Quasimodogeniti

                Quasimodogeniti

Pane, Kriste, ktorý poznáš našu túžbu

dotknúť sa Tvojich rán, Tvojich rúk,

túžbu vidieť Ťa a tak sa presvedčiť 

o Tvojom synovstve a vzkriesení, 

prosíme maj trpezlivosť s nami…

Otvor nám oči pre poznanie, že si živým Pánom

svojej cirkvi a pôsobíš uprostred nás 

svojím slovom a sviatosťami skrze Ducha Svätého.

Daj sa nám poznať v svedectve slova apoštolov,

ale aj v svedectve života tých, ktorí Ťa 

s láskou verne nasledujú.

Popraj i nám dar viery, činnej v službe evanjelia

a v láske k našim blížnym. Amen

Sk 13, 29 – 41:

   “A keď vykonali všetko, čo bolo napísané o Ňom, sňali Ho z kríža a položili do hrobu. (30) Ale Boh Ho vzkriesil z mŕtvych, (31) a mnoho dní zjavoval sa tým, čo prišli s Ním z Galiley do Jeruzalema a teraz sú Mu svedkami pred ľudom. (32) Aj my zvestujeme vám evanjelium, že zasľúbenie, dané otcom, (33) splnil Boh nám, ich dietkam, vzkriesiac Ježiša. Ako je napísané aj v druhom žalme: Ty si môj syn; ja som Ťa splodil dnes. (34) A že Ho vzkriesil z mŕtvych,  aby sa nikdy viac nevrátil do porušenia, to predpovedal takto: Dám vám sväté zasľúbenie, učinené Dávidovi. (35) Preto hovorí aj na inom mieste: Svojmu Svätému nedáš vidieť porušenie. (36) Lebo Dávid, keď poslúžil svojmu pokoleniu po vôli Božej, umrel a bol pripojený k otcom: videl teda porušenie. (37) Ale Ten, ktorého Boh vzkriesil, nevidel porušenie.

   (38) Vedzte teda, mužovia, bratia, že sa vám skrze Neho zvestuje odpustenie hriechov, a že od všetkých hriechov, od ktorých vás ani zákon Mojžišov nemohol ospravedlniť, (39) je každý veriaci ospravedlnený skrze Neho. (40) Preto hľaďte, aby neprišlo na vás, čo povedali proroci: 

    (41) Viďte, pohŕdači, divte sa a zahyňte, 

    pretože vykonám za vašich dní skutok, 

    ktorému neuveríte, aj keď by vám niekto rozprával o ňom”. Amen  

   Bratia a sestry, bohumilí kresťania!

   Keď sa pominú sviatky, ako je to aj teraz v období po Veľkej noci, nastane v cirkvi akýsi útlm. Poklesne nielen aktivita kazateľov, ale aj návštevníkov v chrámoch, alebo sledovateľov duchovných programov a zamyslení. To sa opakovane deje po všetkých sviatkoch i po slávnostiach, akou je napríklad konfirmácia. Pokles aktivity akoby navodzoval v mysliach ľudí, najmä tých ktorí majú cirkev Pánovu radi, otázku o úpadku samotnej viery. Po aktívnej sejbe slova sa v duchu pýtame, ako sa ona prejaví v raste pravej viery? Nemyslím teraz na výlučne na vieru našej cirkvi, alebo nejakú inú konkrétnu cirkev. Myslím na pravosť viery v zmysle veľkonočnej zvesti, totiž viery vo vzkrieseného Ježiša Krista. 

   Vopred vylúčme takú vieru, akú má aj diabol. O nej Nová zmluva hovorí, že “aj démoni veria, ale sa trasú”. Vynechajme z kategórie kresťanskej viery aj tzv. “vieru uhliarovu”, čiže vieru slepú, bez poznania jej obsahu a podstaty. – Uhliara sa totiž niekto opýtal, či aj on verí? – Áno, odpovedal. – A v čo veríš? – Ja verím to, čo cirkev, znela jeho odpoveď. – A čo verí cirkev? – Uhliar odpovedal: cirkev verí to, čo ja. – Ale čo veríš ty a cirkev? – Uhliar povedal: Cirkev a ja veríme jedno a to isté!” 

   Nechajme bokom aj vieru “súkromnú”. Myslím tým vieru ľudí, ktorú si sami vo svojich predstavách o Bohu vytvárajú ľudia bez svedectva Písma svätého. Podobná je aj viera ruzumkárska, ktorá vynecháva z Biblie všetko, čo sa na prvý pohľad zdá a javí ľudskému rozumu nemožné. Sem určite patrí aj zvesť evanjelia o vzkriesení Ježiša z mŕtvych.

   Možno povedať, že probnym kameňom kresťanskej viery je práve to, čo nám pripomenuli Veľkonočné sviatky: vzkriesenie Ježiša, skrze ktoré prijímame odpustenie hriechov a ospravedlnenie pred Pánom Bohom. Takúto vieru zvestuje celé Písmo a je vierou poločenstva cirkvi i každého kresťana. Takáto viera sa nerodí sama a nie je z nášho vlastného rozumu. 

         Kde a ako sa takáto viera rodí v srdcich ľudí?  

  Úvodný biblický text odpovedá:

        1. Tam, kde zaznieva verná zvesť evanjelia   

        2.  a kde je prijatý dar ospravdlnenia

   Bratia a sestry !

   Netreba skrývať, že viera vo vzkrieseného Krista Pána je uholným kameňom kresťanskej viery. Apoštol Pavel to povedal jasne: “ Lebo ak mŕtvi nevstávajú, ani Kristus nebol vzkriesený; ale ak Kristus nebol vzkriesený, daromná je vaša viera, ešte vždy ste vo svojich hriechoch. – Ale ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí” ( 1 K 15, 16 – 17, 19).

   Vzkriesenie nie je obyčajným návratom zomretého do terajšieho tela a života, ale je novým Božím stvorením. Je darom nového, vyššieho a dokonalejšieho tela a vstupom do nového spôsobu života. Takto znela zvesť evanjelia už od počiatku a pokračovala v začínajúcej misii a evanjelizácii sveta. Nemali by sme si myslieť, že to mali apoštolovia, ako korunní svedkovia Kristovho vzkriesenia ľahšie pri zvesti o zmŕtvychvstaní ako my dnes. Židia odmietli Ježiša ako Mesiáša napriek Jeho skutkom. Spoliehali sa na Mojžišov zákon a dosiahnutie ospravedlnenia pred Bohom prostredníctvom zákona. Zvesť evanjelia preto spochybňovali všetkými prostriedkami. Apoštol Pavel musel viackrát povedať, že evanjelium o Kristu ako Božej moci ku spáse je pre Židov pohoršením a pre Grékov, ľudí odchovaných gréckou filozofiou, dokonca bláznovstvom.

    Verná zvesť evanjelia sa opiera o vernosť a dôveryhodnosť svedkov vzkriesenia Ježiša. Ako vieme, sám Pavol, ešte ako farizej na ceste do Damasku vo vzkrieseného Ježiša neveril a Jeho vyznavačov prenasledoval. Po svojom obrátení však spomínal a hovoril o tom aj v Pisidskej Antiochii, že sa opiera aj o autoritu svedkov vuzkriesenia: Petra, Jána, Jakuba a ostatných apoštolov a vyše 500 iných ľudí, ktorí spoznali Ježiša ako vzrkrieseného. Jemu  sa zjavil ako poslednému z apoštolov, “ako nedochôdčaťu” a poveril ho zvesťou evanjelia. K tomu Pavel doložil: ” Veď ani nie som hoden menovať sa apoštolom, ale z milosti Božej som to, čo som…”.

    Všetci apoštolovia, okrem Jána, i samotný Pavel svoju hodnovernosť obhájili mučeníckou smrťou. Aj my veríme na záklde svedectva evanjelistov a korunných svedkov Ježišovho vzkriesenia.  Pre cirkev je dôležité, že má takýchto svedkov. Podobne je pre nás evanjelických kresťanov dôležité, že máme svedkov, ktorí v dobách dávnejších dokázali prijať kruté prenasledovanie, väzenie a mnohí aj mučenícku smrť. Vážime si aj svedkov viery nie tak dávnych, ktorí boli pre svoju vernosť Pánovi zbavení úradu, prekonávali rôzne diskriminácie a utrpenie. Viacerí z nich o tom napísali a vydali aj podrobné svedectvo v knižnom vydaní. (P. Uhorskai, J.Juráš, J.Madarás a iní). Ich viera, svedectvo slova v kázňach a v celej službe mnohých, ešte žijúcich, ale už aj “zvečnelých” farárov našej cirkvi je povzbudením aj pre našu vieru a vernosť v nasledovaní Krista Pána.

   Bratia a sestry!

   Okrem hlásateľov evanjelia iste poznáme všetci aj mnohých iných svedkov Kristových, ktorí Ježiša zvestovali a nasledovali spôsobom svojho života. Patrili (a patria) medzi nich tí, ktorí službou lásky medzi svojimi blížnymi svedčili, komu uverili. Mnohých poznáme ako takých, ktorí spôsobom života, tichosťou, pokorou a vernou službou boli a sú “ svetlom sveta a soľou zeme”. 

   Nie každý veriaci je ordinovaným farárom, ale kto verí Božím zasľúbeniam vysloveným v knihách SZ, v prorockých spisoch a v slovách Krista Pána, patrí k zástupu cirkvi bojujúcej i oslávenej. Prvé zasľúbenie je o zničení pokušiteľa, napísané v prvej knihe Mojžišovej a známe sú aj tie, ktoré citovali Pavel a Barnabáš v Pisidskej Antiochii medzi židmi. Známe sú najmä zasľúbenia spomínané v druhom žalme: ”Ja som ťa splodil dnes…” a v žalme 16, 9 – 11: ” Preto sa teší moje srdce a jasá moja duša; aj moje telo prebývať bude bezpečne. Lebo ma neponecháš v ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu. Ty mi dáš poznať cestu života: Pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti, vo Tvojej pravici je večná blaženosť”. Je to svedectvo nie o pisateľovi žalmu Dávidovi, ale “o Tom, ktorého Boh vzkriesil a nevidel porušenie”.

    Nie je možno spomenúť všetky Božie zasľúbenia v jednej kázni, ale súhrnne môžeme povedať s D.Bonhoeferom: “Pán Boh neplní všetky naše priania, ale plní všetky svoje zasľúbenia”. To je dôvod, aby sme “skúmali Písma”, aby o nás neplatila výčitka proroka Abakuka: ” Preto hľaďte, aby neprišlo na vás, čo povedali proroci: Viďte, pohŕdači, divte sa a zahyňte, pretože vykonám za vašich dní skutok, ktorému neuveríte, aj keď by vám niekto rozprával o ňom” (Abak 1, 5)

     Dar ospravedlnia hriešneho človeka skrze Krista Pána má svoju negatívnu, ale aj pozitívnu podobu.

      K tej negatívnej podobe a skúsenosti patrí realita hriechu, jeho bujnenie tam, kde nieto živej viery vo Vzkrieseného. O rozličných podobách viery sme niečo povedali už v úvode. Tam, kde nie je pravá viera, nemusíme sa diviť rastu a pretrvávaniu hriechu, devastácii morálky a reálnemu zlu ktoré mnohí konajú.  Neodpustené hriechy pôsobia nielen smerom navonok, na život spoločenstva ľudí, ale aj smerom dovnútra. Vedú k nepokoju v duši, k nespokojnosti ľudských sŕdc, k strate úsmevu a neschopnosti odpúšťať kajúcim.

    K pozitívnej podobe ospravedlnenia a Božieho odpustenia patrí schopnosť odpúšťať blížnym, prejav pokory, pripravenosť človeka k pokániu a schopnosť plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi.

     Ak o takých prejavoch Božej milosti a Kristovej lásky vieme, ďakujme za ne, hovorme o nich a nasledujme ich. Tak ukážeme pôsobenie živého Krista v nás i v našich blížnych a prispejeme k hlásaniu evanjelia a k blahoslavenstvu časnému i večnému tých, ktorí Krista nevideli, a predsa uverili. Amen

     1.nedeľa po Veľkej noci    ( Blahoslavená viera)    Ľubomír Batka st.

Komentovať