V dňoch 16—26. apríla 1521 bol Luther vo Wormsi. Pápežom daného do kliatby, nerozhodný, váhavý cisár Karol ho povolal na naliehanie pápežských poslov pred ríšsky snem, aby tu buď odvolal svoje „kacírske“ učenie, alebo keď tak neurobí, aby sa proti nemu s celou prísnosťou zakročilo.
Opakuje sa história spred sto rokov. Vtedy, v roku 1415, bol Hus tiež povolaný do Kostnice pred cirkevný snem, na ktorom sa mal zodpovedať a svoje „bludy” odvolať. Aj vtedy ako aj teraz cisár vydáva bezpečný sprievod. Aj vtedy Hus, aj teraz Luther, v povedomí istoty pravdy, ktorú vyznáva a čistého učenia, ktoré podľa Písma svätého prednáša, ide jeden aj druhý smelo, neohrozene, aby pred cisárom a pred kniežatami a hodnostármi vydal svedectvo pravde, vyznal vieru v Božieho Syna, jediného Spasiteľa ľudskej duše. A ani Hus tam, ani tu Luther, nedbajú na varovné, výstražné hlasy, idú aj keby mali zaplatiť vlastným životom svedčiť vernosť k poznanej pravde. Svedčili a nemlčali; vyznali a nezapreli. Kostnický vyznávač padol ako obeť ľudskej zloby; jeho telo spálili, popol rozsypali na všetky strany sveta, ale pravdu neumlčali, nespálili, nezničili. Po Kostnici sa hlása táto pravda podobným spôsobom aj vo Wormsi a žne úspech už aj v tom, že jej vyznávač neplatí za svoju „opovážlivosť“ životom, ale chránený mocnými záštitníkmi, nachádza úkryt, v ktorom ďalej pracuje na diele obnovenia, reformovania cirkvi, tak hlboko klesnutej a padnutej v učení aj v mravoch. V Lutherovom diele, z Božieho milostivého požehnania dozrelo semeno zasiate pred sto rokmi a skropené krvou kostnického mučeníka, bolo zúrodnené.
Luther stál pred snemom dňa 17. a 18. apríla. V prvý deň dostáva krátku lehotu na rozmyslenie, či sa prizná k svojim spisom a či ich odvolá; či sa poddá vôli a očakávaniu mocných cirkvi a pánov sveta a či bude nasledovať hlas svedomia, Písmom svätým, ako jediným pravidlom viery a života. Po prísnej skúške so samým sebou, posilnený a posmelený vrúcnou modlitbou, predstupuje pred veľké zhromaždenie a po dlhej reči, ktorou ospravedlňuje svoje doterajšie vystupovanie a učenie, vydáva dobré svedectvo viery a vyznania slovami, ktoré sa stáli heslom neohrozených vyznávačov a bojovníkov Božej pravdy, ktorí sa neriadia telom a krvou, nerobia ústupkov na úkor svedomia, nekladú mosty medzi áno a medzi nie; vyznávačov, ktorí tvrdošijne nenástoja, omámení namyslenou neomylnosťou, na osobnom svojom prospechu, ale ktorí, ako Luther vo Wormsi, sú pripravení prijať rozumné protidôvody, uznať svoj omyl, a pokorní pred Bohom a svojim Pánom skláňajú sa k nohám večného, spravodlivého Sudcu v istote, že On sám rozsúdi a vyvedie pravdu na svetlo.
„Žiadate jednoduchú odpoveď; chcem vám ju teda dať bez rohov a bez zubov: ak nebudem presvedčený svedectvami Písma alebo jasnými dôvodmi — lebo ja neverím ani pápežovi, ani koncilom, pretože je zrejmé, že sa často mýlili a sami sebe protirečili — teda som sám presvedčený spomenutým Písmom svätým a moje svedomie je viazané k slovu Božiemu; nemôžem a nechcem odvolať nič, lebo konať proti svedomiu je neisté a nebezpečné. Boh mi pomáhaj! Amen.”
Na túto „neslýchanú” odpoveď nasledovali ešte poznámky, dozvuky. Pápežský posol ešte ďalej doliehal na Luthera, že či naozaj myslí, že sa koncily mohli mýliť. Luther odpovedal: Je zrejmé a verejné, že sa cirkevné snemy viackrát mýlili; áno kostnický snem rozhodol proti zrejmému a jasnému zneniu Písma svätého, preto ho Písmo sväté núti povedať, že tento koncil sa mýlil. Cisár nahnevaný toľkou „opovážlivosťou” urobil koniec dišpute. A tu, teraz, povedal Luther pamätné slová: „Nemôžem ináč, tu stojím. Boh mi pomáhaj! Amen.” V dvorane nastal krik a nepokoj. Bolo už neskoro večer. Zhromaždenie sa rozchádzalo. Odišiel aj Luther do svojho bytu. Uspokojený a preto s vďakou v duši k Pánovi, že mu pomáhal v ťažkom boji.
Až do 26. apríla bol zdržaný Luther vo Wormsi. Stále bol volaný k súkromným výsluchom, ktorých cieľom bolo ho nakloniť k ústupom. No všetko ostalo márne. Ešte vždy chránený cisárskym sprievodným listom ráno 26. apríla opúšťa mesto v tom istom sprievode s akým do neho prišiel.
Po 500 rokoch si spomíname pamiatku na tieto veľké dni v dejinách cirkvi Kristovej, pred našim duchovným zrakom máme „boj“, víťazného hrdinu viery, verného svedka svojho Pána. V duši túžba, aby sme aj my stáli za jeho príkladom pri pravde Božieho slova, absolútnej jedinej pravde proti všetkým, pravde tej odporným, ju znevažujúcim, a podvracajúcim ľudským domnienkam a náukám. A aby sme stáli tak pevne, nesklátiteľne, že nás od nej a jej verného vyznávania nič neodvráti, ani pokušenie, ani zvod, ani hrozby a úklady sveta. Nech je vždy našim osvedčením: Robte čo chcete, od pravdy neodstúpim, nezatajím ju, nezapredám, jej sa nespreneverím.
Boh mi pomáhaj!
Pokoj Vám!!
Slovak