto „súde” a jeho neľudskom, zverskom exekvovaní, na hanbu ľudstva, ako ozajstné hyeny, ako dravé zvery v ľudskej podobe.

Nebolo toho dosť, keď obvinených skrivodlivo odsúdili, zhabali majetok a usmrtili mečom alebo na šibenici, ale ešte pred vykonaním smrteľného rozsudku najprv nevinné obete ukrutne trýznili a mučili a potom ani mŕtvolám nedali pokoj, ale mnohé rozštvrtili, na koly nastokli, lebky zamordovaných povesili na vežu na úžas a prestrašenie celých pokolení.

Ktoré ako-tak ľudsky cítiace srdce by sa nerozochvelo úžasom a hlbokým bôľom ešte aj teraz, po stovkách rokoch, pri čítaní a počúvaní o tejto hroznej poprave!?

A popri tomu s akým dojatím duše sprevádzame mučeníkov pred popravou aj počas samej ukrutnej popravy! Starec, vyše 80-ročný aj muži v najlepších rokoch (náš Jesenský mal len 55 rokov), vznešení rodom, preslávení vzdelanosťou a vedou, pravý výkvet a ozdoba národa, v predvečer popravy spievajú náboženské, evanjelické piesne, oddávajú sa do Božej vôle a s privolanými kňazmi modliac sa prosia o posilnenie, aby zmužilo pretrpeli ukrutné muky a hroznú smrť. Z ich väzenia sa hlboko do osudnej noci ozývali slová 44. žalmu: „Pre Teba bývame ničení celý deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.” Možno čudne a divne to znie dnešnému „modernému” človeku. A jednak by sa mal pozastaviť a do hlbokých, vážnych myšlienok o tomto obdivuhodnom zjave pohrúžiť každý, komu sa to v jeho namyslenej duši vidí byť akési naivné, lebo pre neho je viera v Boha, oddanosť Jeho vôli, vernosť ku Kristovmu evanjeliu a čistému náboženstvu prekonaným stanoviskom. A nech sa pohrúži do uvažovania veriacej, nábožnej mysle našich martýrov, takéto hlboké náboženské cítenie prejavujúcich, každý kto si pripomína ich pamiatku, hovorí, že si ju ctí a chce ctiť, ale práve proti tomu koná, čo títo muži konali a s čím v duši a na perách kládli svoje statočné hlavy na klát pod ukrutný katov meč. Nie je to úcta mučeníkom Božej pravdy, je to zneuctenie ich pamiatky, bol by to zahanbujúci dôkaz, keby sme tých obetí neboli hodní, keby sme si neuctili a nesnažili sa nasledovať ich pevnú, hlbokú vieru, verné vyznanie, ale ak by sme možno ešte aj znevažovali to, čo im bolo sväté, od čoho ich neodvrátili ani prosby, ani pokušenia a hrozby, ani sama mučenícka smrť.

A ty kto za nič nemáš túto vieru, alebo ju potupuješ; ty kto za nič nemáš evanjelium, Kristovu cirkev, náboženstvo, opovážiš sa hovoriť, že si ctíš pamiatku týchto verných vyznávačov viery Kristovej!?

Ak by nás pamiatka obetí Staromestskej popravy nepovzbudila k nasledovaniu ich viery, alebo ak by nás neutvrdila v nej, neboli by sme hodní tých obetí.

Komentáre k “1621 — 2021

  1. lubo batka st

    Ide o veľmi dôležité výročie, ktoré je potrebné pripomenúť si s najväčšou úctou. – Sskúsme si na chvíľu predstaviť, čo by znamenalo a ako by sa pripomínalo v rímskej cirkvi.

Komentovať