Mária

Ku Dňu matiek

„ale aj tebe prenikne dušu meč.“ L 2, 35

V deň sviatku matiek, keď si pripomíname tie vzácne postavy biblických žien, musíme myslieť na tú, ktorú pozdravil anjel Gabriel ako blahoslavenú medzi ženami, na Máriu, matku Pána Ježiša.

„tebe prenikne dušu meč“, povedal Márii staručký Simeon v Jeruzalemskom chráme. Všeobecne sa domnievame, že toto slovo sa naplnilo v tom okamžiku, keď Mária stála pod krížom a videla to veľké utrpenie Pána Ježiša. Ale tam vlastne tento predpovedaný meč zašiel do duše najostrejšie, tam bolesť vyvrcholila. V skutočnosti táto smrtiaca zbraň pôsobila v živote Márie dávno pred Golgotou, pôsobila od tej chvíle, keď na anjelskú zvesť pokorne odpovedala; „Som služobnica Pánova, staň sa mi podľa tvojho slova!“

Písmo Sväté nám dáva nahliadnuť len na určité body Máriinho života. Ľahko prečítame tých niekoľko veršov, ale len zvážme a zamyslime sa, čo to znamenalo pre jemnú dušu tej dievky, keď Jozef ju chcel prepustiť, keď sa jej Pán Ježiš narodil v cudzine, v núdzi, kde nemali ani miesta, keď na miesto toho, aby sa vrátili domov, museli utiecť do Egypta, a prekonávať všetky nebezpečenstvá vtedajšieho neľahkého cestovania. Potom čítame o návrate tejto rodiny do Nazareta, čítame o ceste do Jeruzalema, keď bol Pán Ježiš dvanásťročný. Muselo to byť veľmi vzácne dieťa. Máriino oko sa neraz zahľadelo na Neho s potešením materského srdca, ale ten meč, to jeho ostrie . . . rezalo a bolelo — Stratil sa im na tej ceste a oni Ho hľadajú, napokon Ho nájdu v chráme sediaceho medzi učiteľmi, doktormi a odpovedajúceho tak, ako len božská múdrosť je schopná odpovedať. Mária Mu s výčitkou hovorí: „Synu, čo si nám to vykonal? Ajhľa, Tvoj otec a ja s úzkosťou sme Ťa hľadali.“ A On odpovedal: „Čo, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že ja musím byť vo veciach svojho Otca?“ A išiel s nimi a bol im poslušný, ale tá bolesť prišla, lebo Mária videla, že On nie je u nej doma.

A potom sa s nimi stretávame na svadbe v Káne Galilejskej. Tam upozorňovala Mária Pána Ježiša na nedostatok vína presvedčená, že On túto ťažkosť môže odstrániť. Samozrejme, že mohol, aj chcel — ale —  ten meč, aj tu sa stretávame s jeho ostrím. Jeho odpoveď: „Ešte neprišla moja hodina“ svedčila o tom, že o Jeho činoch rozhodoval Otec nebeský, že On dbal len na Jeho pokyny.

Potom opäť v jednej chvíli, keď farizeji rozširovali správu o Pánovi Ježišovi, že má nečistého ducha, že sa zmyslami pomiatol, čítame, že prišli Jeho príbuzní, matka a bratia, aby Ho vzali domov. Máriina materská láska tu vyniká v celej vernosti, ona je pripravená za všetkých okolností urobiť všetko pre syna. Ale ten meč sa ukázal ostrým aj v tejto chvíli. Nebolo možné Pána Ježiša vyvolať zo zástupu, ktorý Ho obklopoval. Na oznámenie, že matka a bratia Ho hľadajú, odpovedal: „Kto je matka moja a moji bratia?“ A obzrel sa na sediacich učeníkov okolo seba, povedal: „Ajhľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou.“ (Mk 3, 31—35)

Nakoniec vidíme Máriu na Golgote pod krížom. Nemyslíte si, že podľa toho, čo o Pánovi Ježišovi počula pred Jeho narodením a neskoršie, mala veľkolepé myšlienky o Jeho sláve ako o židovskom kráľovi, a že mu z celej duše priala trón? A teraz táto ohavná smrť! Ono to vtedy nešlo k trónu ani podľa myslenia sveta, ani podľa myslenia učeníkov, ani podľa zdania verného, materského srdca, ale podľa Božích myšlienok. Tam pod krížom pôsobil ten meč najostrejšie, tam bolesť vyvrcholila.

„ale aj tebe prenikne dušu meč“ — to neznamenalo len bolesť, ale smrť. Čo to bolo, čo muselo umrieť pri tejto vzácnej žene? Všetky jej prirodzené vzťahy k Pánovi Ježišovi, ako k jej synovi. Ona videla pri každej príležitosti, že Jeho autoritou bol nebeský Otec, videla, že On prišiel pre všetkých, že Jeho rodinou nebola len tá domácnosť v Nazarete, ale všetci, ktorí Mu otvorili srdce. Videla, že jej materstvo ju v ničom neoprávňovalo stáť Mu bližšie ako tí ostatní. Prirodzene, jej srdce by Ho bolo malo rado len pre seba, ale On patrí všetkým. Mária musela zaujať voči Pánovi Ježišovi jediný správny postoj, a to ako k svojmu Spasiteľovi. To nebolo ľahké. Vžime sa do pocitov materinského srdca. Čo všetko muselo umrieť, než ona ten chválospev, spievaný pred narodením Pána Ježiša tam v horách v spoločnosti Alžbety, matky Jána Krstiteľa: „môj duch sa rozveselil v Bohu, v mojom Spasiteľovi“, než ona tento chválospev naozaj prežila.

Však nielen tie prirodzené vzťahy k Pánovi Ježišovi museli umrieť, ale aj vlastné predstavy o tom, akými cestami privedie Boh svojho Syna ku korune, k trónu, k sláve.

Ale naozaj požehnaná medzi ženami. Čítame o nej, že všetky slová hovorené o Pánovi Ježišovi zachovávala vo svojom srdci a tie jej prehovorené slová: „staň sa mi podľa tvojho slova“ neboli hovorené do vetra. Vidíme, že k pokladu jej zverenému sa postavila len ako šafárka, že rozhodujúce slovo mal vždy Boh a ona sa Jeho vôli podvoľovala aj s krvácajúcim srdcom.

Posledná zmienka o Márii je v Skutkoch apoštolov v 1. kapitole. Vidíme ju medzi tými, ktorí zotrvávali na modlitbách, očakávajúc vyliatie Ducha Svätého, ktoré sa im v plnej miere dostalo, teda aj jej. A kto môže byť účastný požehnania Ducha Svätého? Len ten, kto prijal požehnanie Syna, kto sa privinul k Pánovi Ježišovi ako k Spasiteľovi. Vidíme teda, že Mária zaujala pravé postavenie k Pánovi Ježišovi, onen meč sa neminul cieľa, čo malo umrieť, umrelo, a z tej smrti vzišlo požehnanie nielen jej, ale aj jej domu. Veď na vyliatie Ducha očakávala aj „s Jeho bratmi“. (Prečítajme si listy Jakuba a Júdu, a tak vieme, že to boli pokrvní bratia Pána Ježiša). Neľahký bol koniec tejto ženy, ale krásny. Napokon tu stojí, účastná požehnania plnosti Ducha Svätého aj so svojou rodinou.

Skúsme si prirovnať náš život k priadzi. Hoci je to priadza nití, alebo bavlny, vlny, hodvábu, ak má byť z toho upletené niečo užitočného, je treba zvinúť priadzu do klbka. Pri vinutí však veľmi záleží na tom, či uchopíme pravý koniec. Pri každej priadzi sú vždy dva konce a len jeden z nich je pravý. Ak nájdeme pravý koniec, navíjanie sa krásne darí, ale uchopením nepravého konca sa aj to najlepšia priadza zauzluje. Mária uchopila ten pravý koniec, teda: „staň sa mi podľa tvojho slova“ —  a tým vstúpila do šľapají Pána Ježiša, lebo On žil tie slová, ktoré prehovoril v Getsemane „avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty“. A to slovo Božie, ako meč Ducha, vždy zasiahlo, akonáhle bola v nebezpečenstve konať podľa svojej vôle. Mária sa podvoľovala, preto dochádzalo pri nej len na vôľu Božiu a jej život bol taký krásny a požehnaný až do konca.

Mnohí z nás sa iste modlievajú „buď vôľa Tvoja“, ale mnohí ťahajú priadzu za nesprávny koniec. Potom ich životy vypadajú ako domotaná priadza. Pýtajú sa prečo? Jedine preto, pretože to vzali na nesprávny koniec.

Verte, že nás aj naše domácnosti naplní Božie požehnanie, keď budeme žiť tak ako žila Mária To: „staň sa mi podľa tvojho slova“, a ako ďaleko dovolíme, aby meč Ducha pôsobil i pri nás na umŕtvenie všetkého, čo by sa v nás postavilo proti Božej vôli.
Pekný evanjelický preklad, taký nemá nikto iný, so slovami „ale aj tebe prenikne…“ tzn. nielen jej (Márii), ale aj každému kto sa opováži stavať na roveň Boha! Aj tebe kto sa chceš rovnať Bohu prenikne smrtiace ostrie meča. Nemusíš zahynúť, len uznaj kto je tvojim Pánom.

„Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich; avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“ L 22, 42

Pokoj Vám!!